Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dalibor Roháč: Prečo byť optimista

.dalibor Roháč .časopis .ekonómovia o kríze

„Ja som optimista,“ spieva v známej piesni František Krištof Veselý a dodáva, že sa „tomu dobre vodí, kto sa nenarodí.“ V dnešnej situácii, poznačenej dlhovou krízou, ako aj dlhodobou stagnáciou západných ekonomík, nie je ľahké  vyhnúť sa takémuto chmúrnemu záveru.

.frustrácia a pesimizmus z nepoučiteľnosti slovenských politikov, ako aj lídrov na oboch stranách Atlantiku, by nám však nemali zastrieť pohľad na skutočný ekonomický príbeh dnešnej éry. A ten je mimoriadne povzbudivý.

.malthus sa mýlil
Veľkým ekonomickým príbehom našej doby je vzostup rozvojového sveta – Číny, Indie, ale aj Afriky. Koniec koncov, šesť z desiatich najrýchlejšie rastúcich ekonomík sveta sa nachádza práve v subsaharskej Afrike. Tento náhly vzostup nie je ani tak zaujímavý z hľadiska geopolitického, ako skôr z hľadiska čisto ľudského – vedomie, že stovky miliónov ľudí v chudobných krajinách získali vďaka ekonomickému rozvoju v uplynulej dekáde dostatok kalórií na deň, prístup k pitnej vode či zdravotnej starostlivosti, by nás mal napĺňať optimizmom.
Dôvodom na optimizmus je aj to, že rast rozvojového sveta ukazuje myšlienkovú vyprázdnenosť stále populárneho malthuziánskeho prístupu, ktorý sa strachuje pred konfliktom medzi rastúcimi a v princípe neobmedzenými ľudskými potrebami a prírodnými zdrojmi, ktoré sú obmedzené.
Realita ekonomického rastu totiž zahŕňa aj demografické tranzície, ktoré vedú v jednotlivých krajinách k prirodzenému spomaleniu populačného rastu. Čo je však dôležitejšie – ľudstvo má vo svojom boji so vzácnosťou prírodných zdrojov mocnú zbraň, a tou je kreativita, ktorá nám umožňuje vynachádzať  technológie, ktoré šetria vzácne zdroje a zároveň prinášajú ľudstvu úžitok. Pripomeňme si, že veľa z inovácií ostatného desaťročia kládlo len minimálne, ak vôbec nejaké požiadavky na prírodné zdroje – spomeňme len youtube, internetové sociálne siete či iPad.

.pravidlá a kreativita
Ako vo svojej výbornej novej knihe The Coming Prosperity píše ekonóm Philip Auerswald, v centre tohto procesu vynachádzania nových tovarov a služieb, a súčasne šetrenia vzácnymi zdrojmi, stoja podnikatelia. Tí by tak mali byť oslavovaní ako skutoční hrdinovia dnešnej doby.
Z rastu rozvojového sveta by sme sa mali tešiť, aj keby sme sa o osudy chudobných ľudí na inej strane planéty nezaujímali vôbec. Vyjadrené v dnešných dolároch, priemerná americká domácnosť v roku 1984 minula priemerne 250 dolárov na oblečenie. V roku 2010 bola táto suma, takmer výhradne vďaka rastu lacnej továrenskej výroby v Číne, len 150 dolárov.
Skeptik môže povedať, že toto zlacnenie bolo zaplatené stratou pracovných miest, ktoré sa z Európy či Spojených štátov presunuli do Číny, Vietnamu či Indie. Koniec koncov, napriek lacným šatom a iPhonom priemerné príjmy v západnom svete posledných 30 rokov stagnovali. Ako ukazuje Auerswald, viniť Čínu zo straty amerických pracovných miest by nebolo rozumné – väčšina zaniknutých pracovných miest jednoducho zmizla „vinou“ technického pokroku, nie presunutím do Číny.
Vzostup rozvojového sveta však má pre nás aj náklady. Príkladom je rast cien komodít, ktorý bol za uplynulú dekádu temer výhradne výsledkom rastu dopytu z rastúcich krajín Ázie či Afriky. Treba si však uvedomiť, že dôsledky pre spotrebiteľa nie sú privysoké. Tá istá americká domácnosť v roku 1984 minula 200 dolárov na pohonné látky – v roku 2010 to bolo 225. To je síce viac, ale nie masívne viac.
A možno by sme nemali rast cien komodít považovať za náklad vôbec. Ak napríklad považujete – tak ako Auerswald – človekom vyvolané globálne oteplenie za problém, tak by ste mali rast cien uhlia a ropy vítať. Pokiaľ totiž nebude používanie fosílnych palív vnímané ako nákladné, tak len ťažko budú existovať motivácie pre inovácie, ktoré povedú k alternatívnym, ekonomicky životaschopným zdrojom energie. Akokoľvek paradoxne to znie, ťažký priemysel v Číne a jeho masívna spotreba palív je pri riešení klimatických zmien naším spojencom, a nie nepriateľom.
Ekonomický rast je priamym dôsledkom inovácie a ľudskej kreativity. Akokoľvek veľké sa nám zdajú naše ekonomické problémy, nemali by sme zabúdať, že v lete 1945 bolo Nemecko jedným veľkým zbúraniskom. O pätnásť rokov neskôr bolo jednou z najvyspelejších ekonomík sveta. Ešte impresívnejšie príbehy ponúkajú krajiny ako Singapur či Kórea, ktoré sa dostali z Tretieho sveta do sveta Prvého doslova za jednu generáciu.
Nutnou podmienkou rastu týchto ekonomík boli dobré pravidlá a inštitúcie, ktoré odmeňovali iniciatívu a kreativitu. Nutnou podmienku bola aj kultúra, ktorá sa nepozerala na podnikateľstvo s podozrením. Našou najväčšou obavou by malo byť to, že vďaka reakcii našich politikov na naše hospodárske problémy môžeme prísť o obe. Dokiaľ sa tak nestalo, máme dôvod na optimizmus.

Dalibor Roháč je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite