Konzervatívnejší čitatelia by sa pojmu „modernizácia“ nemali zľaknúť. Nie je ním myslené žiadne budovanie svetlých zajtrajškov, ani naháňanie sa za utópiami. Modernizácia je prosto také vylepšenie fungovania štátu či ekonomiky, prípadne zvýšenie ľudského, sociálneho a kultúrneho kapitálu obyvateľstva, ktoré posilní konkurencieschopnosť krajiny voči iným krajinám. Ak by sa to dalo vyjadriť jedným slovom, išlo by o „dobiehanie“.
.oprávnený pesimizmus?
Je namieste obávať sa o konkurencieschopnosť Slovenska len preto, že nastúpila vláda socialistov? Veď ak si za meradlo zvolíme hospodársky rast, naša pozícia sa kontinuálne zlepšuje, hoci politické garnitúry sa striedajú. Ešte v roku 2000 sa v HDP na obyvateľa Slovensko nachádzalo na úrovni polovice priemeru dnešnej európskej dvadsaťsedmičky. Teraz sme na troch štvrtinách. Pričom rast našej ekonomiky dosahoval vrchol v prvých dvoch rokoch vlády Fica I. Tento alebo budúci rok zrejme predbehneme Portugalsko s Gréckom. A storočnicu od vzniku Československej republiky by sme mohli osláviť s rovnakým HDP na obyvateľa, ako majú naši západní susedia.
Lenže určitou hrozbou je, že si zosilnením zásahov vlády do podnikania (vrátane vyšších daní) pokazíme dlhodobé vyhliadky. Druhá sadzba pri dani z príjmov nebude znamenať demontáž trhovej ekonomiky. No môže sa stať začiatkom znepokojujúceho trendu. Tu sa pridá druhá sadzba, tam tretia, sem príde taká výnimka, hen sa zavedie onaká odpočítateľná položka... jedného dňa sa otočíme naspäť a ľudia si uvedomia, že v dani z príjmov sa vyzná už len hŕstka zasvätených. Medzi politikmi sa začnú ozývať hlasy, volajúce po návrate k prehľadnosti rovnej dane. No odpor im bude klásť účtovnícka loby, ktorá z komplikovaného systému vždy ťaží. Situácia u nás bude v prípade takejto budúcnosti síce pripomínať vyspelé západné krajiny, ale v záležitosti, ktorá im nepomáha a nás pribrzdí v ich dobiehaní.
Spor o rovnú daň, ktorá podľa ministra financií Petra Kažimíra umrela počas volebnej noci, tak ukazuje na dôležitú skutočnosť. Totiž, že modernizácia neznamená automatické preberanie všetkého, čo majú zavedené krajiny, vyspelejšie od nás. Zaostalejšia krajina by mala prevziať len to, čo u tej vyspelejšej funguje lepšie. Rozhodne by si nemala ničiť vlastné komparatívne výhody a pošliapavať faktory, ktoré jej dobiehanie urýchľujú, len aby sa letmo ponášala na svoj západný vzor. Zaostávanie Slovenska má aj jednu výhodu. Tým, že sme pozadu, môžeme v západných krajinách sledovať dlhodobé dôsledky opatrení, o zavedení ktorých sa u nás ešte len diskutuje. V situácii, keď aj v Nemecku zaznievajú hlasy odborníkov za zavedenie rovnej dane a Slovensko je vyzdvihované ako príklad, treba náš daňový systém ďalej zjednodušovať, nie komplikovať.
.druhá strana mince
Najväčšie slabiny Slovenska sú priam notoricky známe: Vzdelanie, korupcia, nezamestnanosť, regionálne rozdiely, Rómovia, zdravotníctvo či starnutie populácie. Niekedy sa však verejná debata točí len okolo viditeľných aspektov týchto problémov. Príkladom je diskusia o výstavbe diaľnic ako všeliek na problémy východného Slovenska. Premiér Fico o tom hovorí ako o svojej priorite a prejavil záujem o naliatie miliardy eur z druhého dôchodkového piliera do budovania diaľnic.
Niežeby výstavba dopravnej infraštruktúry nebola dôležitá. No východné Slovensko má ešte inú slabinu, o ktorej sa nehovorí. A tou je nízka úroveň sociálneho kapitálu, teda akejsi medziľudskej infraštruktúry. Darmo bude viesť diaľnica hoci aj do každej dediny, ak sa ich obyvatelia nebudú schopní prepojiť zdola a organizovať sa – či už za účelom presadzovania nejakého verejného záujmu, spoločného odkrývania a využívania hospodárskeho potenciálu svojho regiónu alebo trebárs len sledovaním spoločných záľub. Množstvo sociálnych sietí, do ktorých je človek aktívne zapojený, zvyšuje jeho prístup k užitočným informáciám i príležitostiam. Aj sociálny kapitál je tak formou bohatstva.
Čosi podobné platí aj pre diskusiu o podnikateľskom prostredí. V medzinárodnom rebríčku Doing Business sme padli zo 43. miesta v roku 2011 na 48. v roku 2012. Od roku 2008 sa zhoršujeme aj v Indexe ekonomickej slobody, kde sa nachádzame na 51. mieste. Minister hospodárstva Tomáš Malatinský oznámil, že zlepšovanie prostredia na podnikanie bude jeho prioritou. Dokonca sa chystá prevziať projekt Singapur, ktorý vznikol ešte pod vedením Juraja Miškova. Je to, samozrejme, chvályhodné, no aj táto minca má druhú stranu, o ktorej sa príliš nehovorí. Jedna vec je totiž fungovanie pravidiel a inštitúcií, ktoré upravujú podnikanie. Inou je ochota ľudí rozbehnúť vlastný biznis a schopnosť úspešne ho riadiť.
Inak povedané, výkonnejšie súdy a menšia administratívna náročnosť môžu pritiahnuť k podnikaniu ďalších ľudí, no stále zostáva prekážka v podobe kultúry, ktorá nie je príliš naklonená biznisu. Podľa prieskumu Eurobarometra spred dvoch rokov iba štvrtina Slovákov by si priala podnikať, kým skoro dve tretiny uprednostňujú istotu zamestnaneckého miesta. Je to jeden z najhorších výsledkov v Európe (priemer bol približne pol na pol). Zaujímavosťou je, že najlepšie sú podnikatelia hodnotení v krajinách ako Dánsko či Fínsko. U nás ich ľudia považujú (často na základe skúseností s vlastným zamestnávateľom) za vydriduchov, podvodníkov a vykorisťovateľov. Čomu napomáha aj politický diškurz, ktorý sa u nás dlhodobo nesie v znamení otázky ako existujúce bohatstvo prerozdeľovať, a nie nutne ako nové bohatstvo vytvárať. Podnikateľské prostredie a kultúra naklonená biznisu sú tak spojené nádoby – pre ekonomický rozvoj krajiny je nutné rozvíjať jedno i druhé.
.krok sem, krok tam
Asi žiadna oblasť nie je pre dlhodobé napredovanie národa taká určujúca ako vzdelanie. Niekedy síce zaznieva názor, že dnes nie je problém ísť študovať na kvalitnú zahraničnú univerzitu, takže bieda tých domácich až tak neprekáža. Lenže dvere do Oxfordu budú nadarmo otvorené dokorán, keď slovenské základné a stredné školy nenaučia študentov po anglicky a nedajú im základ, aby náročné zahraničné štúdium mohli zvládnuť.
K akým krokom napokon Dušan Čaplovič pristúpi, nevedno. Minulý týždeň dostal otvorený list od poslancov parlamentu Miroslava Beblavého, Martina Poliačika a Jany Žitňanskej. Zákonodarcovia v ňom kritizujú, že minister školstva od volieb vypúšťa dramatické vyhlásenia, ktoré vzápätí berie späť, vyhlasujúc ich len za rozpútavanie verejnej diskusie.
Jeden z najnaliehavejších problémov slovenského školstva je nesúlad medzi vzdelaním, ktoré poskytuje a potrebami trhu práce. Možno vymýšľať všemožné administratívne a donucovacie opatrenia, ktorými sa ministerstvo bude snažiť tento nesúlad zmierniť. Pritom najjednoduchšie by bolo spoplatniť vysoké školstvo, spolu s vybudovaním systému pôžičiek a štipendií pre študentov zo sociálne slabších rodín. Každý by si potom sám zrátal, aké uplatnenie bude mať neskôr s príslušným odborom a tou-ktorou školou.
Pokiaľ ide o obsahové zmeny učiva na základných a stredných školách, diskusie o sexuálnej či iných módnych výchovách sú síce zaujímavé, no v krajine ako Slovensko by viac pomohlo rozoberať so študentmi formy korupcie a prečo sa kradnúť ani podvádzať nemá. Vzhľadom na to, akým veľkým problémom Slovenska sú korupčné kauzy a klientelizmus, sa týmto témam v terajších osnovách etickej či náboženskej výchovy venuje zanedbateľný priestor...
