Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Naozaj bude vojna?

.martin Hanus .jozef Majchrák .časopis .téma

Tento týždeň sa začínajú diplomatické rokovania svetových veľmocí s Iránom o jeho jadrovom programe. Pokiaľ sa skončia neúspechom, je pravdepodobné, že Izrael čoskoro zbombarduje ciele v Iráne, a ten zareaguje odvetnými útokmi. Blízky východ pohltí vojnové šialenstvo, ceny ropy vystrelia nahor a v Európe sa zostrí ekonomická kríza. No nielen preto by útok Izraela nebol rozumný.

.azda najviac znepokojené tváre boli pred mesiacom na Centrálnom veliteľstve americkej armády. Počas pravidelných testov tu simulovali dôsledky prípadného izraelského útoku na Irán. Zo simulácie vyplynulo, že Američania by sa nevyhli vojnovému konfliktu. Iránske rakety by totiž zrejme zasiahli americké jednotky v Perzskom zálive a zabili vyše 200 Američanov. Následný americký útok by síce iránske jadrové zariadenia poškodil účinnejšie než izraelské bomby, ale ani Američania by jadrový program Teheránu nespomalili o viac než dva roky. Výsledok izraelského útoku by podľa uvedenej simulácie mal slabý efekt, no nepredvídateľné dôsledky.   

.odhodlanie k útoku
S vojnou už vážne rátajú informované kruhy v USA aj samotnom Izraeli. Americký minister obrany Leon Panetta sa pred časom dokonca zdôveril novinárovi z Washington Post, že Izrael „s vysokou mierou pravdepodobnosti“ zaútočí na Irán v rozmedzí apríla až júna tohto roku. Vojnu v tomto roku predpokladá aj Ronen Bergman, autor zatiaľ najzasvätenejšej analýzy, v ktorej opísal rozmýšľanie izraelských elít. Izraelčan Bergman, investigatívny novinár so skvelými kontaktmi v Mosade, nedávno priblížil v rozsiahlom texte pre New York Times svoje rozhovory s Ehudom Barakom. Izraelský minister obrany varoval, že ostáva už len rok, dokým sa dá Iránu účinne zabrániť v zostrojení jadrovej zbrane.
Barak tiež uviedol, že „Iránci sú národom, ktorého lídri si stanovili strategický cieľ vymazať Izrael z mapy.“ Keď sa ho Bergman opýtal, čo si myslí o názore bývalých šéfov Mosadu či armády, ktorí nepokladajú iránsku hrozbu za takú akútnu, Barak vraj reagoval s netypickým hnevom. Barak ubezpečil, že víta rôzne názory a pokračoval: „Lenže na konci dňa, keď vojenské velenie vzhliadne nahor, uvidí nás – ministra obrany a premiéra. Keď však vzhliadneme nahor my, neuvidíme nič okrem neba nad nami.“ Minister obrany si v kľúčovej pasáži rozhovoru položil nasledovné otázky: Je Izrael schopný vážne poškodiť iránske jadrové zariadenia? Sú Izraelčania schopní čeliť nevyhnutnému iránskemu protiútoku? Bude mať Izrael v prípade útoku otvorenú či tichú podporu najmä zo strany USA? Boli vyčerpané všetky iné možnosti a Izraelu ostáva iba táto posledná? Barak na tieto otázky nedal explicitnú odpoveď. „Áno“ sa dalo vytušiť len medzi riadkami. Novinár Bergman nielen na základe tohto rozhovoru, ale aj ako znalec prostredia armády a tajnej služby dospel k názoru, že „Izrael skutočne zaútočí na Irán v roku 2012“. Jeho text vyvolal celosvetovú pozornosť a preteky v odhadoch, v ktorý mesiac Izrael zaútočí. To však v tejto chvíli asi celkom presne nevedia ani dvaja kľúčoví ľudia, od ktorých to všetko závisí.

.dvaja na jednej lodi
Ehud Barak bol kedysi Netanjahuovým veliteľom, ale politika ich dlho rozdeľovala. Sedemdesiatročný Barak je labouristom, teda členom strany, ktorá razila v zahraničnej politike skôr miernu líniu. Šesťdesiatdvaročný Netanjahu zas patrí do pravicového Likudu, kde sa tradične darí „jastrabom“. Barak je viac pragmatik, ktorý myslí strategicky, pričom verejnosť dôveruje jeho vojenskému úsudku. O Netanjahuovi jeho domáci kritici tvrdia, že trpí mesiášskym komplexom a vidí sa ako nástupca kráľa Dávida. Viacerých preto prekvapilo, že títo dvaja typovo rozliční muži uzavreli úzke spojenectvo a dnes sú nerozlučnou dvojicou. Netanjahu verejne prirovnáva iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda k Adolfovi Hitlerovi a Irán k Nemecku z roku 1938. Netanjahu totiž neberie desivé slová, ktoré zaznievajú z Teheránu, ako propagandu, ale ako smrteľne vážnu hrozbu: podľa Ahmadínedžáda treba vymazať Izrael z mapy a faktická hlava štátu, ajatolláh Chameneí hovorí o židovskom štáte ako o rakovinovom nádore, ktorý sa má vyrezať. Netanjahu a Barak posledné mesiace na zasadaniach vlády neotvárajú tému Iránu, čo posilňuje pocit, že sa už rozhodli pre vojenské riešenie a čakajú na vhodný čas. Obaja však potrebujú na svoju stranu získať väčšinu zo 14 členov bezpečnostného kabinetu. Dnes sa odhaduje, že za útok sú najmenej ôsmi z nich.

.kam dopadnú bomby
Ak sa teda Barak s Netanjahuom definitívne odhodlajú na úder, vďaka spoločnej autorite presvedčia nielen väčšinu kabinetu, ale zrejme aj väčšinu obyvateľov, ktorá sa za nimi zjednotí. Izrael má dnes na muške viacero zariadení, ktoré by pri prípadnom útoku musel vážne poškodiť, ak nie rovno zničiť. Jednak zariadenie na obohacovanie uránu v Natanze. Omnoho ťažšie by však bolo účinne zasiahnuť zariadenie vo Fordo, umiestnené takmer sto metrov hlboko pod zemou, kam sa presunula časť výroby z Natanzu. Izrael by zrejme zasiahol aj komplex Isfahán, určený na konverziu uránu, ťažkovodný atómový reaktor v Araku, ale aj vojenskú základňu Parchin, kde zrejme dochádza k nukleárnym testom.  

.mosad v akcii
Skutočná vojna sa začala dávnejšie. V uplynulých rokoch boli zavraždení šiesti iránski vedci, ktorí sa podieľajú na nukleárnom programe svojej krajiny. Izrael sa k atentátom nikdy nepriznal, ale málokto pochybuje, že za nimi môže byť niekto iný než vyškolené zabijacke komandá Mosadu. Poslednou obeťou z januára bol mladý vedec Mostafa Ahmadi Rošan, ktorý pracoval v Natanze, dlho utajovanom podniku na obohacovanie uránu, kde už je nainštalovaných vyše 8-tisíc centrifúg. Rošan ešte minulý rok sprevádzal prezidenta Ahmadínedžáda a počas prehliadky jadrových zariadení mu ukazoval, čo všetko sa podarilo. Až do osudného dňa, keď mu dvaja neznámi muži na motorke pripevnili k autu magnetickú bombu. Len pár mesiacov predtým sedel iný popredný vedec, Darwiš Rezainedžad, v aute pri svojom dome, keď prechádzajúci cyklista vytiahol pištoľ a strelil ho presne do hlavy. Najväčším úlovkom mohol byť atentát 29. novembra 2010, keď dvaja muži na motorke opäť pripevnili k autám dvoch vedcov magnetickú bombu a rýchlo zmizli. Jedného zabili, tomu druhému, Ferejdúnovi Abbásí-Davánímu sa spolu s manželkou podarilo včas ujsť. Ahmadínedžád následne Daváního vymenoval za viceprezidenta Iránu a šéfa tamojšej organizácie pre atómovú energiu.
Jadrový program Iránu však v posledných rokoch nebrzdili iba popravy špičkových výskumníkov, ale aj kybernetické protiútoky. Pred tromi rokmi ničil centrifúgy v Natanze počítačový vírus Stuxnet, proti ktorému Iránčania nenachádzali niekoľko mesiacov účinný protiliek. Ako pripomína vo svojej analýze investigatívec Bergman, niekdajší premiér Ariel Šaron poskytol Mosadu neobmedzené zdroje a právomoci, aby zastavil iránsku bombu. Ako Bergmanovi povedal jeden vyslúžilý agent: „Neexistovala žiadna operácia ani žiadny projekt, ktoré by sa neuskutočnili pre nedostatok finančných zdrojov.“

.irán verzus svet
Jadrový program je v Iráne už desaťročia prestížnym národným programom, ktorý sa začal ešte za prozápadne orientovaného šáha. Iránci pritom ubezpečujú, že má výlučne mierové účely, no tento deklarovaný úmysel spochybňujú svojím správaním. Napríklad tým, že porušili Zmluvu o nešírení jadrových zbraní a vodia za nos inšpektorov z Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE). Niektoré predtým utajené zariadenia síce Irán otvoril inšpektorom, ktorí sú dodnes v Iráne oficiálne vítaní, no tí sa sťažujú, že často nemajú prístup k podozrivým miestam. Aj preto vyslovuje MAAE vážne obavy a nevylučuje, že Iráncom ide o výrobu atómovej zbrane. Podľa údajov agentúry Irán vyprodukoval vyše 5-tisíc kilogramov nízko obohateného uránu, ktorý postačuje na fungovanie jadrového reaktora. 110 kíl už bolo obohatených na 19,75 percenta. Ani na tom by samo osebe nebolo nič zlé. Lenže nielen Izrael sa obáva, že iránske centrifúgy sú stavané na to, aby vyprodukovali urán obohatený na 90 percent, teda stupeň obohatenia uránu, ktorý je nevyhnutný na výrobu atómovej bomby. A Irán sa správa presne tak, aby túto hranicu dosiahol. Dosiaľ ho neodradila ani medzinárodna izolácia, ktorá vážne poškodzuje jeho ekonomiku aj obyvateľstvo. Tradične tvrdé sankcie USA napodobnila aj Európska únia, ktorá uvalila embargo na dovoz iránskej ropy. Keď si tento týždeň, po viac než roku, sadnú za spoločný rokovací stôl s Iránom Američania, Briti, Francúzi, Číňania, Rusi a Nemci, pôjde zrejme o poslednú príležitosť na dohodu. Dokáže však svet ponúknuť Iráncom taký kompromis, ktorý umožní režimu nestratiť tvár a súčasne bude aj pre Izrael dôkazom, že sa niet čoho obávať?

.pod kontrolou ajatolláhov
Ako vlastne funguje krajina, o ktorej sa dnes v súvislosti s jadrovými zbraňami toľko diskutuje? Kto v nej vládne a ako rozmýšľajú jej obyvatelia? Keď sme chceli o tom hovoriť s viacerými Iráncami, ktorí dnes žijú v azyle na Slovensku, všetci odmietli, a to aj napriek garancii anonymity. Prevažujúcim a pochopiteľným dôvodom bol strach, ale aj nechuť vracať sa myšlienkami do krajiny, z ktorej pred rokmi definitívne utiekli. Jeden Iránec odmietol rozhovor s odôvodnením, že sme protiislamský a prožidovský časopis.
Čo je vlastne Irán za krajinu? Ako je známe, ide o teokratickú republiku, ktorej začiatky siahajú do 70. rokov minulého storočia, keď v krajine prevzala moc islamská revolúcia a postava ajatolláha Chomejního. Práve on je otcom islamskej koncepcie vlády, ktorá vychádza zo šiítskej viery v očakávaný príchod dvanásteho imáma Mahdího. Život v súlade s božím zákonom je podľa Chomejního učenia možný iba v podmienkach islamskej vlády. Len tak vraj možno zabrániť chaosu a morálnym či ideologickým úchylkám. Lídri islamskej revolúcie považujú islam za silnejší zjednocujúci faktor než perzský nacionalizmus.
Hlavou štátu je duchovný vodca, ktorým je momentálne Alí Chameneí. Má právo vetovať zákony, ktoré nie sú v súlade s islamským právom, schvaľuje kandidáta na prezidenta, menuje a odvoláva veliteľa Revolučných gárd a je tiež vrchným veliteľom armády. Menuje aj polovicu členov takzvanej Rady strážcov. Nacionalistickému prezidentovi Ahmadínedžádovi patrí až druhé miesto. Kľúčovým orgánom je aj dvanásťčlenná Rada strážcov. Šesť jej členov sú vykladači islamského práva a druhú polovicu tvoria laickí právnici.
V iránskom režime však nevládne žiadna idylka, ako to pôsobí navonok. Vnútri systému cítiť nemalé konflikty, a to aj medzi ajatolláhom Chameneím a Ahmadínedžádom. Prezidenta síce konzervatívna časť duchovenstva ešte nedávno podporovala a podržala ho aj počas „Zelenej revolúcie“, keď vyšli Iránci po zmanipulovaných voľbách do ulíc. No inak si Chameneí s prezidentom príliš nerozumie. Pred časom ho varoval, že zasiahne do vládnych záležitostí, kedykoľvek to bude potrebné. Reagoval tak na Ahmadínedžádovo rozhodnutie odvolať jedného vplyvného ministra. Chameneí ho do funkcie opäť vrátil.

.krajina konfliktov
Iránska spoločnosť prešla za niečo viac ako sto rokov prudkými zmenami. Ešte v 19. storočí mala Perzia okolo dvanásť miliónov obyvateľov a len okolo desať percent z nich žilo v mestách. Dnes má Irán takmer 78 miliónov obyvateľov a viac ako 70 percent z nich býva v mestách. Približne 60 percent obyvateľov Iránu má menej ako tridsať rokov a teda vôbec si nepamätá časy islamskej revolúcie. Hoci dodržiavanie islamských pravidiel sa prísne kontroluje, odhady hovoria, že moslimské zvyky striktne dodržiava len približne štvrtina obyvateľstva. Česká orientalistka Alena Tomková, ktorá študovala v Teheráne, vo svojej štúdii o súčasnom Iráne píše: „Početnú mladú iránsku generáciu, ktorá vyrástla na prahu nového tisícročia, ovplyvňuje charizma viac než dve desiatky rokov mŕtveho Chomejního omnoho menej než predrevolučnú a revolučnú generáciu Iráncov. Mladí Iránci si uvedomujú absurdnú situáciu, do ktorej krajinu dostalo konzervatívne duchovenstvo a nespontánna islamizácia krajiny, a takisto fakt, že súčasný stav vecí je umelo navodený a nevyhovuje požiadavkám a výzvam doby.“ Tomková cituje iránskeho sociológa Dárjuša Šajegána, podľa ktorého si chcú mnohí Iránci udržať náboženské tradície, ale v privátnej sfére chcú mať možnosť voľby a nechcú, aby náboženstvo bolo modusom vivendi celého iránskeho národa.
Mladých Iráncov trápia najmä sociálne problémy. Krajina, ktorá patrí k najväčším producentom ropy a plynu, nezvláda prerozdeľovanie príjmov z predaja týchto komodít. Aj pod vplyvom uvalených sankcií prudko rastú ceny. Nezamestnanosť mladých ľudí sa podľa oficiálnych štatistík pohybuje okolo 20 percent, reálne číslo je však zrejme značne vyššie. Ekonomika je zaťažená aj politikou vysokých subvencií benzínu, energií a základných potravín. Keď sa Ahmadínedžád v nedávnej minulosti pokúsil tieto dotačné programy zredukovať, narazil na vlnu odporu nižších sociálnych vrstiev.
Zdrojom napätia vnútri iránskej spoločnosti je aj jej pestré národnostné zloženie. Len niečo viac ako 50 percent obyvateľstva sú Peržania, zvyšok tvoria najmä Azeri (24 percent), Kurdi aj Arabi. Ich národnostné práva, ako používanie jazyka či vlastné školstvo nie sú pritom takmer vôbec rešpektované. Nespokojná so šiítskou náboženskou dominanciou je zase sunnitská menšina, žijúca najmä v Balučistáne.

.jadro ako symbol
Napriek spomínaným napätiam je jedna téma, ktorá iránsku spoločnosť dokonale zjednocuje: jadrový program ich hrdej krajiny. Ten je už desaťročia zdrojom národnej pýchy, symbolom technologickej vyspelosti a postavenia Iránu ako regionálnej mocnosti. V krajine sa dokonca každoročne oslavuje Národný deň jadrového programu. Bežní Iránci  vôbec nerozumejú, prečo im Západ upiera právo na jadrové technológie, keď reaktory má susedný Pakistan a svoju prvú jadrovú elektráreň začalo v spolupráci s Ruskom budovať aj Turecko.
Inou otázkou je, ako by sa Iránci k nukleárnemu programu stavali, keby dával režim nepokryte najavo, že cieľom je získať jadrové zbrane. Rádio Slobodná Európa zorganizovalo na túto tému anketu a vyzvalo Iráncov, aby anonymne mailom alebo telefonicky prezentovali svoje názory.  Tu sú niektoré z odpovedí: „Irán hrá o čas a zároveň sa snaží získať jadrové zbrane. Nezíska ich, ale vytvorí problém pre seba a pre celý svet. Viac času pre tento režim znamená zradu ľudskosti,“ odpovedal jeden z respondentov. Objavili sa však aj iné odpovede. „Je možné byť Iráncom a nechcieť jadrovú energiu? Je to naše právo. Áno, chceme jadrovú bombu, kto nás zastaví?,“ pýtal sa ďalší z účastníkov. Objavili sa aj odkazy na minulosť. „Prečo by sme nemali mať jadrové zbrane? Keby sme mali jednu v roku 1980, vojna s Irakom by nikdy nebola.“
Znalci nálad iránskej spoločnosti predpokladajú, že prípadný izraelský útok  by spoločnosť zjednotil v podpore režimu. „Iránci sú hrdý národ. Osem rokov bojovali s Irakom, ktorý vtedy podporoval celý svet. Istý pocit martýrstva je už silne prítomný aj v šiítskej viere. Zjednotili by sa, pretože ťažko nesú, keď do ich záležitostí zasahuje niekto iný. Napríklad  v čase Zelenej revolúcie sa v prostredí opozície neobjavili ani náznaky úvah, že by im mohla pomôcť intervencia nejakej cudzej sily. To bol rozdiel oproti Arabskej jari a postoju niektorých opozičných síl v týchto krajinách. V Iráne je niečo také nepredstaviteľné,“ povedal .týždňu Slovák, ktorý niekoľko rokov pracoval v Iráne a želal si ostať v anonymite.

.chcú bombu?
Dá sa veriť Iráncom, že naozaj nechcú vyrobiť jadrové zbrane?
Odpoveď nie je úplne jednoznačná. Ahmadínedžád aj ajatolláhovia vyhlasujú, že výroba jadrových zbraní je v rozpore s islamom. V tomto zmysle sa napokon vyjadril aj otec revolúcie Chomejní. Jeho nástupca Chameneí dokonca v roku 2004 vydal fatvu proti jadrovým zbraniam. A on je aj jediným človekom, ktorý môže dať pokyn na výrobu jadrovej zbrane. Podľa informácií tajných služieb tak ešte nespravil. V tejto chvíli platí nasledovné: je isté, že Irán sa míľovými krokmi priblížil technologickej úrovni, keď bude môcť v priebehu pár rokov vyrobiť atómovú bombu. Podľa optimistickej interpretácie tým chce Irán iba demonštrovať svoju silu a nové sebavedomie, ale v skutočnosti sa náboženské autority o vlastníctvo takejto zbrane neusilujú. Okolitý svet si to však nemyslí – napokon, Irán mu na to svojimi úskokmi ani nedáva veľa dôvodov.

.prečo nie vojne
Izraelské obavy sú pochopiteľné. Ak Irán naozaj vyrobí jadrové zbrane, posilní sa postavenie krajiny, ktorá podporuje libanonský Hizballáh či palestínsky Hamás. Navyše, obraz takto vyzbrojeného Iránu by podnietil na výrobu atómovej bomby aj ďalšie regionálne mocnosti, Saudskú Arábiu, Egypt či Turecko. Geopoliticky si ťažko predstaviť niečo horšie než jadrové preteky na Blízkom východe, teda v oblasti, ktorá vyzerá ako sud s pušným prachom. Tou najtemnejšou predstavou pritom nie sú ani tak jadrové zbrane v držbe týchto štátov, ale skôr zvyšujúca sa šanca, že sa raz môžu dostať do vlastníctva teroristických skupín.
Napriek všetkým rizikám je však veľa argumentov proti izraelskému útoku.  
Prípadná jadrová zbraň v rukách Iránu nie je iste optimistickou vyhliadkou, ale nie je ani predzvesťou nevyhnutnej apokalypsy. Irán už napríklad v reakcii na niekdajšieho nepriateľa Saddáma Husajna vyvíjal chemické zbrane, ale nepoužil ich. Koncept vzájomného odstrašenia by mal platiť aj na iránske elity, ktoré si uvedomujú, že po atómovom útoku na Izrael by okamžite nasledoval ničivý protiútok, ktorý by vymazal z mapy veľké časti Iránu. Ako nedávno napísal Fareed Zakaria, “argument, že sa dá Irán odstrašiť, nestavia ani tak na rozumnosti tamojšieho režimu, ale na jeho želaní prežiť”.
Izraelský útok by nemal ani veľký praktický úžitok:
Aj bývalý šéf Mosadu Meir Dagan, ktorý bol donedávna zodpovedný za izraelské aktivity proti Iránu, je presvedčený, že vojna je bláznivým nápadom, pretože nič nerieši. Iráncom by aj po zničení niektorých zariadení zostalo know-how. Do svojej krajiny by už nikdy nevpustili medzinárodných inšpektorov, a ďalej by pokračovali v jadrovom programe na starostlivo utajených miestach. Útok by bol dodatočnou motiváciou, aby napredovali veľmi rýchlo.
Vojna by mohla takisto nadlho pochovať nádeje na vnútornú zmenu krajiny. Iránci by sa zjednotili za svojimi vládcami a žiadali odvetné akcie proti Izraelu či Amerike. Nevynímajúc ďalšie veľké škody: medzinárodné spoločenstvo by sa opäť rozdelilo, väčšina moslimského sveta by sa priklonila na stranu Iránu. Navyše, izraelská agresia, a ňou vynútená americká intervencia, by nanovo povzbudili protizápadných džihádistov. Čomu by to pomohlo?
Irán je dnes pritom v čoraz horšom postavení. Má napäté vzťahy so Saudmi, aj s inými štátmi v regióne. Jeho jediným skutočným spojencom je ohrozený sýrsky režim. Ak by padol Bašár al-Asad v Sýrii, neprežil by ani Hizballáh v Libanone. Dokonca aj Hamás sa v poslednom čase odkláňa od Iránu a zbližuje sa s Egyptom.
Ideálne by bolo, keby svetové veľmoci v najbližších týždňoch presvedčili Irán, aby sa vzdal podozrivého obohacovania uránu. Ak sa tak nestane, treba držať palce Obamovej administratíve, že Izrael presvedčí, aby sa vzdal krátkozrakých vojnových plánov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite