Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šťastná generácia Y?

.eva Čobejová .lukáš Krivošík .časopis .téma

Netrpezliví, draví, kruto ambiciózni. Ovládajú jazyky, technológie, cestujú po svete, obliekajú sa do značkových vecí a fungujú najmä cez sociálne siete. Asi takto nám generáciu Y vykresľujú marketingoví znalci. Je to pravdivý obraz?

V angličtine je „Generation Y“ slovnou hračkou. Ypsilon sa totiž vyslovuje rovnako ako slovo „why“ (prečo). Tak ako každá generácia, aj táto si kladie veľké otázky. Chýbajú však presvedčivé a uspokojivé odpovede. Dôveryhodnosť včerajších autorít sa otriasa v základoch a tradičné odpovede rýchlo zastarávajú. Podľa niektorých ide o „zneistenú generáciu“, kým iní jej príslušníkom vyčítajú, že sú do seba rovnako zahľadení ako generácia X. Aj v našich médiách sa však z generácie Y, teda zo skupiny mladých ľudí, ktorí sa narodili v osemdesiatych rokoch, objavujú najmä tí dvadsiatnici, ktorí sa rýchlo presadili. Čítame strhujúce príbehy o mladých mužoch či ženách, ktorí svoj prvý biznis rozbehli už na strednej škole alebo vynikajú v intelektuálnych výkonoch na zahraničných univerzitách a presne vedia, čo v živote chcú. To je však veľmi skreslený pohľad.  Generáciu Y sme mali možnosť vidieť naživo a v akcii celkom nedávno pri protestoch proti kauze Gorila. Obraz, ktorý sa nám naskytol, bol bizarný: ezoterické úlety, naivné predstavy o konci kapitalizmu a výmennom obchode, malicherné hádky a neschopnosť transformovať svoje oprávnené sklamanie a hnev do reálnych cieľov či stratégií. Pritom sú dnešní dvadsiatnici vlastne deťmi šťasteny. Nepoznali socializmus, nemuseli sa učiť ruštinu, nedeptal ich dvojtvárny život rezignovaných rodičov, neskladali pioniersky sľub, chlapci nemuseli na dva roky na vojnu a dievčatá nie sú pod tlakom, aby sa rýchlo vydali. Z obdobia komunistickej totality a Nežnej revolúcie si nepamätajú nič, alebo len záblesky. Registrovali však už mečiarizmus v 90. rokoch. Predseda HZDS vtedy natoľko spolitizoval celú spoločnosť, že o veciach verejných diskutovali aj deti na školách. U mnohých tak prebudil hlbší záujem o politiku, ktorý im vydržal dodnes. V uplynulom desaťročí „ypsiloni“ doštudovali, angličtina sa pre nich stala druhým jazykom a po vstupe do EÚ začali naplno využívať príležitosti na cestovanie, zarábanie či vzdelávacie pobyty v zahraničí, o akých sa ich rodičom nesnívalo. Kríza sa pre mnohých z nich stala prvou zrážkou s ostrými hranami života. Na rodinu a deti nerezignovali, no odkladajú ich, lebo najskôr si chcú užiť ponúkané možnosti a vybudovať materiálne zázemie. Ľahko dostupná hypotéka ich však desí stratou slobody na desiatky rokov dopredu. Niektorí sú v depresii z nadbytku príležitostí, ďalších zomleli mlynské kamene, kde z jednej strany na nich tlačia vysoké požiadavky rodiny, školy, zamestnávateľa či partnera a z druhej strany im videoklipová mediálna kultúra podsúva hedonistický ideál žitia na piatkový večer. Príslušníci generácie Y vyrástli s počítačom, internetom a sociálnymi sieťami. V ich životoch však často chýbal otec. Túžia po práci, ktorá by ich napĺňala nielen finančne, ale mala by aj hlbší zmysel. Neľahké ekonomické prostredie a dozrievanie urobili „ypsilonov“ vážnejšími. Na značky, imidž a „trendové frikulínstvo“ (od slov „free“, „cool“ a „in“) sa už pozerajú s nadhľadom a ironickým úsmevom.  Vybrali sme štyri príbehy ľudí z generácie Y, ktoré sú v niečom typické pre dvadsiatnikov, a v niečom sú, samozrejme, osobnostne jedinečné. .písať a cestovať Miroslava Ábelová je ročník 1985, pochádza z Prievidze, vyštudovala žurnalistiku a nie je verejnosti celkom neznámy človek. Má za sebou aj krátku skúsenosť modelky, v devätnástich rokoch sa objavila v jednej z prvých reality šou TV JOJ Dievča za milión a vďaka tomu sa o nej písalo aj v bulvárnych médiách. Po vysokej škole sa zamestnala v Slovenskom rozhlase, kde jej emotívny dievčenský hlas príjemne vyčnieva zo spravodajských relácií. Na svoje detstvo jedináčika v baníckom meste spomína rada. „Som z normálnej rodiny, kde sa rodičia mali radi a mali radi aj mňa. Vyrastala som medzi panelákmi, „céčkami“, pri hitparáde Eso s Terezou Pergnerovou, z ktorej sme boli všetci namäkko,“ spomína na svoje bezproblémové a zábavné detstvo. Na revolúciu v novem - bri 1989 má iba jedinú spomienku: ako sedela s rodičmi u babky, v televízii sledovali mítingy na bratislavskom námestí a ona pri tom štrngala kľúčmi. Intenzívne však vnímala to, ako November zmenil život jej rodičov, ktorí sa stali obchodnými zástupcami americkej firmy, a aj ju podúčali, ako sa prezentovať. Rodina prešla aj rýchlou zmenou životného štandardu. Ona sama sa však na obchod či podnikanie necíti. Uvažovala o štúdiu psychológie či dejín umenia, ale mama jej racionálne poradila, aby skúsila radšej žurnalistiku. Skúsenosť z reality šou, v ktorej súťažila o miesto moderátorky, ju presvedčila o tom, že nechce byť „nejaká sliepka z televízie“, ktorá bude rozprávať, s kým zas tancoval pán Harabin na plese. Preto je dnes v rozhlase a tvrdí, že túto robotu miluje, je od nej závislá, no napriek tomu tvrdí: „Dodnes mi nie je jasné, čo chcem robiť.“ Rada by písala a cestovala, ale vie, že ju to neuživí. Miroslava napriek tomu, že robí každý deň od rána minimálne do šiestej večer, nezarába toľko, aby si mohla dovoliť zaplatiť všetky svoje výdavky. Trošku hanblivo priznáva, že na nájom v Bratislave jej prispievajú rodičia. „Makáme ako blázni a musia nám pomáhať rodičia,“ hovorí trošku smutne, trošku nahnevane o sebe aj svojich priateľoch. No každodenná realita ju neubíja, stále má príliš vyhrotené emócie, čokoľvek ňou dokáže pohnúť a buď lieta, alebo je na dne. A stále má svoje sny. Jeden z nich je, že by chcela žiť pri mori: „Chcela by som sa ráno zobudiť pri mori, ísť si zaplávať. Z mora ide totálna sila.“ No zároveň dodá, že na prvom mieste má rodinu, že doma u rodičov je stále to malé dievčatko, ktoré sa dá vyobjímať. Rada by do tridsiatky stihla aj vlastnú rodinu: „Chcem úplne normálnu rodinu, veľa detí, len neviem, z čoho ich uživím. Keby som sa musela rozviesť, brala by som to ako svoju prehru.“ Pritom Mirka je svojou povahou bohémka, prírodu nemusí, miluje kaviarne, spoločenský život. Jej zbierka poézie Striptíz je silne ovplyvnená bítnickou generáciou. Vydanie Striptízu sa udialo tak, že jedného dňa sa Mirka dostavila so svojimi básňami do Ikaru a šéfke vydavateľstva odprezentovala svoj projekt knižky básní, ktoré budú aj v Braillovom písme a navyše ako ilustrácie budú v knižke umelecké fotografie, na ktorých je samotná autorka. Uznáva, že to musí vyzerať veľmi egocentricky, ale vydavateľ súhlasil a zbierka je úspešná. „Veľa ľudí si myslí, že som sebavedomý človek, ale ja som taká čudná zmes egocentrika, schizofrenika, introverta a extroverta. Poézia je jediná vec, v ktorej si verím.“ Svoju zbierku Striptíz dala Mirka preložiť do angličtiny a hodlá s preloženými básničkami odcestovať do San Francisca a zazvoniť na dvere Ferlinghettiho vydavateľstva City Lights. „Treba sa pokúsiť aj o najšialenejší sen, ktorý mám,“ povie a s úsmevom ešte dodá: „Viem, že mi to vydajú.“ .život je hra? Stano Števík má 26 rokov, vyštudoval históriu a ešte stále nemá zamestnanie. Priznáva, že sa stále len hľadá. „Keby som mohol vrátiť čas, neviem, či idem po strednej škole hneď na vysokú,“ uvažuje príjemný mladý muž. „Šiel by som radšej von do sveta hľadať skúsenosti.“ Keď končil gymnázium, rodina ho nahovárala na štúdium ekonómie, matematiky alebo práva, lebo to by mu zaručilo dobré miesto. On sám nevedel, čo presne by chcel robiť, tak skúsil prijímačky na právo, ale nevzali ho. Dnes je tomu rád. Začal študovať históriu, ale asi v treťom ročníku sa zobudil a uvedomil si, že ako historik veľa možností nemá – robiť v SAV, v Ústave pamäti národa alebo ostať na škole. Nič z toho ho nelákalo, ale školu dokonči „Veľa ľudí dnes vyštuduje históriu, filozofiu či politológiu a potom sa zamestnajú vo veľkých nadnárodných firmách. Majú benefity svoje stále platy, ale nie sú stotožnení s tým, čo robia,“ tvrdí. Len cez víkend sa utrhnú, aby si rýchlo resetovali hlavy, zabudli, aby chvíľku žili. „Toto neznášam,“ priznáva Stano. Nelákalo ho ani odísť do zahraničia a robiť tam čašníka alebo čistiť záchody ako mnohí jeho rovesníci. „To ma neposunie dopredu, musel by som ísť za niečím, čo ma baví, čo ma rozvíja, ale to zahraničie nechávam ešte otvorené.“ Trošku cynicky zauvažuje o tom, že možno je dobré, keď človek dostane v dvadsiatke nejakú kopačku do hlavy, aby sa rýchlo prebral. „Nie som vyberavý v práci, ale obávam sa toho, že nikdy v živote mi nebude celkom jasné, čo chcem robiť. Možno mi chýba akčnosť,“ skonštatuje sebakriticky. Ako dôvod, prečo to má práve takto, Stanovi vychádza najčastejšie vplyv rodiny. „Myslím si, že mladých by mala potiahnuť najmä rodina.“ On sám pochádza z neúplnej rodiny, ale nemyslí si, že je v tomto výnimočný, neúplné rodiny vidí všade okolo seba. „Naša generácia je najviac ovplyvnená rodičmi,“ uvažuje. „Potrebovali by sme potiahnuť od starších generácií. Vidím aj veľmi málo funkčných modelov rodiny vo svojom okolí.“ Napriek skeptickému pohľadu však on už má stálu priateľku a rodinu by chcel stihnúť do tridsiatky. Citlivo však vníma, aké ťažké je dnes usadiť sa alebo založiť rodinu, pretože kúpiť si byt na hypotéku je už rozhodnutie a záväzok na dlhé roky. Poukazuje na sociálne štartovacie byty, ktoré dobre fungujú v Rakúsku. Nie je však volič ľavice, od svojich prvých volieb volí pravicu. Na otázku, v čo verí, nevie presne odpovedať, hoci dodá, že má rešpekt k rovesníkom, ktorí sú veriaci. A potom ešte položartom, polovážne povie: „Život je len hra. No môže v tom byť aj nejaký vyšší účel.“ .dva ťahy dopredu Maroš Sokol má 28 a pracuje ako seniorský projektový manažér v slovenskej pobočke telekomunikačnej spoločnosti AT&T. Stretáva sa s tým, že v iných krajinách sú na rovnakej pozícií ľudia, ktorí pracujú dlhšie, než on je vôbec nažive. Komunikácia s nimi má isté úskalia. „Cez telefón je to ešte v poriadku. Ale pri osobnom kontakte sa všetci čudujú, aký mladík to sedí za stolom,“ konštatuje mladis - tvo vyzerajúci Maroš. Necíti však dešpekt. „Sú to profesionáli.“ Keďže tridsať rokov životných skúseností sa nedá len tak dobehnúť, Slováci na zodpovedných pozíciách v nadnárodných firmách sa snažia kompenzovať tento nedostatok ťahom na bránku a ochotou venovať robote viac času, než si vyžaduje pracovný čas. Maroš, syn úradníčky, je predstaviteľom tej časti svojej generácie, ktorá vyrastanie s počítačom okorenila ešte vzdelaním v zahraničí. Jeden rok zo strednej školy strávil Maroš na strednej škole v USA, kde si spravil aj americkú maturitu. Vďaka tomu bol potom bez prijímacích skúšok prijatý na City University v Bratislave. Pôvodne chcel študovať históriu alebo politológiu, no perspektíva uplatnenia ho viedla k tomu, aby uprednostnil štúdium manažmentu. Z komunizmu si pamätá akurát vychovávateľku v materskej škôlke, ktorá deti viedla k obdivovaniu Sovietskeho zväzu. Od štyroch rokov hrával šach, čo sa možno podpísalo na tom, že svoj život vždy videl v dlhšej perspektíve: „V šachu je dôležité premyslieť si plán hry, akým spôsobom chcete partiu uhrať a myslieť niekoľko ťahov dopredu. Sú to dobré lekcie pre život.“ Hoci je presvedčený, že každý by sa predovšetkým mal postarať sám o seba a nespoliehať sa na vládu, politika je Marošovou veľkou záľubou a raz by sa v nej chcel aj sám angažovať: „Podpísalo sa na tom to, že som vyrastal v 90. rokoch v čase mečiarizmu. Pamätám si, ako sme vylepovali samolepky proti HZDS. Pamätám si aj na jeden Mečiarov halový míting s freneticky skandujúcimi dôchodcami v časoch jeho najväčšej slávy.“ Ako vnímajú Marošovi priatelia – rovesníci posledné voľby? „Mnohí s nevôľou. Niektorí dokonca tvrdia, že zvažujú odchod z krajiny, keďže s prekvapením zisťujú, že ich politici považujú za milionárov, ktorých treba dodatočne zdaniť.“ Jeho priatelia síce zarábajú viac ako napríklad robotník v Medzilaborciach, lenže majú aj vyššie náklady, platia si hypotéky, leasingy. Navyše neveria, že by sa ich vyššie dane nejako prejavili v lepšej kvalite verejných služieb. „Ak je človek jazykovo vybavený a kariérne má otvorené dvere do sveta, k rozhodnutiu odísť napokon môže stačiť málo.“ Založenie rodiny zatiaľ Maroš odkladá na čas po tridsiatke. Tým, že firma dynamicky na Slovensku rastie, aj kariérny postup je ľahší ako v zabehnutých spoločnostiach. Momentálne sa chce stabilizovať na svojej pozícií, dorobiť si rôzne certifikáty a získať ďalšie skúsenosti: „Keď si človek nijako neplánuje budúcnosť a len sa prevaľuje zboka na bok, tak nič v živote nedosiahne a napokon skončí s prácou, ktorú nemá rád a nikdy ju robiť nechcel.“ .užívať si ticho Človek nemusí vyštudovať právo, ekonómiu alebo manažment, aby mal normálnu životnú úroveň a robil, čo ho baví. Cestou je aj poctivé remeslo. Alexander Molčanov má 27 rokov a živí sa ako zvukár na voľnej nohe. Vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku a na vysokej škole rovnakého zamerania vydržal jeden semester: „Tešil som sa, že ma tam budú učiť myslieť, namiesto toho ma stále len učili pamätať si.“ Už od detstva zapájal na diskotékach aparatúru a viac ako zábava samotná ho zaujímala technická stránka veci. Popri praxi v STV spoznával ľudí, ktorí mu dali šancu. Postupne sa dostával do problematiky, zapájal sa do roboty a hlavne kládol veľa otázok. „Keď ľudia vidia záujem, často podajú pomocnú ruku a ochotne sa s vami podelia o poznatky.“ K práci na sebe ho motivovala skutočnosť, že ho mama vychovávala sama a s peniazmi to občas bolo nahnuté. Chcel žiť, skrátka, inak: „Dovolenka alebo auto boli pre nás nereálne veci.“ A ešte tu bola vlastná sebaúcta: „Verím v to, že človek je od prírody lenivý a ak mu ponúkneš dve alternatívy – prácu alebo ohodnotenú lenivosť, tak si zväčša vyberie lenivosť. Preto človek na sebe začne pracovať, až keď je okolnosťami donútený.“ Práca zvukára môže mať rôzne podoby, od osoby, ktorá nahráva v štúdiu, cez niekoho, kto nahráva zvuky na mieste natáčania až po osobu, čo to dáva celé dohromady. Nahrávať hudbu Alexa baví. „Ale takú, kde muzikanti naozaj čosi zahrajú, ako pri džeze, a nie je to len o zvukových efektoch, lopoch a počítačových zvukoch,“ zdôrazňuje. Robí však aj na reklamných či dokumentárnych filmoch, reality šou či veľkých live televíznych šou. Jeho túžbou je podieľať sa raz na príprave koncertnej šnúry niektorej z veľkých hudobných hviezd: „Taká šou sa dlho skúša a treba ju vymyslieť aj po technickej stránke na mieru.“ Aj keď ho technika živí i baví, pri novinkách vie rozlišovať: „Mám rád produkty jednej konkrétnej technologickej značky, na druhej strane, načo by som menil notebook, keď mi už štyri roky spoľahlivo funguje.“ Vo voľnom čase rád fotí. Rád chodí na prechádzky, kde si užíva ticho: „Keďže sa živím zvukom a celé dni niečo sústredene počúvam a musím to analyzovať, ticho sa pre mňa stalo relaxom.“ Má aj určitú profesionálnu deformáciu. Pri sledovaní filmov analyzuje ich zvukovú stránku. „Priateľke tým vždy skazím divácky zážitok,“ smeje sa. V politike a spoločenskom živote mu chýba viac morálky. Tá by mala brzdiť prirodzený sklon človeka hľadať si v živote skratky. „Dnešnej generácii chýbajú vzory, ktoré by boli príkladom toho, že morálna a dlhšia cesta vedie k trvalému úspechu.“ Páči sa mu, ako to funguje v Rakúsku, kde je o jeho služby taktiež záujem: „Existuje tam veľa malých podnikov, ktoré vlastní jedna rodina niekoľko generácií a majiteľ by ich nepredal ani za milión, lebo sú súčasťou jeho identity. Z tejto kontinuity vyplýva úcta k postupne zveľaďovanému vlastníctvu a profesionálne odvedenej práci, na ktorej tam stojí celá spoločnosť. Odráža sa to najmä na kvalite služieb."
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite