Mal som rovných 17 rokov a moje srdce bilo v rytme Deep Purple a vo chvíľach oddychu sa vznášalo na klenbách melódií The Beatles. Náš boh bol Marián Varga a zbožňoval som košatosť Pink Floyd a Jethro Tull. To boli hlavné piliere môjho hudobného sveta, medzi ktorými rástlo ešte zopár rastliniek. Punkom, ktorý do mňa tlačili spolužiaci, som hlboko pohŕdal.
Čoraz viac sa začalo hovoriť o novej britskej skupine The Police. Treba pripomenúť, že vtedy nebola sranda dostať sa k hudbe, o ktorej sa šuškalo. Prišiel 29. september 1980 a my sme ju s bratrancom videli na vlastné oči v priamom prenose z viedenského Rockpalastu. A nič sa nestalo. Zdalo sa nám to prázdne, žiadne valivé riffy, bubeník hral čudne, akoby naopak, gitarista skoro nič, spevák spieval stále „jéééé jo“ a hral na elektrickom kontrabase (!).
Potom mi spolužiak nanútil platňu Reggatta de Blanc od Police. Bez zvláštneho záujmu som si ju pustil, ale na počudovanie sa niečo začalo diať. Tie riedke prosté pesničky s fascinujúcim rytmickým sprievodom sa do mňa postupne hlboko vryli a ostali vryté doteraz. V Stingových basových figúrach často počujeme džezovú príchuť. Bicie Stewarta Copelanda postavili na hlavu zabehané klišé – svojej súpravy sa zmocňuje perkusionistickým, veľmi tvárnym a pružným spôsobom. So Stingom tvoria naozaj telepaticky prepojenú rytmiku – tam, kde Sting uberie, Copeland pridá. Nikdy potom už im to nešlo tak, ako v Police. Gitarista Andy Summers nemá rád sóla – vyžíva sa v riedkych, dokonale vymyslených sprievodoch, plných priestoru, často využíva presne načasované echo. Skrátka, symbol premýšľavého neexhibicionistu.
Police som s napätím sledoval do posledného tónu a smútil som nad ich odchodom, ale Sting to až do albumu Mercury Falling úspešne kompenzoval. Dnes je to minulosť, ale The Police sú stále Rolling Stones našej generácie.
Marián Jaslovský je hudobník, novinár a publicista.
Čoraz viac sa začalo hovoriť o novej britskej skupine The Police. Treba pripomenúť, že vtedy nebola sranda dostať sa k hudbe, o ktorej sa šuškalo. Prišiel 29. september 1980 a my sme ju s bratrancom videli na vlastné oči v priamom prenose z viedenského Rockpalastu. A nič sa nestalo. Zdalo sa nám to prázdne, žiadne valivé riffy, bubeník hral čudne, akoby naopak, gitarista skoro nič, spevák spieval stále „jéééé jo“ a hral na elektrickom kontrabase (!).
Potom mi spolužiak nanútil platňu Reggatta de Blanc od Police. Bez zvláštneho záujmu som si ju pustil, ale na počudovanie sa niečo začalo diať. Tie riedke prosté pesničky s fascinujúcim rytmickým sprievodom sa do mňa postupne hlboko vryli a ostali vryté doteraz. V Stingových basových figúrach často počujeme džezovú príchuť. Bicie Stewarta Copelanda postavili na hlavu zabehané klišé – svojej súpravy sa zmocňuje perkusionistickým, veľmi tvárnym a pružným spôsobom. So Stingom tvoria naozaj telepaticky prepojenú rytmiku – tam, kde Sting uberie, Copeland pridá. Nikdy potom už im to nešlo tak, ako v Police. Gitarista Andy Summers nemá rád sóla – vyžíva sa v riedkych, dokonale vymyslených sprievodoch, plných priestoru, často využíva presne načasované echo. Skrátka, symbol premýšľavého neexhibicionistu.
Police som s napätím sledoval do posledného tónu a smútil som nad ich odchodom, ale Sting to až do albumu Mercury Falling úspešne kompenzoval. Dnes je to minulosť, ale The Police sú stále Rolling Stones našej generácie.
Marián Jaslovský je hudobník, novinár a publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.