.skrátka, zlato je opäť in. Komodita, ktorej poslednú oficiálnu väzbu na peniaze zrušil Richard Nixon v roku 1971, opätovne nadobúda monetárny význam. Finančná kríza presvedčivo vyvrátila hypotézu o tom, že sa centrálnym bankárom za pomoci sofistikovanej monetárnej politiky a nekrytých fiat peňazí darí vyhladiť hospodársky cyklus.
.prečo je po ňom dopyt
Najväčšia hospodárska kríza od druhej svetovej vojny, extrémna úroveň zadlženia a nestabilný bankový systém, naopak, naštrbili kredibilitu centrálnych bánk a vyvolali pochybnosti o ich schopnostiach úspešne riadiť menu. Neoddeliteľný vplyv politikov na centrálne banky a ich zneužívanie na fiškálne ciele vyvolávajú obavy o uchovanie kúpnej sily hlavných svetových mien. To vyvoláva dopyt po zlate s cieľom uchovať hodnotu úspor. Zlato totiž stále plní aj monetárnu funkciu napriek tomu, že ním neplatíme v obchodoch. V obehu ho pribúda mnohonásobne menej ako novovytvorených papierových peňazí, čo vedie k rastu jeho ceny v papierových peniazoch a uchovávaniu jeho kúpnej sily. To podporuje monetárny dopyt po tejto komodite. Stabilita finančného systému je otázna aj pre vysoké zadlženie štátov a nerovnováhu medzi verejnými príjmami a výdavkami, ktoré sa budú aj vzhľadom na demografický vývoj ďalej prehlbovať. Bankový sektor má na súvahách stále vysoký objem toxických aktív, či v podobe hypotekárnych cenných papierov, alebo dlhopisov bankrotujúcich európskych krajín. Ich precenenie trhovými cenami odhalí nesolventnosť mnohých subjektov, ktorú budú krajiny pravdepodobne po vzore Írska riešiť za cenu obrovských nákladov pre verejné financie. Tieto straty sa už v systéme nachádzajú, akurát sú maskované zvoleným spôsobom účtovania alebo odsúvaním realizácie strát preberaním dlžníckych subjektov so zlyhanými úvermi. No na záchranu bánk už nemajú zdroje ani samotné štáty. Banková kríza je dnes reálnym rizikom európskej menovej únie.
Rastúci záujem o zlato je potvrdením, že dnes už nie je považované za „barbarský prežitok“. Mnoho ekonómov má posledných 10 rokov zlato v zuboch (nie doslovne) a tvrdí, že ide o bublinu. No zlato ich nepočúva a stále rastie. Pomerne stabilne. V dolároch cena zlata rástla 11 rokov za sebou s priemerným ročným výnosom vyše 16 percent.
.aj bankári mu veria
Fakt, že zlato možno len ťažko označiť za prežitok, dokazuje nielen jeho cena, ale aj samotní centrálni bankári. Stačí sa pozrieť na to, čo robia. Centrálne banky sa v rokoch pred finančnou krízou zlata zbavovali. Kríza a jej následky tento trend obrátili a v roku 2010 centrálne banky prvýkrát po 20 rokoch kúpili viac zlata, ako ho predali. Takmer štvrtina opýtaných centrálnych bankárov v prieskume UBS predpokladá, že zlato bude do 25 rokov najdôležitejšou rezervou centrálnych bánk. Podľa holandského ministerstva financií slúži fyzické zlato, ktoré drží Holandská centrálna banka, „ako posledná rezerva a kotva dôvery v časoch finančnej krízy“. Zlato opätovne získava charakter meny a začína sa využívať ako kolaterál v medzinárodných finančných operáciách. V americkom Utahu sú už zlatý a strieborný dolár zákonným platidlom v paralelnom obehu s americkým papierovým dolárom. V novembri 2011 navrhol prezident svetovej banky Robert Zoellick vytvorenie systému, ktorý by obsahoval dolár, euro, jen, libru a jüan a viedol by k internacionalizácii a otvoreniu kapitálových účtov. Ako uviedol: „Tento systém by mal zvážiť aj zapojenie zlata ako medzinárodného referenčného bodu trhových očakávaní ohľadom inflácie, deflácie a budúcej kúpnej sily mien.“
.víťazi krízy
Samozrejme, nikto nevie, či sa zlato nakoniec oficiálne do finančného systému naozaj vráti. No je pravdepodobné, že dopyt zo strany ľudí, ktorí sa obávajú o kúpnu silu svojich úspor a stabilitu bankového sektora, bude pretrvávať aj v najbližších rokoch. Preferovaným spôsobom riešenia dnešných ekonomických problémov je totiž stále inflácia. Je politicky priechodnejšia, ako otvorené zvyšovanie daní alebo škrty v zdravotníctve či znižovanie dôchodkov. Je pravda, že proti inflácii deflačne pôsobí prebiehajúce splácanie dlhov súkromného sektora a snaha bankového sektora zlepšiť svoju kapitálovú primeranosť predajom aktív. No vzhľadom na fakt, že štáty majú kontrolu nad peňažnou zásobou a zároveň sú najväčšími dlžníkmi, ktorým inflácia najviac pomôže, môžeme realisticky predpokladať, že z tejto vojny s deflačnými tendenciami nakoniec po tuhom boji a pár prehraných bitkách vyjdú ako víťazi. Spolu so zlatom.
Autor je ekonomický analytik, pracuje v INESS
.prečo je po ňom dopyt
Najväčšia hospodárska kríza od druhej svetovej vojny, extrémna úroveň zadlženia a nestabilný bankový systém, naopak, naštrbili kredibilitu centrálnych bánk a vyvolali pochybnosti o ich schopnostiach úspešne riadiť menu. Neoddeliteľný vplyv politikov na centrálne banky a ich zneužívanie na fiškálne ciele vyvolávajú obavy o uchovanie kúpnej sily hlavných svetových mien. To vyvoláva dopyt po zlate s cieľom uchovať hodnotu úspor. Zlato totiž stále plní aj monetárnu funkciu napriek tomu, že ním neplatíme v obchodoch. V obehu ho pribúda mnohonásobne menej ako novovytvorených papierových peňazí, čo vedie k rastu jeho ceny v papierových peniazoch a uchovávaniu jeho kúpnej sily. To podporuje monetárny dopyt po tejto komodite. Stabilita finančného systému je otázna aj pre vysoké zadlženie štátov a nerovnováhu medzi verejnými príjmami a výdavkami, ktoré sa budú aj vzhľadom na demografický vývoj ďalej prehlbovať. Bankový sektor má na súvahách stále vysoký objem toxických aktív, či v podobe hypotekárnych cenných papierov, alebo dlhopisov bankrotujúcich európskych krajín. Ich precenenie trhovými cenami odhalí nesolventnosť mnohých subjektov, ktorú budú krajiny pravdepodobne po vzore Írska riešiť za cenu obrovských nákladov pre verejné financie. Tieto straty sa už v systéme nachádzajú, akurát sú maskované zvoleným spôsobom účtovania alebo odsúvaním realizácie strát preberaním dlžníckych subjektov so zlyhanými úvermi. No na záchranu bánk už nemajú zdroje ani samotné štáty. Banková kríza je dnes reálnym rizikom európskej menovej únie.
Rastúci záujem o zlato je potvrdením, že dnes už nie je považované za „barbarský prežitok“. Mnoho ekonómov má posledných 10 rokov zlato v zuboch (nie doslovne) a tvrdí, že ide o bublinu. No zlato ich nepočúva a stále rastie. Pomerne stabilne. V dolároch cena zlata rástla 11 rokov za sebou s priemerným ročným výnosom vyše 16 percent.
.aj bankári mu veria
Fakt, že zlato možno len ťažko označiť za prežitok, dokazuje nielen jeho cena, ale aj samotní centrálni bankári. Stačí sa pozrieť na to, čo robia. Centrálne banky sa v rokoch pred finančnou krízou zlata zbavovali. Kríza a jej následky tento trend obrátili a v roku 2010 centrálne banky prvýkrát po 20 rokoch kúpili viac zlata, ako ho predali. Takmer štvrtina opýtaných centrálnych bankárov v prieskume UBS predpokladá, že zlato bude do 25 rokov najdôležitejšou rezervou centrálnych bánk. Podľa holandského ministerstva financií slúži fyzické zlato, ktoré drží Holandská centrálna banka, „ako posledná rezerva a kotva dôvery v časoch finančnej krízy“. Zlato opätovne získava charakter meny a začína sa využívať ako kolaterál v medzinárodných finančných operáciách. V americkom Utahu sú už zlatý a strieborný dolár zákonným platidlom v paralelnom obehu s americkým papierovým dolárom. V novembri 2011 navrhol prezident svetovej banky Robert Zoellick vytvorenie systému, ktorý by obsahoval dolár, euro, jen, libru a jüan a viedol by k internacionalizácii a otvoreniu kapitálových účtov. Ako uviedol: „Tento systém by mal zvážiť aj zapojenie zlata ako medzinárodného referenčného bodu trhových očakávaní ohľadom inflácie, deflácie a budúcej kúpnej sily mien.“
.víťazi krízy
Samozrejme, nikto nevie, či sa zlato nakoniec oficiálne do finančného systému naozaj vráti. No je pravdepodobné, že dopyt zo strany ľudí, ktorí sa obávajú o kúpnu silu svojich úspor a stabilitu bankového sektora, bude pretrvávať aj v najbližších rokoch. Preferovaným spôsobom riešenia dnešných ekonomických problémov je totiž stále inflácia. Je politicky priechodnejšia, ako otvorené zvyšovanie daní alebo škrty v zdravotníctve či znižovanie dôchodkov. Je pravda, že proti inflácii deflačne pôsobí prebiehajúce splácanie dlhov súkromného sektora a snaha bankového sektora zlepšiť svoju kapitálovú primeranosť predajom aktív. No vzhľadom na fakt, že štáty majú kontrolu nad peňažnou zásobou a zároveň sú najväčšími dlžníkmi, ktorým inflácia najviac pomôže, môžeme realisticky predpokladať, že z tejto vojny s deflačnými tendenciami nakoniec po tuhom boji a pár prehraných bitkách vyjdú ako víťazi. Spolu so zlatom.
Autor je ekonomický analytik, pracuje v INESS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.