Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová skončila druhá v obrovskom slalome Svetového pohára v Kronplatzi a v celkovom poradí sa znovu priblížila k prvému miestu.

Od Štúra k Tatarkovi

.tibor Pichler .časopis .klub

Oblúk slovenského myslenia od národotvorného po občianskotvorné je oblúkom od Ľudovíta Štúra po Dominika Tatarku. Píše Tibor Pichler.

Budem hovoriť o slovenskom politickom myslení, ktoré začína ako národotvorné myslenie. Je to však téma príliš rozsiahla, a preto ju chcem a musím zúžiť. Mojím zámerom je vybrať a komentovať isté momenty v nej prítomné. Mám na mysli hodnotu dejín a hodnotu občianskosti. Sú osou snaženia, ako dosiahnuť, „dobehnúť“ to, čo je inde a čo iní majú: raz ako národ dejiny, raz ako jednotlivec stav občianskej svojprávnosti. Dobiehanie, terminus technicus slovenskej spisby, je prekonávaním skutočnosti zaostávania. Dobiehanie je vlastne modernizáciou. Jej úspešnou koncovkou je dobehnutie, ktoré konštituuje konkurencieschopnosť. Znamená etablovanie sa, čím myslím stav spoločnosti so schopnosťou rásť a meniť sa vzhľadom na dané okolnosti. Toto je rámec, v ktorom sa odvíja slovenské politické myslenie. Dalo by sa povedať, že sa začína agendou stanovenia identity jazykovej komunity ako národa, položením otázky jeho dejín. Budúcnosť akoby sa začínala minulosťou a ideológia identity veští politiku. Vladimír Macura to povedal takto: „Budúcnosť je v obrodeneckej kultúre pokladaná za znovunastolenie minulosti.”

.fenomén návratov do dejín
Dejiny sú moc. Kedy sa k nim, k minulosti, obraciame? Keď sme slabí? Keď sme silní? Čo v nich hľadáme? Poučenie? Potechu? Potvrdenie? A ako ich vykladáme? Môžeme uviesť viacero príkladov zo slovenských dejín, keď sa v zlomových časoch pod- nikajú exkurzy do histórie. Urobil tak napríklad Ľudovít Štúr, keď písal o Starom a novom veku Slovákov. Do minulosti sa pozrel aj Jozef M. Hurban, keď písal o Slovensku a jeho živote literárnom. Svätopluk Štúr zas v spise koncipovanom v období trvania 2. svetovej vojny upozornil na Zmysel slovenského obrodenia za tým účelom, aby demonštroval jeho trvalú hodnotu ako životného programu.
Zdá sa, že existuje taký fenomén ako návraty do minulosti, vyvolaný nie čírym záujmom o poznávanie minulosti, riadiacim sa historiografickými pravidlami, ale potrebou, priam existenciálnou, nájsť prostredníctvom odkazu na zlatý vek vzpruhu pre prítomnosť, ktorá nie je uspokojivá. Takýto prístup k minulosti, kedysi realizovaný národne cítiacimi vzdelancami, je súčasťou zakladania národnej identity, ktorá sa chápe ako obrodenie identity, preto, lebo sa predpokladá, že pohľad do minulosti „vzkriesi“ k novému životu jej prežívajúce torzo. Výlet do minulosti novokonštituuje jej kontinuum.
Z hľadiska vzdialenosti minulosti od prítomnosti môžeme rozlišovať viacero kategórií minulosti: dalo by sa hovoriť o archeologickej, t. j. „vykopanej“ minulosti, o dávnej minulosti a o minulosti bezprostrednej. Pre existenciálne motivované návraty a pohľady do minulosti platí, že v nich dominuje dávnosť, čiže nie kategória bezprostrednej alebo predprítomnej minulosti, ktorej chýba legitimizujúca hodnota starobylosti. Demonštrované na prípade slovenského národotvorného snaženia vy- zdvihuje sa, slovami Ľudovíta Štúra, „dávny vek Slovákov“ – Veľká Morava, ktorá vo vzťahu k bezprostrednej uhorskej minulosti predstavuje predminulosť a má kriesiť pocit silnej identity. Keď J. M. Hurban konštatoval, že nemáme históriu, len prolegomeny k nej, mal na mysli práve Veľkú Moravu, ale aj skutočnosť, že predstava „nedejín“ v kombinácii s „preddejinami“ pôsobí vzpružujúco.
Pohľad do minulosti kvôli budúcnosti je teda súčasťou stratégie posilňovania kolektívnej identity entít, primárne jazykových, existujúcich „prirodzene“, bez inštitucionálneho ukotvenia, usilujúcich sa dosiahnuť politický status. Pri tvorbe a posilňovaní identít sa rozprávajú príbehy a povesti, ktoré spravidla majú zakladateľskú a v konečnom dôsledku politickú funkciu. Nejde o to, aby boli do bodky pravdivé, dôležité je to, aby boli účinné. Jazykové spoločenstvo prostredníctvom svojich hovorcov a reprezentantov pátra po zašlej sláve v minulosti, po stopách veľkosti, moci a rešpektu ako kompenzácie aktuálnej, ale prechodnej politickej slabosti. Okľukou histórie k politike. Z návratu do dejín možno potom odvodiť nárok a snahu etablovať sa znovu ako dejinotvorný subjekt. Vôľa stať sa dejinným subjektom predchádza vôľu politicky konať. Dalo by sa povedať, že národovci na javisko politiky nevychádzajú inštitucionálnymi dverami prítomnosti, ale dverami spomienok na minulosť. Možno to vyjadriť aj inak: Vzhľadom na aktuálnu slabosť sa návrat k „silnej“ pozícii v politickom priestore pripravuje ideologickou cestou, t. j. okľukou cez sebapotvrdenie historickým príbehom. Odvolanie sa na dávno minulú históriu generuje starobylosť, ktorej sa pripisuje oprávňovacia funkcia. Nie je to čas vojvodcov, je to čas básnikov a nových eposov. Ján Hollý píše Cyrilometodiádu a Svätoplukiádu, Samo Chalupka básnický spev Mor ho! – azda najznámejšiu slovenskú hrdinskú báseň.
V porovnaní s politickými aktérmi schopnými priamo konať, ktorí disponujú skutočnou základňou, odkiaľ môžu vyvíjať tlak, reprezentanti kolektivity chcejúcej sa emancipovať nemohli pomýšľať na získanie vplyvu bez toho, že by povedali, kto sme a vôbec, že sme. Ich prvotným cieľom bola artikulácia bytia a až potom konanie. Na to slúži porozhliadnutie sa v dejinách. Šok z nehistorickosti, z chýbajúceho politického života a vlastnej štátnosti, podľa Hegela atribútov historickosti, bolo treba kompenzovať a prekonať. Preto píše Hurban: „Cesta najprvšia, ktorou chceme k tomuto cieľu prísť, je upovedomenie v nás všetkého toho, čo sme už skutočne dokázali, čím sme na svete boli a bývali.“
Zhrnujúco sa dá povedať, že návrat do dejín je jedným z momentov pri tvorbe identity kolektivít existujúcich „prirodzene“. Národotvorba sa za takýchto okolností nezaobíde bez príbehov, ktoré projektujú túžby, majú burcovať a pomôcť vymedziť sa voči konkurentom, ktorí majú podobné túžby. Historické príbehy napomáhajú sebauvedomenie, sebatvorbu a sebauctenie. Mýty sú odpoveďami národovcov – obrancov jazyka a ľudu – na stav pozoruhodnej modernizačnej potreby spoločností v našom regióne Európy, kde prišlo k zrážke formujúcich sa nacionalizmov. Tu našiel uplatnenie romantizmus. Romantickou národotvorbou sa nereformovalo to, čo je, romantickou národotvorbou sa formovali nové predstavy, z ktorých sa postupom času stávali nové skutočnosti, ňou sa nereformovalo, ňou sa zakladalo. Romantizmus je prostriedkom odštartovania národotvorného procesu. Znamená chcieť viac, než je možné, chcieť viac než to, na čo nám stačia sily. Len čo na rodotvorný proces dosiahne štádium inštitucionalizácie, romantizmus by mal stratiť opodstatnenie. Funguje ako rebrík, ktorý by sa mal po použití postaviť do múzea.
Rozlišujem dve fázy v slovenskom politickom myslení: národotvornú a občianskotvornú. Len čo sa dopracuje ideológia národnej identity, nastupuje fáza realizačná, fáza inštitucionalizácie národa – jeho vstup do politického priestoru. Inštitucionálne ukotvovanie si vyžaduje iné inštrumentárium a iné praktiky; ide o osvojenie si občianskych vlastností, cností. V tejto fáze by sa pôvodná romantická národotvorba mala začať vyrovnávať kolektivitám, ktoré mali to šťastie, že sa nemuseli zakladať romanticky, a stačilo im pretvoriť existujúcu inštitucionálnu sféru a jej normy. Konečným cieľom romanticky odštartovanej národotvorby ne- môže byť velebenie, fixácia a znehybnenie kultúrnej odlišnosti, opreté o povesti a „plemennosť“, čo napokon hrozí fundamentalizmom, ale občiansky zväzok, ktorý verejne rieši záležitosti spoločného významu a záujmu na základe dohodnutých pravidiel; občiansky zväzok, pravda, má svoje dejiny zrodu ako obrody, svoje dejiny inštitucionalizácie a vydobýjania univerzálnosti. V slovenskom národnom a politickom diskurze vzniká pohyb, myšlienkové vrenie, hýbanie, dané potrebou nájsť spôsob, ako prejsť od etnického k občianskemu, ako k tomu, čo je v pravom slova zmysle politické. Takéto pokusy v slovenskej spisbe existujú aj devätnástom, aj v dvadsiatom storočí. Vyberiem pokus z dvadsiateho storočia.

.sapere aude! Dominika Tatarku
Tento pokus nájdeme v rozhovoroch a krátkych pojednaniach Dominika Tatarku, spisovateľa a mysliteľa, ktorý sa postavil proti noci totalitarizmu, hoci pôvodne, na základe vlastnej voľby a na istý čas, s „nocou“ sympatizoval a s ňou splýval. Pô- vodne chcel byť filozofom a vskutku v ňom bolo niečo, čím sa vyznačuje filozof, vedel svojským spôsobom pomenúvať veci, raziť pojmy. Ale je tu aj ďalšia okolnosť, ktorú by som chcel uviesť: kontinuita s klasickým národoveckým názorom, že literatúra je (aj) politickým prostriedkom. „Ľudský hlas básnika musí ešte stále vyvažovať drvivú prevahu moci... Proti božstvu moci musí stavať neodňateľné práva ľudskej osobnosti.“ To z neho robí politického mysliteľa.
Povedané kantovsky, mal odvahu používať svoj rozum verejne a bez poručníka. K skutočnosti pristupoval priamo na základe skúsenosti, bez filtra tabuizovanej ideológie. Nevychádzal z dogiem, uvažoval „z daného stavu, z diagnózy“.
Mal pravdu, keď napísal: „Prvý veľký politický čin je správnosť a presnosť v našej súčasnej politickej a kultúrnej diagnóze.“ Tatarka stanovil dvojakú diagnózu, v dvoch časových obdobiach. Porozprával, projektujúc sa do osoby literáta Boleráza, príbeh o prítomnom veku Slovákov, o epidémii súhlasenia, o démonovi súhlasu, ktorý ľudí oberal o ich vlastné ja, o vlastný úsudok, o zmysel pre zodpovednosť, ktorý sa aktivoval, keď sa mali prejaviť verejne. Vnútro ľudí bolo voči nemu ešte imúnne, v súkromí sa ešte dalo povedať, čo je pravda, v kontrolovanom a dozorovanom „vonku“ však nie. Tento rozpor medzi tým, čo sa deje „vnútri“ a čo „vonku“ je neklamným znakom neslobody.
Choroba súhlasenia na jednej strane ľudí mrzačí, ale na strane druhej tvorí „mimikry prežitia“ ľudí v odcudzených podmienkach, jeho slovami figurov a figúrok – odľudštených vládcov a odľudštených ovládaných. V podstate aj vládcovia, držitelia moci, aj ovládaní boli poddanými, a to všemocného historického procesu, ktorý ich ľudsky a občiansky vyvlastnil. Politický priestor stratil svoju dôstojnosť a váhu, premenil sa na priestranstvo, na ktorom moc, reprezentovaná vládcom Figurom, celebrovala seba a len seba.
Druhou diagnózou je téza o „oslobodzovanom národe“, o „večne oslobodzovanom národe“ a štáte, ktorý stratil svoju suverenitu. Tu ide o zvonka zavedenú limitujúcu podmienku života, ktorá prerušila to, čo sa predtým sľubne začalo rozvíjať: získavanie občianskosti. Okupácia znamenala stratu suverenity a mala za následok redukciu obyvateľov republiky z národa na ľud, na etnikum: „Teraz už nie sme národ Česi a Slováci ... už sme iba etnikum, ktoré spieva a tancuje.“ Konštatoval, že vlasť prestala byť republikou. O Tatarkovej citlivosti a zmysle pre symboly a realitu, o jeho zmysle pre to, čo znamená ozajstná sloboda a rozhodovanie v slobode, svedčí podnet odročiť vyhlásenie československej federácie na obdobie po odchode okupačných vojsk. Ecce civis. Registroval komunistický cézaropapizmus a bol si vedomý nevyhnutnosti deľby moci ako podmienky fungovania slobodnej republiky – slobodného zväzku občanov. Mal vysoko vyvinutý zmysel pre to, čo je opravdivé fungovanie jej inštitúcií. Vnímal rozdiel medzi tým, čo znamená byť oslobodený a byť trvalo slobodný. Konštituovanie slobody je výkon, ktorý by mal nasledovať po oslobodení. Oslobodenie ešte nie je sloboda. Trval na nevyhnutnosti demokratického sebaoslobodenia sa, ako aj toho, čo by som nazval trvalým politickým sebakonštituovaním.
Staň sa občanom a buď slobodný – a staneš sa ním vtedy, keď verejne prehovoríš, keď sa individuálne prejavíš, to je tatarkovský imperatív, ktorý lieči. Vyháňa démona súhlasu a ducha pretvárky, vedie k zvrchovanosti, k sebe, t. j. k vlastnému ja, ku kultivácii zmyslu pre zodpovednosť. Tatarkovi záleží na dvoch veciach: na konštituovaní slobodného, sebazodpovedného a pravdivo, t. j. nekamuflujúco sa prejavujúceho jednotlivca, ako aj na konštituovaní slobodnej obce obcí, teda republiky, ktorú prezýval aj obcou božou – koncept – ktorý sa s priam fatálnou alebo, ešte lepšie vyjadrené, catonovskou uvzatosťou objavuje v jeho textoch a rozhovoroch. Božia obec znamená, že zväzok občanov je čímsi viac než len mocenskou organizáciou. Je zároveň aj určitou kultúrou, ktorá je charakterizovaná vlastným spôsobom prežívania a komunikácie tvoriacich ju občanov. Vyznačuje sa vlastným spôsobom vzájomného uctievania a uctievania toho, čo je spoločné, vlastným priestorom a spôsobom spomínania. Jednou z trvalých tém Tatarkovho politického premýšľania bola opravdivá kultúra pamäti a spomínania, t. j. prítom- nosť minulosti v kameni ako symbole kontinuity s tým, čo bolo a čo si zaslúži nefalšovanú úprimnú vďačnú spomienku. V Púti po Slovensku, po rodnej Tatránii, máme doklad jeho skúmania slovenskej pamätníkovej architektúry, ktorého výsledkom je zistenie, že chýba autentická kultúra pamätania a uctievania – taká potrebná pre uctievanie obce a národa v kontinuu času. Zmocňuje sa ho sklamanie, pretože pamätníky, na ktoré natrafil, sú len dekoratívne, neživé, nie sú výrazom zažitého a zažívaného zmyslu.

.karpatský pastier
Alebo Tatarkova rurálno-urbánna identita. Osou slovenského vývoja v posledných dvoch storočiach je projekt národného, najskôr kultúrneho a neskôr aj politického spoločenstva, odštartovaný na základe nepolitickej etnickej kolektivity, nedisponujúcej inštitucionálnymi prostriedkami: štátu predchádzal národ a národu ľud, za predpokladu, že za národ pokladáme kolektívnu jednotku vyznačujúcu sa silným vedomím seba samej. Zjednodušene povedané, išlo o prechod zo stavu etnicity do stavu politicity, t. j. politickej konštituovanosti, ako aj o zavŕšenie modernizácie dosiahnutím takej organizácie spoločnosti, ktorá sa udržuje tým, že rastie a mení sa a dokáže kreatívne odpovedať na nové podmienky života, že tvorí stabilný percepčný priestor. Ak Tatarkovo myslenie chápeme ako istú sústavu koherentných myšlienok, môžeme konštatovať, že išlo o myslenie, ktoré sa snažilo prispieť k založeniu životaschopnej slovenskej „obce“ na báze individuálnych práv občanov a republikanizmu. Na druhej strane treba konštatovať, že Tatarkovo myslenie bolo vzácne kontinuitné. Neprerušil kontakt s „koreňmi“, s ľudovosťou, s krásou, ba erotickosťou dedinského života. To, čo zažil, nosil so sebou a nestrácal. Zdá sa mi, že nemytologizuje útlak, netvorí mýtus sily slabosti, ako je to v prípade Vladimíra Mináča a jeho slovného siláctva. Hoci Tatarka vyznáva osobný mýtus karpatského pastiera, dáva mu esteticko-etické konotácie, ktoré mu umožňujú plynulý prechod zo sveta rurálnej tradície do sveta urbánnej moderny. Tatarkova existencializujúca spisba je pôsobivým príkladom zobčanštenia sebavedomej ľudovosti ako kultúrnej tradície. Vyznával mýtus pastiera, tvrdieval, že jeho duša je dušou pastiera. Pastier na rozdiel od roľníka je slobodný, nespútaný, je stále v pohybe. Tatarkova lyrizovaná ruralita sa viazala na étos človeka vnímavého a pohybujúceho sa v otvorenom priestore, človeka na cestách, putujúceho po vidieku i mestách a krajinách. Hoci rád odkazoval na svoje korene, v meste sa cítil dobre a mesto, či Praha, či Bratislava alebo Paríž mu aj so svojimi zhustenými možnosťami komunikácie učarovalo. Bol explorátorom vecí človeka i života, a ako taký aj svetobežníkom a svetoobčanom.
Tatarka pestoval v sebe kult viacerých identít. S uspokojením spomínal svoje „slovensko-mongolsko-valašské“ korene. Bol citlivý na svoj pôvod, ktorý spájal s hrdosťou na vôľu byť slobodným, byť sebou samým, byť za seba zodpovedným. Takáto metafyzika života tvorí pozadie azda všetkých Tatarkových spisov. Tatarkovo písanie bolo prejavom reflektovanej genetickej sily, umocnenej vedomím seba, svojej osobnej histórie, krajiny, jej kultúry a pamiatok, uvedomenia si domáceho sveta a otvorenosti voči tomu, čo sa deje vo svete vonku. Tatarkov prínos ako politického mysliteľa spočíva v kritike totalitarizmu, v pochopení hodnoty politického, ale predovšetkým vo vyzdvihnutí závažnosti civitas – obce pre národ, ktorý sa formoval cestou etnicity, politizácie kultúrnej odlišnosti. Cit pre význam slova republika, ktorým sa jeho hovory a články len tak hemžia, ho robí priekopníkom étosu republikanizmu v našich podmienkach. Skrýval v sebe talent filozofa. Vyznačoval sa schopnosťou neúnavného pýtania sa, sklonom ísť veciam na koreň. Jeho odpovede boli kusé, heslovité, niekedy tápavé, ale skoro vždy pádne. Dokázal nahliadnuť, nájsť správne slovo, vysloviť produktívne domnienky. Držal sa svojich tém a neustále sa k nim vracal. Jeho filozofovanie bolo prežúvaním, premieľaním v dobrom slova zmysle, premýšľaním toho, čo sa ho dotklo, čo ho pristavilo, čo ho prinútilo pohrúžiť sa do seba. To, o čom premýšľal vnútri svojho ja, bolo určené iným, bolo zverejňované. Tatarkova kontemplácia bola občianska – mierila na verejnosť. Podarilo sa mu veľa – zamýšľať sa nad národom a spoločnosťou politicky, ale, a to treba vyzdvihnúť, bez potreby historizovania, t. j. nehľadal normu myslenia a zdôvodňovania v minulosti. Snažil sa myslieť a konať politicky, ovládala ho starosť o republiku. Rozpoznal, že vláda „Figuru“ a „figurov“ nie je v pravom slova zmysle politikou – verejným riešením spoločných vecí plnoprávnymi občanmi. Hoci nezanechal ucelené dielo politického myslenia, v Navrávačkách s ľútosťou konštatoval, že vo svojom živote mal venovať viac pozornosti filozofickému štúdiu, zanechal nehasnúci príklad politického existencializmu komprimovaný do série ním razených slov, ktoré platia.

Autor je riaditeľ Filozofického ústavu SAV. Text je úryvkom z jeho najnovšej knihy Etnos a polis. Zo slovenského a uhorského politického myslenia (Kalligram, 2012), kapitola nesie v knihe názov Dejiny a pohyb ideí v slovenskom politickom myslení. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite