Marcel Daniš bol basgitaristom slovenskej zostavy skupiny Provisorium začiatkom 70. rokov, do hviezdnej Dežovej kapely sa dostal ako 19-ročný.
.aký vlastne Dežo Ursiny bol?
Marcel Daniš: Bol to nonkonformný človek. V myslení, v spôsobe tvorby a vo všetkom, čo robil. Dával najavo, že sa nechce podobať na žiadne väčšinové vzory, akými boli Beatles alebo Rolling Stones. V dobe, keď sa nosili kvetované košele a oranžové nohavice, on obliekol skupinu do šedivých pulóvrov a publikum v Lucerne zaujal iba svojou zvláštnou hudbou. Aj pri komponovaní sa namiesto overených postupov radšej snažil objavovať nové vzorce. Pracoval s neobvyklými harmonickými či tempo-rytmickými štruktúrami a schválne využíval metódy, ktoré samé osebe neboli ešte zárukou úspechu.
.ako sa hudobne vyvíjal?
Jeho prvá skupina Beatmen mala výnimočné postavenie v tom, že bola šitá na mieru podľa Beatles a v rámci domáceho kontextu sa stretla s podobne hysterizujúcou odozvou ako Chrobáci na druhej strane opony. Nasledujúca formácia Soulmen mala už osobitejšiu povahu, ovplyvnenú v tej dobe nekonvenčným prístupom skupiny Cream. Počnúc Provizóriom nasledovalo Dežovo pionierske artrockové obdobie, počas ktorého prešiel do úlohy osamelého bežca. Jeho prístup k hudbe sa zmenil, keď sa od anglicky spievaných textov prepracoval k slovenčine. Nechal sa ovplyvniť obsahom aj voľnou formou textov Ivana Štrpku. Vrcholom tejto etapy bol asi album Modrý vrch. Potom sa istý čas Dežov nekonvenčný prístup tvorbe dopĺňal s tradičnejším spôsobom prezentácie, ako to predviedol napríklad v muzikáli Neberte nám princeznú!. Vo finálnej etape svojej tvorby sa zase vrátil do pokojovej polohy, do rozjímania - niekedy aj optimistického. Úplne na konci, kedy už vedel, že má zdravotný problém, ostal pokorný.
.do Provizória si nastúpil v období, keď sa ešte dosť silne prejavovala Ursinyho náladovosť. Pre devätnásťročného chlapca, ktorý práve prišiel do Bratislavy, to musela byť veľká skúsenosť...
Spočiatku som bol z toho zdesený, neskôr som pochopil, že je to najlepšie akceptovať a nerobiť z toho vedu. Skúšky, ktoré sme mávali asi dvakrát do týždňa, prebiehali v rozličnom duchu. Raz bola vynikajúca atmosféra, úsmevy a všetko išlo, inokedy sa chvíľu zadžemovalo, potom sa otvorila fľaštička, potom sa zahralo a išlo sa domov, na tretej skúške sa ale prišlo v zlej nálade a po pol hodine sa skúška rozpustila, pretože „všetko je na hovno“. Vtedy sme odchádzali so zvesenými nosmi. Jediný, kto najlepšie odolával extrémnym náladám kapelníka, bol Jaro Filip. Možno aj táto schopnosť mu zabezpečila ďalšiu dlhoročnú spoluprácu. Napriek všetkým výkyvom bolo pre nás hranie s Dežom obrovským prínosom, nielen z hudobnej stránky, ale aj z hľadiska všeobecného kultúrneho rozhľadu. Po skúškach sa zvyčajne pokračovalo pri pive, kde sa až do posledných spojov vášnivo rozoberalo aktuálne kultúrne dianie. Dežo bol človek nadmieru inteligentný, rozhľadený a zorientovaný v rôznych oblastiach kultúry od literatúry cez výtvarné umenie, film až po vážnu hudbu. Vždy mal svojich favoritov, ktorých presadzoval, hoci neboli na výslní popularity, a vytipovaných populárnych umelcov, ktorých zase z nejakých svojich dôvodov zatracoval.
.kedy Ursiny pri svojom životnom štýle stíhal načerpať všetky tie informácie a vedomosti?
Mal obdobia extrovertné, keď sa táral po krčmách, s kamarátmi sa opíjal a nezriedka vyvolával bitky – do pár krčiem mal zakázaný prístup – a potom mal obdobia introvertné, keď sa zašil, prečítal desať kníh, zložil dve pesničky, dal si do poriadku nejaké zanedbané veci, a tak sa to sa striedalo v cykloch. Nikdy sa nedalo predvídať, v akej letore ho stretneš. Zaujímavé bolo, že ak sa skúška alebo debata pri pive skončila roztržkou, bol to on, kto sa na druhý deň snažil pošramotené vzťahy urovnať.
.ako vnímaš jeho hudobný vývoj od členitých artrockových skladieb smerom k jednoduchosti a zdanlivo monotónnym rytmickým ostinátam?
Stále rád počúvam jeho platne, ktoré sú neustálym zdrojom energie, ale neviem dešifrovať, ako to vlastne robil. Možno i vďaka tomu sa Dežo nedá opočúvať. Jediné, na čo som prišiel, je, že okrem kompozície previazanej s textami to magické spočíva hlavne vo Filipovom prístupe ku klavírnym partom, ktoré sa stále opakujú na určitých harmonicko-melodicky-rytmických groovoch. Filip neustále hľadá také polohy, ktoré sú si najbližšie, tie ostinátne opakuje, z čoho vzniká ten magický pocit. Myslím, že spolupráca Ursinyho s Filipom bola obojstranným prínosom, pretože jeden druhého obohatili.
.mch
.aký vlastne Dežo Ursiny bol?
Marcel Daniš: Bol to nonkonformný človek. V myslení, v spôsobe tvorby a vo všetkom, čo robil. Dával najavo, že sa nechce podobať na žiadne väčšinové vzory, akými boli Beatles alebo Rolling Stones. V dobe, keď sa nosili kvetované košele a oranžové nohavice, on obliekol skupinu do šedivých pulóvrov a publikum v Lucerne zaujal iba svojou zvláštnou hudbou. Aj pri komponovaní sa namiesto overených postupov radšej snažil objavovať nové vzorce. Pracoval s neobvyklými harmonickými či tempo-rytmickými štruktúrami a schválne využíval metódy, ktoré samé osebe neboli ešte zárukou úspechu.
.ako sa hudobne vyvíjal?
Jeho prvá skupina Beatmen mala výnimočné postavenie v tom, že bola šitá na mieru podľa Beatles a v rámci domáceho kontextu sa stretla s podobne hysterizujúcou odozvou ako Chrobáci na druhej strane opony. Nasledujúca formácia Soulmen mala už osobitejšiu povahu, ovplyvnenú v tej dobe nekonvenčným prístupom skupiny Cream. Počnúc Provizóriom nasledovalo Dežovo pionierske artrockové obdobie, počas ktorého prešiel do úlohy osamelého bežca. Jeho prístup k hudbe sa zmenil, keď sa od anglicky spievaných textov prepracoval k slovenčine. Nechal sa ovplyvniť obsahom aj voľnou formou textov Ivana Štrpku. Vrcholom tejto etapy bol asi album Modrý vrch. Potom sa istý čas Dežov nekonvenčný prístup tvorbe dopĺňal s tradičnejším spôsobom prezentácie, ako to predviedol napríklad v muzikáli Neberte nám princeznú!. Vo finálnej etape svojej tvorby sa zase vrátil do pokojovej polohy, do rozjímania - niekedy aj optimistického. Úplne na konci, kedy už vedel, že má zdravotný problém, ostal pokorný.
.do Provizória si nastúpil v období, keď sa ešte dosť silne prejavovala Ursinyho náladovosť. Pre devätnásťročného chlapca, ktorý práve prišiel do Bratislavy, to musela byť veľká skúsenosť...
Spočiatku som bol z toho zdesený, neskôr som pochopil, že je to najlepšie akceptovať a nerobiť z toho vedu. Skúšky, ktoré sme mávali asi dvakrát do týždňa, prebiehali v rozličnom duchu. Raz bola vynikajúca atmosféra, úsmevy a všetko išlo, inokedy sa chvíľu zadžemovalo, potom sa otvorila fľaštička, potom sa zahralo a išlo sa domov, na tretej skúške sa ale prišlo v zlej nálade a po pol hodine sa skúška rozpustila, pretože „všetko je na hovno“. Vtedy sme odchádzali so zvesenými nosmi. Jediný, kto najlepšie odolával extrémnym náladám kapelníka, bol Jaro Filip. Možno aj táto schopnosť mu zabezpečila ďalšiu dlhoročnú spoluprácu. Napriek všetkým výkyvom bolo pre nás hranie s Dežom obrovským prínosom, nielen z hudobnej stránky, ale aj z hľadiska všeobecného kultúrneho rozhľadu. Po skúškach sa zvyčajne pokračovalo pri pive, kde sa až do posledných spojov vášnivo rozoberalo aktuálne kultúrne dianie. Dežo bol človek nadmieru inteligentný, rozhľadený a zorientovaný v rôznych oblastiach kultúry od literatúry cez výtvarné umenie, film až po vážnu hudbu. Vždy mal svojich favoritov, ktorých presadzoval, hoci neboli na výslní popularity, a vytipovaných populárnych umelcov, ktorých zase z nejakých svojich dôvodov zatracoval.
.kedy Ursiny pri svojom životnom štýle stíhal načerpať všetky tie informácie a vedomosti?
Mal obdobia extrovertné, keď sa táral po krčmách, s kamarátmi sa opíjal a nezriedka vyvolával bitky – do pár krčiem mal zakázaný prístup – a potom mal obdobia introvertné, keď sa zašil, prečítal desať kníh, zložil dve pesničky, dal si do poriadku nejaké zanedbané veci, a tak sa to sa striedalo v cykloch. Nikdy sa nedalo predvídať, v akej letore ho stretneš. Zaujímavé bolo, že ak sa skúška alebo debata pri pive skončila roztržkou, bol to on, kto sa na druhý deň snažil pošramotené vzťahy urovnať.
.ako vnímaš jeho hudobný vývoj od členitých artrockových skladieb smerom k jednoduchosti a zdanlivo monotónnym rytmickým ostinátam?
Stále rád počúvam jeho platne, ktoré sú neustálym zdrojom energie, ale neviem dešifrovať, ako to vlastne robil. Možno i vďaka tomu sa Dežo nedá opočúvať. Jediné, na čo som prišiel, je, že okrem kompozície previazanej s textami to magické spočíva hlavne vo Filipovom prístupe ku klavírnym partom, ktoré sa stále opakujú na určitých harmonicko-melodicky-rytmických groovoch. Filip neustále hľadá také polohy, ktoré sú si najbližšie, tie ostinátne opakuje, z čoho vzniká ten magický pocit. Myslím, že spolupráca Ursinyho s Filipom bola obojstranným prínosom, pretože jeden druhého obohatili.
.mch
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.