.ľavicoví modernizátori
Prvá Ficova vláda si zvykla na niektorých odborných pozíciách ponechávať odborníkov z pravicového prostredia. Toto bol príklad Richarda Sulíka, ktorý po voľbách v roku 2006 krátko radil vtedajšiemu ministrovi financií Jánovi Počiatkovi, hoci predtým pôsobil u Ivana Mikloša. Dnes sa však zo zahraničných univerzít vracajú mnohí mladí ekonómovia, ktorí sú skôr naľavo od stredu. Kvôli nedostatočnému dôrazu Smeru na moderné sociálnodemokratické témy, nacionálnej demagógii či spájaniu sa s HZDS a SNS zvykli títo ľudia voliť skôr SDKÚ-DS – aj keď so štipcom na nose. No dnes môžu mať otvorené dvere na ministerstvá a štátne úrady, pretože v niektorých pozíciách aj Smer potrebuje špičkových ľudí, nielen verných straníkov.
Mediálne asi najviditeľnejším predstaviteľom tejto mladej, na Západe vzdelanej ľavicovej generácie, je nový hlavný ekonóm ministerstva financií Martin Filko. Práve ľudia ako on môžu byť zárukou, že modernizácia štátu sa za vlády Roberta Fica úplne nezastaví. – Ak sa skutočne zamerajú na „budovanie inštitúcií“, a nie iba na deštrukciu symbolov reforiem pravice z minulého desaťročia. Prípadne, ak ich nepoznačí mocenské prostredie Smeru. Ich výhodou je, že jednak na mnohé problémy Slovenska neexistujú ľavo-pravé, ale len technokratické riešenia. Jednak ani prípadná pravicová reformná vláda by sa v niektorých oblastiach na viac ako technokratické opatrenia nezmohla.
Iba čas ukáže, či mladí umiernení ľavicoví modernizátori presadia lepšie a profesionálnejšie fungovanie štátnych inštitúcií, alebo nakoniec zvíťazí radikálne heslo „späť k Marxovi“, čo je (spolu s otáznikom) názov knihy 32-ročného filozofa a politológa Ľuboša Blahu. Táto vychádzajúca poslanecká hviezda Smeru a predseda parlamentného Výboru pre európske záležitosti predpovedá skorý zánik „neoliberálneho kapitalizmu“ a za svoj ideál považuje západoeurópsky sociálny štát v podobe spred päťdesiatich rokov.
.oprávnený pesimizmus?
Je namieste obávať sa o konkurencieschopnosť Slovenska len preto, že nastúpila vláda socialistov? Veď ak si za meradlo zvolíme hospodársky rast, naša pozícia sa kontinuálne zlepšuje, hoci politické garnitúry sa striedajú. Ešte v roku 2000 sa v HDP na obyvateľa Slovensko nachádzalo na úrovni polovice priemeru dnešnej európskej dvadsaťsedmičky. Teraz sme na troch štvrtinách. Pričom rast našej ekonomiky dosahoval vrchol v prvých dvoch rokoch vlády Fica I. Tento alebo budúci rok zrejme predbehneme Portugalsko s Gréckom. A storočnicu od vzniku Československej republiky by sme mohli osláviť s rovnakým HDP na obyvateľa, ako majú naši západní susedia.
Lenže určitou hrozbou je, že si zosilnením zásahov vlády do podnikania (vrátane vyšších daní) pokazíme dlhodobé vyhliadky. Druhá sadzba pri dani z príjmov nebude znamenať demontáž trhovej ekonomiky. No môže sa stať začiatkom znepokojujúceho trendu. Tu sa pridá druhá sadzba, tam tretia, sem príde taká výnimka, hen sa zavedie onaká odpočítateľná položka... jedného dňa sa otočíme naspäť a ľudia si uvedomia, že v dani z príjmov sa vyzná už len hŕstka zasvätených. Medzi politikmi sa začnú ozývať hlasy, volajúce po návrate k prehľadnosti rovnej dane. No odpor im bude klásť účtovnícka loby, ktorá z komplikovaného systému vždy ťaží. Situácia u nás bude v prípade takejto budúcnosti síce pripomínať vyspelé západné krajiny, ale v záležitosti, ktorá im nepomáha a nás pribrzdí v ich dobiehaní.
Spor o rovnú daň, ktorá podľa ministra financií Petra Kažimíra umrela počas volebnej noci, tak ukazuje na dôležitú skutočnosť. Totiž, že modernizácia neznamená automatické preberanie všetkého, čo majú zavedené krajiny, vyspelejšie od nás. Zaostalejšia krajina by mala prevziať len to, čo u tej vyspelejšej funguje lepšie. Rozhodne by si nemala ničiť vlastné komparatívne výhody a pošliapavať faktory, ktoré jej dobiehanie urýchľujú, len aby sa letmo ponášala na svoj západný vzor. Zaostávanie Slovenska má aj jednu výhodu. Tým, že sme pozadu, môžeme v západných krajinách sledovať dlhodobé dôsledky opatrení, o zavedení ktorých sa u nás ešte len diskutuje. V situácii, keď aj v Nemecku zaznievajú hlasy odborníkov za zavedenie rovnej dane a Slovensko je vyzdvihované ako príklad, treba náš daňový systém ďalej zjednodušovať, nie komplikovať.
.druhá strana mince
Najväčšie slabiny Slovenska sú priam notoricky známe: Vzdelanie, korupcia, nezamestnanosť, regionálne rozdiely, Rómovia, zdravotníctvo či starnutie populácie. Niekedy sa však verejná debata točí len okolo viditeľných aspektov týchto problémov. Príkladom je diskusia o výstavbe diaľnic ako všeliek na problémy východného Slovenska. Premiér Fico o tom hovorí ako o svojej priorite a prejavil záujem o naliatie miliardy eur z druhého dôchodkového piliera do budovania diaľnic.
Niežeby výstavba dopravnej infraštruktúry nebola dôležitá. No východné Slovensko má ešte inú slabinu, o ktorej sa nehovorí. A tou je nízka úroveň sociálneho kapitálu, teda akejsi medziľudskej infraštruktúry. Darmo bude viesť diaľnica hoci aj do každej dediny, ak sa ich obyvatelia nebudú schopní prepojiť zdola a organizovať sa – či už za účelom presadzovania nejakého verejného záujmu, spoločného odkrývania a využívania hospodárskeho potenciálu svojho regiónu alebo trebárs len sledovaním spoločných záľub. Množstvo sociálnych sietí, do ktorých je človek aktívne zapojený, zvyšuje jeho prístup k užitočným informáciám i príležitostiam. Aj sociálny kapitál je tak formou bohatstva.
Čosi podobné platí aj pre diskusiu o podnikateľskom prostredí. V medzinárodnom rebríčku Doing Business sme padli zo 43. miesta v roku 2011 na 48. v roku 2012. Od roku 2008 sa zhoršujeme aj v Indexe ekonomickej slobody, kde sa nachádzame na 51. mieste. Minister hospodárstva Tomáš Malatinský oznámil, že zlepšovanie prostredia na podnikanie bude jeho prioritou. Dokonca sa chystá prevziať projekt Singapur, ktorý vznikol ešte pod vedením Juraja Miškova. Je to, samozrejme, chvályhodné, no aj táto minca má druhú stranu, o ktorej sa príliš nehovorí. Jedna vec je totiž fungovanie pravidiel a inštitúcií, ktoré upravujú podnikanie. Inou je ochota ľudí rozbehnúť vlastný biznis a schopnosť úspešne ho riadiť.
Inak povedané, výkonnejšie súdy a menšia administratívna náročnosť môžu pritiahnuť k podnikaniu ďalších ľudí, no stále zostáva prekážka v podobe kultúry, ktorá nie je príliš naklonená biznisu. Podľa prieskumu Eurobarometra spred dvoch rokov iba štvrtina Slovákov by si priala podnikať, kým skoro dve tretiny uprednostňujú istotu zamestnaneckého miesta. Je to jeden z najhorších výsledkov v Európe (priemer bol približne pol na pol). Zaujímavosťou je, že najlepšie sú podnikatelia hodnotení v krajinách ako Dánsko či Fínsko. U nás ich ľudia považujú (často na základe skúseností s vlastným zamestnávateľom) za vydriduchov, podvodníkov a vykorisťovateľov. Čomu napomáha aj politický diškurz, ktorý sa u nás dlhodobo nesie v znamení otázky ako existujúce bohatstvo prerozdeľovať, a nie nutne ako nové bohatstvo vytvárať. Podnikateľské prostredie a kultúra naklonená biznisu sú tak spojené nádoby – pre ekonomický rozvoj krajiny je nutné rozvíjať jedno i druhé.
.krok sem, krok tam
Asi žiadna oblasť nie je pre dlhodobé napredovanie národa taká určujúca ako vzdelanie. Niekedy síce zaznieva názor, že dnes nie je problém ísť študovať na kvalitnú zahraničnú univerzitu, takže bieda tých domácich až tak neprekáža. Lenže dvere do Oxfordu budú nadarmo otvorené dokorán, keď slovenské základné a stredné školy nenaučia študentov po anglicky a nedajú im základ, aby náročné zahraničné štúdium mohli zvládnuť.
K akým krokom napokon Dušan Čaplovič pristúpi, nevedno. Minulý týždeň dostal otvorený list od poslancov parlamentu Miroslava Beblavého, Martina Poliačika a Jany Žitňanskej. Zákonodarcovia v ňom kritizujú, že minister školstva od volieb vypúšťa dramatické vyhlásenia, ktoré vzápätí berie späť, vyhlasujúc ich len za rozpútavanie verejnej diskusie.
Jeden z najnaliehavejších problémov slovenského školstva je nesúlad medzi vzdelaním, ktoré poskytuje a potrebami trhu práce. Možno vymýšľať všemožné administratívne a donucovacie opatrenia, ktorými sa ministerstvo bude snažiť tento nesúlad zmierniť. Pritom najjednoduchšie by bolo spoplatniť vysoké školstvo, spolu s vybudovaním systému pôžičiek a štipendií pre študentov zo sociálne slabších rodín. Každý by si potom sám zrátal, aké uplatnenie bude mať neskôr s príslušným odborom a tou-ktorou školou.
Pokiaľ ide o obsahové zmeny učiva na základných a stredných školách, diskusie o sexuálnej či iných módnych výchovách sú síce zaujímavé, no v krajine ako Slovensko by viac pomohlo rozoberať so študentmi formy korupcie a prečo sa kradnúť ani podvádzať nemá. Vzhľadom na to, akým veľkým problémom Slovenska sú korupčné kauzy a klientelizmus, sa týmto témam v terajších osnovách etickej či náboženskej výchovy venuje zanedbateľný priestor...
.ľavicoví modernizátori
Prvá Ficova vláda si zvykla na niektorých odborných pozíciách ponechávať odborníkov z pravicového prostredia. Toto bol príklad Richarda Sulíka, ktorý po voľbách v roku 2006 krátko radil vtedajšiemu ministrovi financií Jánovi Počiatkovi, hoci predtým pôsobil u Ivana Mikloša. Dnes sa však zo zahraničných univerzít vracajú mnohí mladí ekonómovia, ktorí sú skôr naľavo od stredu. Kvôli nedostatočnému dôrazu Smeru na moderné sociálnodemokratické témy, nacionálnej demagógii či spájaniu sa s HZDS a SNS zvykli títo ľudia voliť skôr SDKÚ-DS – aj keď so štipcom na nose. No dnes môžu mať otvorené dvere na ministerstvá a štátne úrady, pretože v niektorých pozíciách aj Smer potrebuje špičkových ľudí, nielen verných straníkov.
Mediálne asi najviditeľnejším predstaviteľom tejto mladej, na Západe vzdelanej ľavicovej generácie, je nový hlavný ekonóm ministerstva financií Martin Filko. Práve ľudia ako on môžu byť zárukou, že modernizácia štátu sa za vlády Roberta Fica úplne nezastaví. – Ak sa skutočne zamerajú na „budovanie inštitúcií“, a nie iba na deštrukciu symbolov reforiem pravice z minulého desaťročia. Prípadne, ak ich nepoznačí mocenské prostredie Smeru. Ich výhodou je, že jednak na mnohé problémy Slovenska neexistujú ľavo-pravé, ale len technokratické riešenia. Jednak ani prípadná pravicová reformná vláda by sa v niektorých oblastiach na viac ako technokratické opatrenia nezmohla.
Iba čas ukáže, či mladí umiernení ľavicoví modernizátori presadia lepšie a profesionálnejšie fungovanie štátnych inštitúcií, alebo nakoniec zvíťazí radikálne heslo „späť k Marxovi“, čo je (spolu s otáznikom) názov knihy 32-ročného filozofa a politológa Ľuboša Blahu. Táto vychádzajúca poslanecká hviezda Smeru a predseda parlamentného Výboru pre európske záležitosti predpovedá skorý zánik „neoliberálneho kapitalizmu“ a za svoj ideál považuje západoeurópsky sociálny štát v podobe spred päťdesiatich rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.