Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jedným dychom

.časopis .ostatné

Už keď som u

Už keď som u kolegu na stole medzi novinkami slovenských kníh zbadala jej obálku, nesmierne som sa potešila. Jej autor je totiž môj hrdina ešte od čias maturity, keď v Slovenských pohľadoch uverejnil oči otvárajúcu štúdiu o Štúrovcoch a vecne, „biologicky“ zboril mýtus štúrovcov ako nespochybniteľných národných osvietencov.
Reč je o biológovi Ladislavovi Kováčovi a jeho kniha, ktorá práve teraz vyšla v Kalligrame, sa volá čarovne: Prírodopis komunizmu. Keďže je čerstvá a ešte sa na ňu len chystám, prezradím vám aspoň názvy niektorých kapitol. Už tie sú krásne. Napríklad: „Marxizmus: logické vyústenie európskeho myslenia.“ alebo: „Pomýlenosť sociálneho animizmu.“ (pre nás nedoukov toť vygúglený animizmus: základný stupeň náboženského myslenia, v ktorom sa všetkému živému i neživému pripisuje vlastná životná sila, duša.), Alebo: „Náčelníci a šamani: politici a intelektuáli“, či „Záhada všeobecnej zhovievavosti voči komunizmu“... Ešte vo mne dýcha fantastická kniha Žo Langerovej Vtedy v Bratislave, ktorú by som chcela všetkým vrelo odporučiť a hlavne mladým dievčatám plným ideálov. A vôbec – všetkým, lebo je to skvelé čítanie za ktorým je jeden celý život. A kniha Ladislava Kováča bude na Žo Langerovú  tá pravá „zápražka“: „Strach mohol fungovať ako dôležitý faktor, ktorý formoval a deformoval ľudí, čo sa dostali k moci.
Premena oddaných, idealistických revolucionárov na nemorálne skorumpované osoby, schopné akejkoľvek perfídnosti, tu môže mať svoju hlavnú príčinu.“ Škoda, že úvahu o strachu v kapitole s názvom Ľudia sú plaché, bojazlivé bytosti nemôžem citovať celú, len fajnové odrobinky: „V skutočnosti však práve strach je základným pojmom na pochopenie totalitárnych zvráteností.“
„Mívám ráno pocit marnosti a ztráty, a myslím, že vím proč: že nepíšu to Hlavní. Probírám se až u snídaně. Snídáme, hoří nám svíčka na stole, Madla počítá holuby na anténách protějších domů. Když je silný vítr, holubi tam nebývají: kde jsou asi, ptá se mě. Když se na svou starou ženu dívám, líbí se mi. Ona stárne pěkně. Někdy ke mně dolehne celá délka našeho života, já si ji připomenu jako děvče, a vidím, že je to pořád ona: ta Marie ze šicí dílny ve Zruči. Žasnu nad tím, že jsme se právě my dva sešli.“ – Takto ukladá vety Ludvík Vaculík v knihe Hodiny klavíra. V kapitolách, ktoré nemajú ani pol strany, rozvíja svoje úvahy nad životom, že máte chuť hneď odísť z práce, navariť si doma čaj, zabaliť sa do deky a čítať. Ešteže ja pracujem tam, kde sú samé dobré knihy a do babieho leta by mi stačila len tá deka! Naľavo na stole len tak pohodené Dějiny ošklivosti od Umberta Eca. Napravo Psychologie budoucnosti a Prírodopis komunizmu. A na kolenách roztvorený Vaculík: „Máme nejklidnější období svého života. Žasnu nad naším srůstem. A divím se, na jak rozpadavých základech lidi dneska zakládají rodiny. Jak pro spory svých povrchových vlastností se rozejdou dřív, než na hlubších základech se spojí.“

.lucia Piussi
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite