Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sedem statočných a western na pokračovanie

.péter Hunčík .časopis .klub

Prológ: Istý významný slovenský historik napísal článok, v ktorom kritizoval moderné maďarské dejepisectvo za to, že si ťažko pripúšťa sebareflexiu a jeho predstavitelia často posudzujú udalosti podľa práve aktuálnej politickej módy.

Na článok slovenského kolegu reagoval istý mladý maďarský historik a okrem iného argumentoval aj tým, že všetko, čo pán kolega povedal o maďarskom dejepisectve, sa dá povedať aj o slovenskej historiografii.
Článok slovenského historika bol publikovaný na Slovensku po slovensky, maďarská odpoveď zas v Maďarsku po maďarsky. Ja sám som napísal do istého týždenníka kratučký článoček o tom, že to takto nie je v poriadku, lebo z obidvoch článkov síce bolo cítiť úmysel veci zlepšiť, ale výmena názorov a informovanie záujmových skupín sa nekonalo.
Súčasne s mojím článkom v odbornom časopise šamorínskeho Fórum inštitútu vyšli obidva články v oboch jazykoch. Konečne sa niečo pohlo, mohol by človek povedať, hoci by mohol ihneď dodať, prečo sú na vytvorenie takéhoto dialógu motivovaní len ľudia žijúci v menšine.

.príbeh
Chvalabohu, aj pracovníci bratislavského Maďarského kultúrneho inštitútu si mysleli, že to takto nie je v poriadku. Pozvali niekoľko renomovaných slovenských a maďarských historikov, aby sa na danú tému zúčastnili debaty za okrúhlym stolom. Keď som dobre počítal, za stôl si sadlo presne sedem ľudí. Ako tí „statoční“.
Na úvod Roman Holec, autor článku, ktorý vyvolal diskusiu, v krátkom vystúpení vysvetlil prítomným, čo myslel tým, že z maďarskej historiografie chýba patričná sebareflexia. Poukázal na to, že v maďarskom dejepisectve sú extrémne prejavy a vytkol predstaviteľom klasickej maďarskej historiografie, prečo nereagujú na rozpory markantnejšie.
Najznámejší maďarský historik, Ignác Romsics vo svojej odpovedi prešiel Holecove tvrdenia bod po bode, a citujúc vlastné publikácie, tvrdil, že uňho sa určite nájdu sebakritické analýzy udalostí daného obdobia. Potom dodal, že v jeho vlasti naňho útočia práve pre takýto jeho postoj.
Milan Zemko, ktorý sa zapojil do diskusie, hovoril aj o tom, že Slováci nemajú s Maďarmi žiadny problém, kým sa tí správajú a hovoria tak, ako to väčšina Slovákov od nich očakáva. Keď sa však od tohto očakávania odklonia, ihneď sa na nich pozerajú nepriateľsky.
Viacerí hovorili aj o tom, že hľadisko víťaza sa pri posudzovaní istej udalosti veru často líši od stanoviska porazeného. Ba čo viac, aj v rámci jedného národa budú rozdiely medzi názormi angažovaného ľavičiara a pravičiara. Pre ľavičiara znamená rok 1945 oslobodenie, kým pre pravičiara je to začiatok okupácie.
A potom, je tu napríklad rok 1989. V Maďarsku, „v najveselšom baraku“ pád komunizmu nebol takým katarzickým zážitkom ako v Československu, kde sa zamatová revolúcia stala ozajstnou veľkou úspešnou udalosťou.
Ak teda hovoríme o istej udalosti, vždy treba pridať, že toto posúdenie je názor maďarského (slovenského) historika XY-na, dodal výskumník z Budapešti.
A musíme sa zmieriť aj s tým, že v našej spoločnej histórii vždy budú aj také udalosti, ktoré bude inak posudzovať maďarský a inak slovenský historik, hovorím ja. Ani Waterloo nemôže znamenať to isté pre Francúza ako pre Angličana.
Ale odlišnosť neznamená automaticky nepriateľský postoj.
Čo sa však týka sebareflexie, o tom by sa dalo ešte veľa diskutovať. A aj treba, lebo je veľa takých, ktorí chcú vždy a všetkým vyhovieť. A ešte viac je takých, ktorí chcú vyhovieť výlučne a jedine len „tým svojim rodným“. A to dokážu len udupaním tých druhých.

.epilóg
Všetci moji slovenskí priatelia boli nespokojní s odpoveďami maďarskej strany. Predovšetkým od Ignáca Romsicsa očakávali „statočnejší“ postoj. Profesor sa urazil a zásadne sa vyhýbal odpovedi. Takto sa nedá spolupracovať, povedali a mávli rukou.
Podľa mojich budapeštianskych priateľov, ktorí si pochutnávali v bufete, bol práve Roman Holec ten, ktorý ničím nevedel dokázať svoj postoj, len sekal. Toto nebola vedecká diskusia, povedali Budapešťania.
László Szigeti, riaditeľ Vydavateľstva Kalligram povedal len toľko, že „všetci títo ľudia publikujú u mňa. Sú to teda moji autori. Predstav si, čo by tu bolo, keby boli diskutovali nepriatelia“.
A ja som si predstavil, že z nádvoria Bratislavského hradu v jednu noc „statoční“ slovenskí historici odnesú Svätoplukovu sochu a zatiaľ ich „statoční“ maďarskí kolegovia vysadia stromy na tom mieste Kossuthovho námestia v Budapešti, kde chce súčasná maďarská vláda znovu postaviť sochu grófa Kálmána Tiszu. A potom vymenia názov Apponyiho ulíc povedzme na Ulicu slovensko–maďarského priateľstva a Slováci premenujú Hlinkovo námestie na námestie Milana Hodžu alebo Vrbu či Wetzlera. Len tak, zo sebareflexie.             

Autor je psychiater a spisovateľ. Jeho román Hraničný prípad vyšiel minulý rok v slovenskom preklade. Pracuje ako lekár a výskumník Fórum inštitútu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite