Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čím viac peňazí, tým menej slobody

.časopis .rozhovor

Vyrastala v Poľsku, študovala na FAMU, väčšinu filmov nakrútila v západnej Európe a v USA. Vníma otázky, ktoré nám kladie história, internetová generáciu ju vedie k optimizmu. Agnieszka Holland prišla do Bratislavy predstaviť svoj najnovší film V tme o osude ľvovských židov, ktorých zachránil jednoduchý Poliak v mestských kanáloch.

.čo vás viedlo k téme vášho aktuálneho filmu V tme?
Táto téma ma fascinuje už dávno. Je to čiastočne história mojej rodiny: otec bol žid a všetci jeho príbuzní zahynuli počas holokaustu vo Varšave. Ale nejde len o to. Aj keď už bolo o holokauste napísaných veľa kníh a nakrútených veľa filmov, len málo z nich sa dotklo ozajstnej ľudskej skúsenosti hlbším spôsobom. Takže si nemyslím, že táto téma je vyčerpaná.

.prečo je to tak?
Bola to krajná skúsenosť ľudstva, s ktorou sa ľudstvo nikdy nevyrovná. Vyplývajú z toho určité otázky, ktorým sa snažíme aspoň rozumieť, keď už na ne nevieme odpovedať. No a ešte je to obdobie prameňom mimoriadne dramatických príbehov. Keď sa rozprávate s nejakými ľuďmi, ktorí to prežili, hlavne so židom, tak každý z nich vám porozpráva také kvantum udalostí, že by sa z nich dali urobiť desiatky filmov.

.z toho príbehu židov, zachránených v ľvovskej stoke, údajne vznikli dve knihy.
Áno. Keď sme písali scenár, tak sme sa riadili takou žurnalisticky napísanou knihou, v ktorej bolo zhrnutých viacero spomienok. Už počas nakrúcania sa ukázala knižka poslednej osoby z tohto príbehu, ktorá ešte žije. Bola v tom čase malým dievčatkom, dnes žije v New Yorku. Stretla som sa s ňou a skamarátili sme sa. Bola aj na gala premiére filmu v Toronte. Po projekcii som ju požiadala, aby vyšla na javisko. Bolo to neuveriteľná skúsenosť. Veľmi dojímavá. Ale ten film nie je sentimentálny.

.ten film je dosť krutý.
Veľmi krutý.

.ten príbeh o ľuďoch, ktorí bojujú o prežitie v tme stoky, zatiaľ čo na svetle vládne cynizmus a smrť, je silnou metaforou. Ale najsilnejšie je to, že sa to skutočne stalo.
Presne. Ja mám rada symboliku, ktorá je zakorenená v realite. Tak sa skutočnosť stáva prirodzene metaforou. Je to oveľa lepšie ako mať na začiatku metaforu a potom hľadať jej odraz v skutočnosti.

.vy robíte filmy o histórii preto, lebo hľadáte odpovede na vlastné otázky?
Historické námety, ktoré sa týkajú dvadsiateho storočia, pre mňa nie sú minulosťou. Niečo sa pred nejakým časom začalo a ešte sa to stále celkom neskončilo. V Poľsku je to pociťované veľmi silno, aspoň pokiaľ ide o židovskú otázku. A myslím si, že aj na Slovensku k tomu raz príde.

.v čom je to v Poľsku špecifické?
Poliaci roky žili v takej predstave, že boli obeťou ostatných. Aj za komunizmu sa táto predstava posilňovala. Ale v priebehu deväťdesiatych rokov do toho začali vŕtať historici a ukázalo sa, že to nie je také jednoduché a jednoznačné. Pokiaľ ide o správanie Poliakov, zvlášť na vidieku, voči svojim židovským susedom, tak tam boli také neuveriteľné prípady krutosti a kolaborácie s Nemcami, ktoré významne narúšajú idylistický obraz o „spravodlivých Poliakoch". Ja som to vedela už dávno: keď ste sa totiž rozprávali s americkými alebo francúzskymi židmi, ktorí prežili holokaust, tak boli voči Poliakom veľmi kritickí. To však tiež nie je celkom spravodlivé, lebo 90 percent z tých, ktorí sa zachránili, prežili vďaka Poliakom. V každom prípade to je veľmi ambivalentné. Musím povedať, že najmä mladší historici sa k tomu veľmi čestne postavili a začali to skúmať, klásť si otázky a zverejňovať fakty, ktoré ukazovali, aká krehká je hranica medzi dobrým a zlým. A o tom je aj tento môj film, hoci je z toho hľadiska pomerne pozitívny. Ukazuje sa, že človek – a teda aj Poliak – je hrozne zložitý a jeho morálka je nesmierne krehká. Tolerancia, obetavosť, či aspoň akceptovanie iných ľudí je za určitých okolností neuveriteľne ťažké.

.prečo ste vlastne išli študovať do Prahy na FAMU?
Malo to niekoľko dôvodov. Prvým dôvodom bolo to, že keď som v roku 1966 zmaturovala, vedela som, že chcem ísť študovať film, ale na filmovej škole v Lodži neprijímali študentov, ktorí mali hneď po maturite: vyžadovali si absolvovanie ešte nejakej inej školy predtým, ako budete študovať film. Druhý dôvod bol ten, že som položidovka a môj otec zahynul za tajomných okolností po tom, ako bol zatknutý politickou políciou.

.váš otec zahynul počas vyšetrovania?
Bolo to v roku 1961. Bol známy novinár a vedec. Zatkli ho za to, že je údajne špión, ktorý odovzdáva tajné informácie západným krajinám, čo bol úplný nezmysel. Počas vyšetrovania vyskočil z okna. Bola to v Poľsku veľmi známa historka. V tom období začala v Poľsku antisemitská stranícka aktivita, ktorá vyvrcholila v roku 1968 tým, že väčšina židov, ktorí prežili holokaust, bola vyhostená z krajiny. Bolo ich asi tridsaťtisíc, väčšina z nich bola prinútená emigrovať. Za týchto okolností mi bolo jasné, že by som sa na filmovú školu v Lodži nedostala, ani keby som nemala práve po maturite. Bola to komunistami ostro sledovaná škola, ktorá mala tuhého straníckeho riaditeľa.

.tak ste išli do Prahy.
Československé kino bolo v tej dobe neuveriteľne vzrušujúce. Ako študentka som v Prahe chodila do filmových klubov, bola som skutočný „film buff", ako hovoria Angličania. Videla som veľa českých a slovenských filmov. Zdalo sa mi to fantastické. A Praha tiež bola oveľa zaujímavejšie mesto ako Lodž.

.v Prahe ste zažili aj Pražskú jar.
Áno. Zažila som Pražskú jar, zažila som 21. august 1968, zažila som okupáciu a začiatky normalizácie. A bola som v Prahe aj zatknutá a uväznená.

.za čo vás zatkli?
Za styky s parížskym poľským časopisom Kultura a za pašovanie kníh a novín.

.kedy to bolo?
Zatkli ma v roku 1970 a strávila som sedem týždňov v ruzynskom väzení. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť.

.po návrate do Poľska ste spolupracovali s Krzystofom Zanussim na jeho filme Iluminácia.
Bola som jeho asistentkou a potom ma Andrzej Wajda zobral do svojej tvorivej skupiny, kde dosť dlho bojoval za to, aby mi dovolili urobiť niečo vlastné. To sa podarilo v roku 1978, keď som nakrútila film Provinční herci, v ktorom ide o to, vyjsť z provinčných, cenzúrou a malosťou ľudí obmedzených pomerov do väčšieho sveta.

.ako keby ste už vtedy uvažovali nad odchodom z Poľska.
Bol to film, ktorý hovoril o tom, aké to je, ak sa snažíte byť čestný a poctivý. Ale myslím, že sa to netýkalo len komunistického Poľska. Bol univerzálnejší. Aj keď som tento film premietala na západe, bol úplne zrozumiteľný, hoci sú tam evidentne poľské prvky, ako napríklad komunistická cenzúra alebo Wyspianskeho romantická hra, ktorú herci skúšajú.

.ten film dostal Cenu kritikov na festivale v Cannes.
A aj sa podarilo celkom dobre ho predať v zahraničí.

.tak to by sa dalo označiť ako „celkom úspešný začiatok kariéry".
(Smiech.) Celkom úspešný.

.kedy ste sa definitívne rozhodli odísť z Poľska?
Ja som sa tak nerozhodla a ani som odchod neplánovala. V decembri 1981 som práve bola vo Švédsku, kde som uvádzala Provinčných hercov, keď v Poľsku vyhlásili vojenský stav. Keďže som bola v tej chvíli jediná trochu známejšia Poľka vo Švédsku, vrhli sa na mňa všetci novinári a ja som začala dávať rozhovory proti režimu. A potom už bol návrat nemožný. Bolo to pre mňa veľmi dramatické, pretože v Poľsku zostala moja rodina, moje dieťa. Vojenský stav znamenal aj to, že bolo prerušené aj telefonické spojenie, takže som niekoľko týždňov nemala žiadnu možnosť komunikácie s rodinou. Nevedela som, čo sa s nimi deje a či sú v poriadku. Oni vedeli o mne z oficiálnej tlače, že som antisocialistický živel a zradkyňa krajiny. Nebolo to ľahké. Nevybrala som si to. Jednoducho sa to tak stalo.

.bolo náročné presadiť sa v západnej Európe?
To je vždy náročné. Bola som mladá žena, nevedela som cudzie jazyky, nemala som žiadne peniaze, nemala som veľa osobných kontaktov. Pomohol mi Andrzej Wajda, ktorý bol v tom čase veľmi populárny vo Francúzsku, kde som sa najprv usadila. Začal tam práve nakrúcať Dantona, dal mi možnosť spolupracovať s ním a sprostredkoval mi veľa kontaktov. Bolo to ťažké a vlastne ani neviem, ako sa mi to podarilo.

.v čom sa líšilo robenie filmov v komunistickom Poľsku, v západnej Európe, v Amerike a v postkomunistickej Európe?
Je to úplne iné. Hoci, keď robíte film, tak robíte film – a to je všade rovnaké: štáb, herci, kamera, strih a tak ďalej. Určitým spôsobom sme najviac slobody mali v tom komunistickom Poľsku, čo je paradox.

.skutočne?
Skutočne. Viete, v Poľsku to nebolo ako tu v Českolsovensku za normalizácie. V Poľsku bola pomerne veľká tvorivá sloboda a obrovská solidarita medzi filmármi. Pomáhali sme si navzájom a spolu sme s režimom hrali svoje vlastné hry. Ľudia veľmi chceli vidieť naše filmy a radi v nich čítali medzi riadkami. Cenzúra bola dosť umiernená a týkala sa vyložene jasných bodov: nesmeli sme robiť nič proti komunistickej strane, nič proti Sovietskemu zväzu, neboli dovolené určité historické témy, ale na druhej strane sa dali metaforou vyjadriť veci, ktorým všetci porozumeli, len komunisti sa tvárili, že ich nevidia.

.na západe ste toľko slobody nemali?
Tam bola silná ekonomická cenzúra. Hlavne v Amerike. V polovici osemdesiatych rokov, keď som ja začínala robiť filmy mimo Poľska, to ešte v Európe nebolo také silné, ale dnes je to rovnaké a tlak „box ofisu" sa stal všeobecný. Váš film sa jednoducho musel dobre predávať. Ináč ste nedostali ďalšiu šancu.

.to platí aj pri tzv. „nezávislom filme"?
Neexistuje nezávislý film. Dobre, niekto vám dá peniaze. To znamená, že máte menej peňazí a nemáte veľké štúdio. Ale pokiaľ nerobíte film za 150-tisíc dolárov, ktoré dostanete od rodiny a priateľov, tak ste vždy od niečoho závislý. Moja skúsenosť je taká, že čím viac peňazí, tým menej slobody.

.naozaj?
Áno.

.je to zvláštne.
Ani nie. Čím väčší máte rozpočet, tým väčšiu máte zodpovednosť za to, aby sa peniaze, vynaložené na váš film – v tom najhoršom prípade – aspoň vrátili. A to je skutočne veľký tlak.

.na Slovensku sa nedá neopýtať na Jánošíka. Aký to bol zážitok?
Bolo to veľmi zábavné a vzrušujúce. Teda ten prvý Jánošík. Už od začiatku to bolo, žiaľ, všetko zle spočítané, a tak sme urobili menej než tretinu a práca sa musela zastaviť. To bola neuveriteľná strata energie.

.muselo to byť dosť hrozné.
Pre mňa to bolo hrozné a pre moju dcéru Kasiu ešte hroznejšie. Bola to totiž jej prvá veľká filmová skúsenosť. Musím povedať, že potom, keď sme znovu začali točiť, už sa nám to nikdy nedalo robiť s takou nezištnou radosťou. Už to bolo len o tom, že musíme dokončiť niečo, čo sme začali. Takže si na to spomínam ako na negatívnu skúsenosť. Na druhej strane som spoznala veľa nových ľudí, a to bolo výborné. Každý film je ako kus života, takže nič neľutujem, lebo je to môj život.

.v súčasnosti pracujete na filme o Janovi Palachovi. O čo ide?
Je to trojdielny televízny film, robený pre HBO Central Europe. Scenár napísal mladý český scenárista Štěpán Hulík. Myslím, že to je veľmi dobrý scenár, uvidíme, čo z toho bude. Martin Štrba mi robí kameru a Táňa Pauhofová hrá hlavnú rolu.

.keď sa v januári 1969 Jan Palach upálil, vy ste boli v Prahe?
Áno. Na rozdiel od scenáristu, ktorý – podobne ako producenti filmu – ešte vtedy nebol ani na svete. Takže je to také stretnutie dvoch generácií. Mňa, ktorá to všetko zažila a ich, ktorí v súvislosti s tým nemajú žiadne mindráky.

.kedy by ten film mal byť hotový?
Myslím, že to bude uvedené asi v januári na budúci rok, na výročie Palachovej smrti.

.keď sme pred dvoma rokmi robili rozhovor s vašou dcérou Kasiou, povedala nám, že nechcela byť režisérkou, lebo videla, aké je to namáhavé a stresujúce povolanie. Čo je pre vás pri režírovaní filmov, naopak, krásne a vzrušujúce?
To, že sa z ničoho vytvára skutočnosť. Ja mám rada nakrúcanie. Môj priateľ Krzystof Kieslowski napríklad nakrúcanie nemal rád, on mal rád písanie a strihanie. Mňa strih trochu nudí, lebo to príliš dlho trvá. Ale nakrúcanie mám veľmi rada. Aj keď treba vstávať ráno o piatej. Ľudia, herci, slová, ktoré sa prekladajú do skutočnosti, čo existuje aj neexistuje. Existuje ako tiene na plátne a len vtedy, keď sa na to dívajú diváci. Ináč je to iba nejaký kotúč s umelohmotnou páskou.

.vy ste ten typ režiséra, ktorý tvorí „na pľaci"?
Do veľkej miery. Ja si to predtým predstavujem v hlave a pracujem konceptuálne, nebývam nepripravená, ale to najdôležitejšie sa stáva na pľaci. Tá skutočnosť, tí herci, to svetlo, to miesto – to ma najviac inšpiruje. Až tam vzniká finálna verzia filmu.

.ako vnímate to, že kvalitnejšie filmy sa premietajú len v malých kluboch a na festivaloch?
No, nie som z toho nadšená. Ale nemyslím si, že to musí byť konečný stav.

.môže sa to zmeniť?
V krátkej histórii kina bolo viacero takých období, keď sa robili iba komerčné a cirkusové veci, a potom sa ukázala medzi divákmi aj filmármi potreba pozerať sa aj na oveľa zložitejšie, hlbšie veci.

.ale dnes vzniká pomerne veľa takých filmov.
Myslím, že dnes sme v takom okamihu, keď sa to mení. Žijeme v „eventovej dobe". Je toľko informácií a deje sa toľko vecí, že je veľmi ťažké so svojím malým filmom preraziť. To sa podarí jednému-dvom filmom za rok. Tí ostatní musia ťažko bojovať. Ak chcete niečo urobiť, musíte zorganizovať „event". Festivaly sú takými eventmi. A niektoré z nich majú obrovskú návštevnosť. Je zaujímavé, že na pomerne náročných filmoch sú tam preplnené sály a keď ich potom uvádzajú v kinách, nikto na ne nepríde. Lebo to už nie je event.

.čo si myslíte o sťahovaní filmov z internetu?
Všetko je pomiešané so všetkým. Myslím si, že vzbura proti ACTA bola určitým spôsobom manipulovaná. Nejde o to, stíhať tých, čo si filmy sťahujú, ale tých, čo na tom zarábajú veľké peniaze. Práve proti ním je zameraná ACTA.

.odporcovia ACTA zase hovoria, že túto dohodu presadzujú hollywoodske štúdiá.
Pochopiteľne, že ju presadzujú hollywoodske štúdiá. Pre USA je predaj audiovizuálnych diel dôležitý vývozný artikel, tak im na tom, samozrejme, záleží. Ak na tom nebudú schopní zarobiť peniaze, tak to nebudú robiť vôbec a používatelia internetu nebudú mať čo sťahovať. Ale je jasné, že s internetom prišla nová doba, podobne ako pred mnohými rokmi prišla s kníhtlačou. V dôsledku toho sa radikálne mení spôsob šírenia niektorých umeleckých diel. Ide o to, aby sa pri tých zmenách nezničil trh, lebo ak zničíte trh, nebudú ani produkty, ktoré by sa na ňom mohli predávať.

.keď robíte dnes filmy, zohľadňujete to, že pravdepodobne väčšina divákov váš film uvidí na obrazovke svojho počítača?
Ale tá obrazovka je čoraz lepšia. Nie som z toho nejako zvlášť nešťastná. Nesmútim príliš ani za 35-milimetrovým filmom. Dnes je už digitálna technológia na takej úrovni, že mám radšej digitálne kópie svojich filmov, než kópie na filmovom páse. Pri digitálnych mám totiž istotu, že budú presné, pri celuloide si nikdy nemôžete byť istý. Nedá sa bojovať s technologickým pokrokom. Nie všetko je pozitívne, ale nedá sa to zastaviť, tak ako sa nedal zastaviť napríklad zvukový film. Niektoré formy pritom zmiznú. Neviem napríklad, či o 50 rokov budú ešte existovať také kiná, aké poznáme dnes. Jedna vec sa však od počiatkov histórie nezmenila: ľudia stále potrebujú rozprávať a počúvať príbehy. Hľadajú v nich obrazy samých seba, hľadajú mýty a rozprávky, do ktorých sa môžu ponoriť. To, aký budú mať tieto veci formát a ako sa budú šíriť, nie je až také podstatné.

.čiže ste optimistka?
Mladá internetová generácia chce mať všetko zdarma, lebo si už na to zvykli a ťažko sa to zmení. Filmoví producenti v tom zaostali. Mohli pochopiť skôr, čo sa deje a distribuovať filmy za nízke ceny, pričom by aj tak zarobili. Obávala som sa toho, že táto nová generácia bude pasívna, ale nie je to tak. Dnešní mladí ľudia sú aktívnejší ako ich predchodcovia. Sú aktívnejší spoločensky, intelektuálne, vedia rýchlo získať dôležité znalosti a sú aj lepší, náročnejší filmoví diváci.

Agnieszka Holland/
Narodila sa v roku 1948 vo Varšave židovskému otcovi a katolíckej matke. Študovala na pražskej FAMU, spolupracovala so Zanussim, Wajdom a Kieslovskim. Svoj prvý film Provinční herci nakrútila v roku 1978 v Poľsku a získala zaň Cenu kritikov v Cannes. V roku 1981 bola nútená vysťahovať sa z Poľska, žila v Paríži a vďaka filmom ako Europa, Europa, Tajná záhrada alebo Úplné zatmenie (s Leonardom DiCapriom v hlavnej úlohe) sa zaradila medzi najlešpích filmových režisérov súčasnosti. Jej najnovší film V tme bol nominovaný na Oscara. Agnieszka Holland v súčasnosti žije v Los Angeles.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite