Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko znehybnelo

.štefan Hríb .časopis .rozhovor

Keď sa pozerá na dnešné Slovensko, vidí únavu a víťazstvo priemernosti. Pokúsil sa preto o zárodok novej neošúchanej reformnej sily, ale neuspel. Po 22 rokoch zápasov o povahu krajiny končí s politikou. Peter Zajac.

.je mesiac po voľbách a pravicovú vládu vystriedala ľavicová. Zdá sa, že nič nezvyčajné, ale mám pocit, že sa stalo niečo vážnejšie a hlbšie než iba bežná výmena vlád. Čo sa teda stalo?
(Ticho.) Už dlhší čas sa hovorí, že sa končí novembrové obdobie. Takí kuvici konca novembrového obdobia ako Fero Mikloško to hovoria už dlho, ale ja si myslím, že de facto sa to stalo teraz. Najprv stáli proti sebe ľudia Novembra proti ľuďom komunistického režimu, potom ľudia transformácie proti tým, čo sa jej zubami-nechtami bránili, potom to boli ľudia, ktorá zápasili o vstup Slovenska do NATO a Európskej únie proti tým, čo to odmietali (to už pribudol k Mečiarovi Fico), a napokon to boli ľudia reforiem proti Ficovej stúpajúcej sile. Myslím si, že už pred voľbami  v roku 2006 sa sily, ktoré sa dajú označiť ako novembrové, transformačné a reformné, zvnútra vyčerpali, takže v roku 2010 už nebol výsledok volieb víťazstvom politických elít, ktoré by Slovensko chceli tlačiť dopredu aj proti vôli väčšiny ľudí, ale, paradoxne, víťazstvom väčšiny ľudí, ktorí chceli dotlačiť politikov, aby robili reformy.

.až tak?
Ja to tak cítim.

.čo tým myslíš, keď hovoríš, že reformné sily boli vyčerpané?
Pre mňa to znamená dve veci. Prvá je, že sa fakticky zriekli zápasu s korupciou, ba naopak, postupne nasadli na korupčný vlak Vladimíra Mečiara.  

.ale to ešte dávno.
Áno, to sa nestalo až pri druhej Dzurindovej vláde, tento problém bol už aj pri prvej Dzurindovej vláde, a to bol dôvod, prečo som vtedy odišiel z parlamentu. Videl som, že už prvá Dzurindova vláda môže urobiť reformy, aj keď robila nedôsledne a pomaly, a môže doviesť Slovensko do EÚ a NATO , ale nezvedie zápas s korupciou. Bolo to naopak, prvá aj druhá Dzurindova vláda prevzala ešte sofistikovanejšie metódy korupcie ako za Mečiara. V tejto veci sa  reformné prostredie zrieklo svojej historickej povinnosti a šance.

.a tým sa vyčerpalo?
Tým vyčerpalo časť svojho potenciálu. Ak najprv platilo, že na jednej strane stoja sily korupcie a na druhej protikorupčné sily, toto rozlišovacie znamienko postupne prestalo platiť. A potom aj ten reformný ťah, ktorý mala ešte prvá a najmä druhá Dzurindova vláda, sa vnútorne vyčerpal, tiež skôr ako v roku 2006. Preto sa napríklad reforma zdravotníctva prijala za druhej Dzurindovej vlády len polovičato a reforma vzdelávania ani polovičato.

.v roku 2012 sa tieto rozlišovacie znamenia medzi opozíciou a koalíciou úplne zrušili?
Je to smutné, ale áno.

.čo to znamená – pravica už nemala nápady na reformy alebo ich už nechcela robiť?
Ja si myslím, že sa vyčerpala reformná energia.

.čo to znamená?
Presadiť reformy je ťažké. Reformy sú nepopulárne, reformátorov požierajú. Na to je potrebný reformný étos. Teda, že budem robiť reformy aj za cenu, že budem nepopulárny a že to môže mať pre mňa negatívne politické dôsledky. Lenže všetky politické strany začali špekulovať, vyvažovať, koľko reforiem áno a koľko nie, lebo si mysleli, že prehrali voľby v roku 2006 preto, že robili priveľa reforiem. Táto skúsenosť sa im zažrala pod kožu a viedla k tomu, že po roku 2010 bol vládny program polovičatý. Aj boli reformy, ale zároveň sa hovorilo, že by mali byť bez negatívnych dopadov, aby ľudí nevyrušovali. Tak dlho sa hľadal kompromis, až neostala nijaká reformná energia.

.takže už chýbalo skutočné odhodlanie robiť reformy?
Áno, prvoradou vnútornou pohnútkou a étosom ponovembrového reformného politika bola odvaha meniť spoločnosť. Lenže z tohto odhodlania neostalo takmer nič.

.prišli predčasné voľby v roku 2012. Ich výsledok je daný práve tým, že sa pravica vyčerpala?
V roku 2010 dostala vládna elita výsledok doslova ako dar od svojich voličov. No ona tým darom, ktorý mal byť silným záväzkom, spupne pohrdla. Zabudla strašne rýchlo na to, že ak túto šancu nevyužije, ďalšiu už nedostane. Hneď po voľbách v roku 2010 sa politické elity začali tváriť, že si to zaslúžili samy. Ľudia typu Ivana Mikloša hovorili: však my sme vedeli, že zvíťazíme. A to im – vlastne nám, aby som sa z toho nevynímal – nemohli ľudia zabudnúť. Ja pokladám za reálny fakt, že tie dva roky boli iba zreteľným vonkajším prejavom vnútorného rozpadu celého reformného prostredia.

.o politike sa málokedy hovorí v súvilsoti s pýchou. Ľudia, ktorí dostali v roku 2010 od voličov šancu, teda celé pravicové prostredie, boli pyšní?
Pre mňa bolo nepochopiteľné už hneď po voľbách a ostalo to nepochopiteľné po celý čas, ako môže začať vládna koalícia svoju činnosť bez toho, aby rešpektovala realitu. V prvom kroku napríklad eliminovala akýkoľvek podiel na vládnej zodpovednosti dvoch štvoríc poslancov, od ktorých pritom závisela väčšina vládnej koalície v parlamente.

.to je vnútorná záležitosť. Namyslenosť sa prejavovala aj navonok?
Hlúpy zápas o moc sa začal medzi jednotlivými členmi koalície už od prvej chvíle. To sa ukazovalo vo všetkých personálnych sporoch. Išlo viac o podiel na moci, o obsadenie ústavných funkcií a inštitúcií, než o rešpekt k vlastným voličom.

.v čom sa to najviac prejavovalo?
V tom, čo je dnes úplne triviálne – že pri voľbe generálneho prokurátora sa koalícia nebola schopná dohodnúť. A nebola schopná obsadiť ani ľudí na postoch v NBÚ, NKÚ, ÚVO.

.prečo?
Vnútorný egoizmus jednotlivých strán a ich pýcha boli také veľké, že koalícia nebola schopná dospieť k zhode. Nielen v personálnych otázkach, ale predovšetkým vo vecnej sfére: koalícia nebola schopná zhodnúť sa za dva roky ani na tom, čo je to reforma vzdelávania, jedna z kľúčových reforiem, ktoré sa vôbec nezačali. Koaličné strany sa nevedeli zhodnúť ani na tom, ako sa má reformovať zdravotníctvo, neboli schopné ustáť vonkajší tlak. A to už nehovorím o tom, že sme sa neboli schopní zhodnúť na tom, ako ďalej postupovať v ekonomike. Za dva roky sme sa naozaj iba obtreli o naozajstné úspory verejných výdajov. A pre mňa ostalo nepochopiteľné aj celé to spájanie daňovoodvodovej reformy s poškodzovaním živnostníkov, ktorí pritom tvoria soľ malého a stredného podnikania. To bol čistý prejav pýchy a toho, čomu sa svojho času hovorilo sociálne inžinierstvo. Správali sa spupne bez ohľadu na to, či to povedie k poškodeniu živnostenského prostredia. Živnostníci, ľudia v slobodných povolaniach, dohodári chodili za nami a neveriacky sa pýtali, ako ich môže likvidovať vláda, ktorú volili. Len polovičato sa tiež odstránili prešľapy pri tlačovom zákone a v menšinových otázkach. Je pritom reálny fakt, že predsedníčka vlády mala záujem na boji proti korupcii. Aj ministerka spravodlivosti robila v justícii pozitívne kroky, drobnými krokmi sledovala svoju agendu, no narážala na koalíciu, opozíciu, Generálnu prokuratúru aj Najvyšší súd.

.ľudia dali koalícii v roku 2010 podľa teba nezaslúženú šancu. Ľudia sa mýlili?
Nie, nemýlili sa. Väčšina ľudí pochopila na základe zlej skúsenosti s Ficovou vládou v rokoch 2006 až 2010, že potrebujú inú vládu. Základné nedorozumenie spočívalo v tom, že narazili na garnitúru bez reformného ťahu. Že moc ich zaujímala viac ako reformy.

.to sa stalo postupne?
Áno.

.nie je to bežný jav po toľkých rokoch reforiem?
Keby som to porovnával s nemeckou politikou po druhej svetovej vojne, mám na mysli politiku Spolkovej republiky Nemecko, tá politika bola robustná, vždy tam existovala popri hospodárskom zázraku aj korupcia,  lenže miera sa ustavične zmenšovala. Nemecko sa kultivuje, je na korupciu citlivejšie ako pred dvadsatimi rokmi. Pred dvadsiatimi rokmi by si nikto doktorský plagiát ministra obrany nevšimol, teraz musel odstúpiť. Pred dvadsiatimi rokmi sa ekonomické výhody predsedov krajinských vlád chápali ako priateľské služby, dnes musel nemecký prezident odstúpiť. Kdežto u nás sa za 20 rokov krajina neskultivovala, ale naopak. Dnes sme v mnohom brutálna, neskultivovaná krajina.

.v akom zmysle?
Poviem príklad. Pred mesiacom som bol v Prešove. Prešiel som celé Slovensko, najprv severnou, potom južnou trasou. Krajina je zanedbaná – pätníky sú špinavé, nevidno okraje ani bielu čiaru, v krajine sa môžete stratiť. To bol môj najsilnejší vizuálny zážitok zo Slovenska posledných čias a aj akási metafora. A krajinu zanedbávajú ľudia, lebo zanedbávajú sami seba.

.keď je niekto dvadsať rokov vo verejnej službe, vyčerpá sa. Je to tento prípad?
Nie celkom. To nebolo tak, že by boli 20 rokov pri moci iba sily, ktoré chceli túto krajinu transformovať, to bol skôr taký cikcakovitý pohyb.

.ale ten zápas bol dlhý a ostrý. Nie je prirodzené, že sa reformátori vyčerpali?
(Ticho.) Neviem, či je to prirodzené, ale je fakt, že po dvoch desaťročiach ťažkého zápasu sa sily, aktívne presadzujúce zmeny, vyčerpali oveľa viac ako sily, ktoré zmenám iba bránili a sypali piesok do každej reformy. Robertovi Ficovi sa podarilo za ten čas vytvoriť silnú stranu, ktorá vytesnila z parlamentu ostatné ľavicové, populistické a nacionalistické strany. Po voľbách v roku 2010 sa rýchlo ukázala podvedomá bojazlivosť novej vládnej koalície. Stále jedným okom pokukovali po Ficovi. To bolo dosť nepochopiteľné.

.v roku 2010 dali podľa teba voliči pravici čosi ako dar. Vo voľbách v roku 2012 urobili čo?
Predovšetkým spočítali vládnej koalícii, čo navyvádzala za necelé dva roky.

.nebolo to príliš prísne?
(Ticho.) Takéto veci nebývajú nikdy príliš prísne. Pravica dostala raz šancu, to bolo v zápase s Mečiarom, druhý raz, to bolo v zápase s Ficom, a tretí raz už nie. Vláda, ktorá bola v takých vzájomných personálnych a vecných konfliktoch, šírila okolo seba egoizmus a nebola schopná vyriešiť otázku eurovalu tak, aby sa sama nezlikvidovala, nemala nárok. Ako mohla očakávať podporu od voličov?  Rozvrat bol hlboký.Videl som, ako si vládna koalícia odskúšala vlastný pád na koaličných rokovaniach v Papierničke. Tam sa za polhodinu rozsypala a nikto nevedel, čo ďalej. Zhodou okolností sme boli traja, Daniel Lipšic, Igor Matovič a ja, čo sme hovorili, že takto to nejde, lebo na pád vlády doplatí každý, úplne každý. Doslova som to povedal. Nemohli sme očakávať od ľudí, že budú podporovať niekoho, kto sám seba likviduje.

.slovensko je zvláštna krajina. Za tých dvadsať rokov boli obdobia, keď Slovensko bolo čiernou dierou Európy, aj obdobia, keď to bola najreformnejšia krajina Európy. Reformy sa diali takmer vždy proti vôli väčšiny, ale vždy sa to voličom nejako odôvodnilo, napríklad tým, že Mečiar či Fico je horší, preto robme reformy. Teraz akoby prevážilo: Už nerobme reformy, stačilo. A to aj vo verejnosti aj v politických stranách. Je to tak?
Vrátim sa k Nemecku. Tam bez ohľadu na to, či vládli konzervatívne strany, alebo liberáli či sociálni demokrati, vždy existovala nejaká spoločná túžba, aby Nemecko napredovalo. Boli tam nespochybniteľné spoločné veci. Napríklad jasná zakotvenosť v západných štruktúrach ako NATO a EÚ, jasné odmietnutie nacizmu, nielen deklaratívne, ale aj ako súčasť mentálnej výbavy generácií, jasné vnútorné prijatie základných ľudských práv a občianskych slobôd ako základu právneho štátu. A aj dlhodobá kultivácia krajiny.

.a u nás?
Pri tom cikcakovitom pohybe sa niečo pozitívne urobilo, a potom sa to zrušilo. A po každom cikcakovitom pohybe sa niečo usádzalo, ale skôr k horšiemu. Poviem to na príklade, ktorý je banálny, ale zreteľný. Dnes keď vyplňujem nejaký dotazník, tak je omnoho komplikovanejší ako v roku 1990, to znamená, že sa neskutočným spôsobom zvýšila byrokracia na úkor ľudskej inovatívnosti a kreativity. Úplne sa ignoruje aj kvalita prostredia. Keď sa Slovensko v pokojných časoch usádza, tak sa usádza nie v najlepšom, čo v ňom je, ani nie v tom najhoršom, ale skôr v tom najpriemernejšom. Všimni si bilbordy. Vyzerajú ako obchod s rozličným tovarom. Ale sú obrazom dnešného Slovenska.

.súvisí tento stav s rokom 1989?
Ja sa iba smejem, keď dnes počujem, že osemdesiaty deviaty rok bol konfrontačný. A že po roku 1989 bolo tej konfrontácie priveľa. To je absolútne smiešny argument jednoducho preto, že rok 1989 bol veľkou spoločenskou zmenou, s opačným znamienkom ako február 1948. Keď si však porovnáme, čo sa dialo po roku 1948, že boli popravovaní a vraždení ľudia, že  sedeli vo väzeniach, prichádzali o majetok, boli masovo vysídľovaní z jedného miesta na druhé, diskriminovaní, nesmeli vykonávať svoje povolanie, ich deti mali problémy... Proti tomu november 1989, kde sa otvoril priestor slobody, aká to bola konfrontácia? Nikto nesedel vo väzení, nikoho nezabili, nikomu nebránilo v kariére, že bol v KSČ. Dnes máme šéfov inštitúcií, vysokoškolských profesorov, akademikov, najvyšších predstaviteľov štátnej moci bývalých komunistov. Aká konfrontácia?

.teraz sa presadzuje, že sa netreba príliš sporiť. Čo za tým cítiš?
Myslí sa tým akási monolitná jednota. Jednota má zmysel v základných záujmoch štátu, ale práve tam jednota celých dvadsať rokov nebola. A tam, kde je prirodzená pluralita názorov – v politike, v názoroch, postojoch, tam sa žiada, aby boli všetci jednotní. Takto monolitne mala vyzerať aj štúrovská jednota. Ale nebola taká. Michal Miloslav Hodža použil jedno neuveriteľne krásne spojenie – diametrálna jednota. To spojenie hovorí, že ide spojenie diametrálne odlišných názorov, a iba z nich sa môže utvoriť prípadná jednota. Naopak, monolitná jednota môže fungovať len v totalitnom štáte.

.slovensko bolo raz čiernou dierou Európy, inokedy najreformnejšou krajinou. Dnes by si ho ako pomenoval?
(Ticho.) Určite to už nie je reformná krajina, ani čierna diera, lebo aj Ficov režim prijal isté základy európskeho sveta. Navyše, ani západná civilizácia sa nehýbe dobrým smerom. Európska byrokracia potláča legitimitu slobodného demokratického rozhodovania, a začína fungovať niečo, čo by som nazval sociálnou závisťou.

.chudobnejší proti bohatším?
Áno, a to umožňuje robiť kroky, ktoré sú absolútne nezmyselné. Je pravda, že v ekonomickej sfére vznikla rovnica s obludnými rozmermi:  zadlžovanie, a potom banky, ktoré z toho ťažili. Ale riešenie, ktoré sa dnes presadilo v USA aj v západnej Európe, bude mať negatívne ekonomické dôsledky. Teda k otázke: nielenže sa Smer priblížil k Európskej únii, ale aj EÚ sa priblížila k Smeru.

.dnešné Slovensko je teda čo?
Zanedbávaná krajina. Mám na mysli napríklad kreativitu vo všetkých oblastiach. Príklad so zanedbanou cestou som nepovedal náhodou. Dlhší čas som pôsobil v Nemecku. A keď som vtedy prechádzal Slovenskom, prekvapovalo ma, ako sa zmenilo. Bolo postupne jasnejšie aj krajšie. Ale teraz už znovu vidím základnú zanedbanosť.

.slovensko pustne?
Áno, a menej sa o seba stará. Opúšťa sa. Stráca najlepšiu časť svojho ja – vnútornú dynamiku, vynaliezavosť. To mi pripadá najcharakterickejšie pre dnešné Slovensko a slogan Smeru o istotách to vystihuje. Ale je to istota, založená na ilúzii.

.len nech sa nič nedeje?
Nech sa už nemusíme trápiť nejakými zmenami. Ale predstava, v ktorej sa nič nedeje, je vždy predstava pred nejakým výbuchom. Keď hľadáme správne slovo pre dnešné Slovensko, možno je to znehybnenie. To môže byť predzvesťou niečoho, čo bude dynamické alebo rozvratné.

.čakajú nás štyri roky vlády Smeru. Čo sa podľa teba bude diať?
Politicky to bude znamenať predovšetkým istotu vlády Smeru. Pri súčasnom stave opozície to budú podľa môjho odhadu nielen štyri roky. Dnešnej opozícii potrvá roky, kým z jej vnútra vyrastie nová dynamika a sila, ktorá bude schopná konkurovať Smeru.

.čo sa bude diať s krajinou?
Hovorím to nerád, ale najviac bude cítiť práve sebazanedbávanie.  Nemám v tejto chvíli pocit nejakej nadchádzajúcej katastrofy,  skôr akéhosi postupného zabárania. Ďalšie štyri roky budú znamenať znižovanie nárokov na seba samých.

.môže vyrásť protiváha, ktorá bude Slovensko kultivovať a bude mať energiu a predstavu, čo treba zmeniť? Vidíš nejaké zárodky?
Neorientujem sa len podľa momentálnej situácie, som aj historikom. Takže tak ako rok 1989 neznamenal definitívny zánik ľavicových síl, ani teraz neprišiel zánik stredopravých síl. Len sú teraz v katastrofálnom stave, v stave úplného rozvalu a každá z nich má neuveriteľné vnútorné problémy. Potrvá dlhšie, kým vyrastie nová sila, ktorá bude schopná prirodzeným spôsobom prevážiť socialistické videnie sveta. Ale dosť ťažko si viem predstaviť, že to bude vyrastať z pôdy tých strán, ktoré sú dnes v opozícii.

.príde niečo nové?
Neviem. Ale nová energia nevznikne od vyčerpaných politikov, ani z blších cirkusov, predstierajúcich nové všeobjímajúce hnutie.

.posledných 20 rokov si trávil aj politikou. Teraz, ešte pred voľbami, si z toho vypadol. Zdá sa, že v politike končíš. Je to správne zdanie?
To nie je zdanie, je to fakt. Pre mňa sa skončil jeden životný cyklus. Moje životné cykly mávajú 20 rokov. Prvé dvadsaťročie vyvrcholilo šesťdesiatym ôsmym rokom a skončilo sa okupáciou, druhé dvadsaťročie vyvrcholilo rokom 1989, a teraz sa uzatvára v mojom živote tretí cyklus.

.to uzatvorenie sa reálne udialo tým, čo sa stalo na kandidátke Obyčajných ľudí. Čo sa vlastne stalo?
(Ticho.) Neviem, už nemám veľkú potrebu sa k tomu vracať. Už sme k tomu všetko povedali. S takou mierou nelojality, neférovosti, neslušnosti a podrazníctva sa človek len tak ľahko nestretne. Ale Igor Matovič si neuvedomuje, že len opakuje niečo, čo som už zažil dvakrát. V roku 1990 som hovoril Mečiarovi, že môže byť z neho štátnik, ale musí byť lojálny, nesmie sa dať skorumpovať a musí mať výdrž. On povedal: to sa nedá, ja nevládzem, už to vydržím len dva mesiace. To isté sa opakovalo s Dzurindom, ktorý založil na podraze svojich partnerov SDKÚ. Ak sa zakladá OĽaNO a už vo svojom základe má čosi nepoctivé, vnútorne rozvratné, tak si zakladá v zrode už aj svoj pád.

.keď sa pozrieš na svoj politický príbeh – čo to bol za príbeh a ako sa skončil?
Keby som sám troška od seba poodstúpil, tak by som to povedal tak, že mi nezáležalo na vlastnej moci. Hoci som mohol byť členom vlády, alebo funkcionárom parlamentu, nebol to môj záujem. Môj primárny záujem bol pomáhať zmene po roku 1989, transformácii krajiny, reformám. Bol som ochotný urobiť veľké kompromisy, pokiaľ sa v nich neutopil zmysel politiky. To bola moja hranica a vždy som sa čudoval Bélovi Bugárovi, že sa tomu čuduje. Pre mňa bolo preto úplne nezrozumiteľné, keď mi Béla Bugár posledné dva roky hovoril, že my nie sme schopní kompromisu. Bolo úplne jasné, že v roku 2012 sily, ku ktorým sa počítam, prehrajú. Od účasti na kandidátke Igora Matoviča som si však sľuboval práve to, že by tu mohol vzniknúť zárodok novej, neopotrebovanej sily, schopnej konkurovať dnešnej vláde. Myslel som si, že z kombinácie OĽ, OKS, KDS a nezávislých osobností môže vzniknúť sila, na ktorej by sa dala budovať opozícia nezaťažená korupciou a vnútornou vyčerpanosťou. Bohužiaľ, tá šanca padla.

.je tvoj príbeh v politike úspešný či neúspešný?
To budú hodnotiť iní. Ale neľutujem. A mám aj istý pocit úľavy, lebo sa naplno vraciam do oblasti literárnej vedy a kultúrnej histórie, kde mám resty. Dúfam, že mi osud dožičí v tejto oblasti urobiť ešte nejaké veci. Ale klamal by som, keby som nepovedal, že mám z politiky po dvadsiatich dvoch rokoch silný pocit sklamania. Najmä z jej vyprázdnenosti. Ale možno ma to časom prejde. Peter Zajac/
Narodil sa v roku 1946. V roku 1989 spoluzakladal VPN, neskôr pôsobil v DS a od roku 2007 je predseda politickej strany OKS. V rokoch 1998 až 2001 a 2010 až 2012 bol poslancom slovenského parlamentu. Povolaním je literárny vedec. Pracuje na Ústave slovenskej literatúry SAV a dlhší čas prednášal slovakistiku na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Je tiež prezidentom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite