Dvadsaťpäťročný aktivista Abu Hamsa rozpráva o udalostiach zo 17. decembra, keď bol ranený počas zrážok medzi sýrskymi bezpečnostnými silami a demonštrantmi v Kusajre, sýrskom meste na hraniciach so severným Libanonom. Vedľa neho sú dvaja jeho krajania, ale teraz úctivo mlčia a načúvajú jeho rozprávaniu. „Bolo to okolo tretej popoludní. Štyri hodiny som ležal na ulici, šaty som mal presiaknuté krvou, a tváril som sa, že som mŕtvy, aby na mňa už ostreľovači nepálili,“ pokračuje.
.cez hranice za záchranou
Po zotmení sa jeho bratovi podarilo spoza rohu ulice vyhodiť lano a stiahnuť ho z tej križovatky. Nemocnicu v meste obsadila šabiha, lojalistická sýrska milícia, ktorá podporuje režim prezidenta Bašara al-Asada. Preto sa jeho rodina rozhodla, že Abu Hamsu prepravia do Libanonu. Šesťkrát prestupoval z auta do auta a až deväť hodín po zranení doputoval do libanonského mesta Halba, kde ho konečne operovali. Dnes patrí k tým tridsiatim Sýrčanom, ktorých liečia v Dar el Zahre, v súkromnej nemocnici v meste Tripoli, ktorej horné poschodie riadi Vysoká komisia pre pomoc Sýrii, charitatívna organizácia prepojená so Sýrskou národnou radou, hlavným exilovým politickým orgánom opozície, ktorá vystupuje proti režimu v Damasku. Pacienti sú civili (aktivisti), ale aj vojaci Slobodnej sýrskej armády. Všetci utrpeli zranenia počas jedenásťmesačného povstania, ktorého cieľom je zvrhnúť prezidenta Bašara al-Asada, ktorý má na rukách krv vyše piatich tisícok civilistov.
Podľa Vysokej komisie pre pomoc Sýrii táto nemocnica ošetrila od polovice decembra viac ako 142 civilov a všetci mali strelné poranenia. Jedným z nich je Abu Sulejman, 27-ročný muž z Bab Amru, čo je hlavná bašta opozície v Homse. Je interiérový architekt a k Slobodnej sýrskej armáde sa pridal minulý rok v apríli, po tom, čo sa jeho štvrť stala terčom ťažkých útokov sýrskej armády šabiha a tajnej služby Muchabarat. Len čo sa pripojil k ozbrojenému odporu, odsťahoval sa z domu, aby neohrozil svoju rodinu. Nocoval s inými bojovníkmi v zabezpečených domoch v Bab Amre. „Boli tam aj dezertéri z armády, ktorí nás cvičili, ukazovali nám, ako máme používať zbrane,“ hovorí a ďalej vysvetľuje: „Operujeme v malých jednotkách po tridsať ľudí, zvyčajne držíme obranné pozície alebo útočíme na izolované armádne stanovištia. V decembri bol ranený a operovali ho v Bab Amre, neskôr ho z bezpečnostných dôvodov presunuli do Tripoli.
.príliš veľký vplyv Hizballáhu
Toto mesto, obývané hlavne sunnitmi, ktorí sú nepriateľsky naladení voči sýrskemu režimu, sa stalo baštou sýrskej opozície v Libanone. Aktivisti a bojovníci sa však stále obávajú silných pák, ktoré prezident Asad používa na miestnu samosprávu. Hizballáh, ktorý je dávnym spojencom Sýrie, v Libanone pôsobí ako súčasť vládnej koalície. Disidenti vysvetľujú, že presne preto sa libanonské úrady tak vlažne stavajú k ľuďom, ktorí utiekli zo Sýrie. Okrem toho sa podľa disidentov často stáva, že utečencov v Libanone unášajú a odosielajúspäť do Sýrie. Takto vraj Hizballáh a miestna Sýrska sociálno-nacionalistická strana konajú za sýrsku vládu jej špinavú prácu. Tento problém si dobre uvedomuje aj Abu Sulejman. „Vždy sa snažím byť opatrný a radšej nechodievam mimo nemocnice, hovorí. „Áno, obávame sa toho, ale čo môžeme robiť?“
„Ľudia, ktorí utiekli pred represáliami zo strany režimu, nedostali od libanonskej vlády status utečencov ani žiadnu pomoc. Nedávajú im jedlo, oblečenie, vôbec nič,“ krúti hlavou 35-ročný Abu Omar, sýrsky veterinár, ktorý opustil svoju prax v Saudskej Arábii, aby sem prišiel pomáhať krajanom. „Vysoká komisia pre pomoc Sýrii hradí svoje náklady len zo súkromných darov a s pomocou nejakých mimovládnych organizácií,“ vysvetľuje. Táto organizácia má zatiaľ v Libanone registrovaných vyše 1 500 rodín, ale podľa Abu Omara je pravdepodobnejšie, že v krajine je už okolo 20-tisíc utečencov. „Mnohí sa totiž stále boja prihlásiť. Z bezpečnostných dôvodov. Nechcú, aby sa ich mená dostali do rúk vláde.“ A dodáva, že jeho vlastná rodina, ktorá pochádza z mesta Banias, sa teraz ukrýva niekde na území Sýrie. „Veľmi rád by som ich priviedol sem, ale obávam sa, že ich pri pokuse o prekročenie hraníc zabijú.“
.ostreľovač, ktorý dezertoval
Tento problém nemala 27-ročná Om Salim, mladá žena z Homsu, ktorá teraz pracuje ako dobrovoľníčka v nemocnici. Do Libanonu sa presťahovala 10. októbra po tom, čo jej muža zabili počas protestov a jej brat, slávny aktivista Abu Džafar, sa musel ukryť. „Situácia sa stala neznesiteľnou,“ hovorí. „Stále nás obťažovala tajná polícia, jej príslušníci chodili do nášho domu a hľadali môjho brata.“ Teraz býva so svojím dvojročným dieťaťom, s matkou a s rodinou svojej sestry v dome na okraji Tripoli. Len ťažko sa prispôsobuje novému a zložitejšiemu životu. „Naši susedia hovoria, že tu vzrástli ceny, pretože stále prichádzajú noví utečenci. A stále nás posielajú naspäť do Sýrie.“ Oči sa jej naplnia slzami. „Ja by som sa rada vrátila do vlasti, ale obávam sa, že tu ešte nejaký čas budeme musieť zostať.“
Ďalším Sýrčanom, ktorý sa pokúša prispôsobiť v nových podmienkach, je 23-ročný Mohammed Ismail, bývalý ostreľovač, ktorý 12. októbra dezertoval zo sýrskej oficiálnej armády. Mal necelý mesiac do ukončenia základnej vojenskej služby. Predtým štyrikrát slúžil ako ostreľovač počas protestov v Homse. „Bolo nás šesť. Našou úlohou bolo chrániť vojakov pri pozemnej operácii a vymáhať plnenie nočného zákazu vychádzania, ktorý v meste platil. Som si istý, že keď sme náhodne strieľali do tmy, nejakých ľudí sme zranili aj zabili,“ úprimne priznáva. Zároveň vysvetľuje, ako spočiatku vnímal vzbúrencov. Velitelia im povedali, že sú to všetko zahraniční agenti, ktorí prišli zo Saudskej Arábie a z Izraela. Čo sa naozaj deje, to si uvedomil až neskôr, v pohraničnom meste Tel Kala, kde slúžil ako bežný vojak a mohol sa stýkať s tamojšími obyvateľmi. „Počas demonštrácií som počul normálne slogany, ktoré žiadali slobodu, a ľudia sa nás pýtali: ‚Prečo na nás strieľate? Čo sme urobili, že nám to robíte?‘“ Ismail pokračuje: „Potom som sa rozprával s tromi priateľmi, tiež vojakmi, ktorým som dôveroval. Zistil som, že majú rovnaké pochybnosti ako ja.“
Keď si uvedomil, že strieľa do neozbrojených demonštrantov, pokúsil sa pridať k Slobodnej sýrskej armáde a pomáhal civilistom utekať zo Sýrie tým, že od nich odpútal pozornosť pohraničných hliadok, ktorým velil. Napokon ho prichytili pri čine, ako pomáha preplávať rieku medzi Sýriou a Libanonom dvoj Sýrčanom. Jeho vlastní vojaci ho strelili do pleca a musel sám preplávať rieku, aby si zachránil život. Teraz sa zotavuje v Tripoli, kde býva spolu s ďalšími dvanástimi Sýrčanmi v päťizbovom dome, ktorý im poskytla charitatívna organizácia. Pokiaľ ide o jeho skúsenosti s armádou, ľutuje iba jedno: že nedezertoval skôr. „Vtedy som však nechápal dianie,“ ospravedlňuje sa. „Po začiatku povstania nám v kasárňach zakázali mobily a mohli sme počúvať iba správy štátnej tlačovej agentúry. „V Tripoli sa Ismail spojil so zástupcami Slobodnej sýrskej armády, a teraz čaká, kým sa mu úplne zahojí rana, aby sa mohol pripojiť k vzbúrencom. Tak ako mnohí sýrski disidenti, aj on by chcel, aby medzinárodné spoločenstvo vynútilo bezletovú zónu. Vďaka nej by potom mohla Slobodná sýrska armáda vytvoriť bezpečné miesta, kde by ubytovala a vycvičila disidentov, akým je aj on. „NATO v Líbyi zasiahlo už na začiatku vzbury. Naše povstanie trvá jedenásť mesiacov a aj po tisíckach úmrtí sa svet stále iba prizerá.“
.alaviti sa boja sunnitov, sunniti alavitov
Rovnako to tu cítia aj mnohí iní. Sýrski disidenti v súkromí priznávajú, že boj proti Asadovmu režimu bude dlhý. Okrem toho, vláda už počas vzbury mnohokrát vytiahla sektársku kartu a vystríha občanov, že jej pád by mohol viesť k občianskej vojne medzi rôznymi komunitami, čo žijú v Sýrii. Tripoli, ktorý je vždy pod vplyvom udalostí na druhej strane hranice, už cíti účinok tejto propagandy. Sýrske povstanie už oživilo staré napätie medzi libanonskými sunnitmi a alavitmi. Z alavitskej komunity pochádza aj rodina prezidenta Asada, a preto sa alaviti obávajú odplaty sunnitskej väčšiny, ak by sýrsky vládnuci režim padol. Hoci aktivisti tvrdia, že podobné obavy sú len plodom vládnej propagandy, v samotnej Sýrii sa vyskytli znepokojivé incidenty, napríklad únosy z pomsty medzi sunnitmi a alavitmi v Homse. „Ak režim rýchlo odstúpi, žiadna občianska vojna nebude,“ odpovedá Om Salim, ktorá sa očividne pokúša zakryť vlastné obavy. „Ja som sunnitka a mám aj priateľov medzi alavitmi, ktorí sa pridali k protestom a pomáhali zraneným.“ Aj napriek podobným pozoruhodným udalostiam a príbehom sa veľká väčšina sunnitov pridala k antirežimovému táboru a väčšina alavitov podporuje Asada. Tým väčšia je pravdepodobnosť pomsty. Sunnitskí disidenti s trpkosťou hovoria, že v Sýrii je práca v štátnom sektore vyhradená len pre alavitov, čo dodáva aj ekonomické a sociálne rozmery už dávno existujúcej priepasti medzi týmito spoločenstvami.
Zatiaľ však disidenti tento problém odsúvajú nabok, pretože najskôr je potrebné poraziť režim – a taký je aj explicitný cieľ každého sýrskeho utečenca v tomto meste. Odmietajú sa uspokojiť s čímkoľvek menším ako zatknutie a súd pre Asada. „Asadovi odpustíme, ak privedie naspäť tie tisícky mučeníkov, ktorých pripravil o život,“ ironicky hovorí Abu Hamsa. Ale víťazstvo v povstaní, z ktorého sa stáva skutočná vojna, bude možno priveľkým sústom pre armádu vzbúrencov, ktorej vojenské operácie sa stále zameriavajú iba na ochranu civilistov a udržanie obranných pozícií. „Zvrhnutie Asada ešte potrvá,“ uzatvára Abu Sulejman na svojej nemocničnej posteli. „Režim je silný a stále má aj podporu. Napokon však zvíťazíme, inšalláh.“
Autor je stály spolupracovník .týždňa.
.cez hranice za záchranou
Po zotmení sa jeho bratovi podarilo spoza rohu ulice vyhodiť lano a stiahnuť ho z tej križovatky. Nemocnicu v meste obsadila šabiha, lojalistická sýrska milícia, ktorá podporuje režim prezidenta Bašara al-Asada. Preto sa jeho rodina rozhodla, že Abu Hamsu prepravia do Libanonu. Šesťkrát prestupoval z auta do auta a až deväť hodín po zranení doputoval do libanonského mesta Halba, kde ho konečne operovali. Dnes patrí k tým tridsiatim Sýrčanom, ktorých liečia v Dar el Zahre, v súkromnej nemocnici v meste Tripoli, ktorej horné poschodie riadi Vysoká komisia pre pomoc Sýrii, charitatívna organizácia prepojená so Sýrskou národnou radou, hlavným exilovým politickým orgánom opozície, ktorá vystupuje proti režimu v Damasku. Pacienti sú civili (aktivisti), ale aj vojaci Slobodnej sýrskej armády. Všetci utrpeli zranenia počas jedenásťmesačného povstania, ktorého cieľom je zvrhnúť prezidenta Bašara al-Asada, ktorý má na rukách krv vyše piatich tisícok civilistov.
Podľa Vysokej komisie pre pomoc Sýrii táto nemocnica ošetrila od polovice decembra viac ako 142 civilov a všetci mali strelné poranenia. Jedným z nich je Abu Sulejman, 27-ročný muž z Bab Amru, čo je hlavná bašta opozície v Homse. Je interiérový architekt a k Slobodnej sýrskej armáde sa pridal minulý rok v apríli, po tom, čo sa jeho štvrť stala terčom ťažkých útokov sýrskej armády šabiha a tajnej služby Muchabarat. Len čo sa pripojil k ozbrojenému odporu, odsťahoval sa z domu, aby neohrozil svoju rodinu. Nocoval s inými bojovníkmi v zabezpečených domoch v Bab Amre. „Boli tam aj dezertéri z armády, ktorí nás cvičili, ukazovali nám, ako máme používať zbrane,“ hovorí a ďalej vysvetľuje: „Operujeme v malých jednotkách po tridsať ľudí, zvyčajne držíme obranné pozície alebo útočíme na izolované armádne stanovištia. V decembri bol ranený a operovali ho v Bab Amre, neskôr ho z bezpečnostných dôvodov presunuli do Tripoli.
.príliš veľký vplyv Hizballáhu
Toto mesto, obývané hlavne sunnitmi, ktorí sú nepriateľsky naladení voči sýrskemu režimu, sa stalo baštou sýrskej opozície v Libanone. Aktivisti a bojovníci sa však stále obávajú silných pák, ktoré prezident Asad používa na miestnu samosprávu. Hizballáh, ktorý je dávnym spojencom Sýrie, v Libanone pôsobí ako súčasť vládnej koalície. Disidenti vysvetľujú, že presne preto sa libanonské úrady tak vlažne stavajú k ľuďom, ktorí utiekli zo Sýrie. Okrem toho sa podľa disidentov často stáva, že utečencov v Libanone unášajú a odosielajúspäť do Sýrie. Takto vraj Hizballáh a miestna Sýrska sociálno-nacionalistická strana konajú za sýrsku vládu jej špinavú prácu. Tento problém si dobre uvedomuje aj Abu Sulejman. „Vždy sa snažím byť opatrný a radšej nechodievam mimo nemocnice, hovorí. „Áno, obávame sa toho, ale čo môžeme robiť?“
„Ľudia, ktorí utiekli pred represáliami zo strany režimu, nedostali od libanonskej vlády status utečencov ani žiadnu pomoc. Nedávajú im jedlo, oblečenie, vôbec nič,“ krúti hlavou 35-ročný Abu Omar, sýrsky veterinár, ktorý opustil svoju prax v Saudskej Arábii, aby sem prišiel pomáhať krajanom. „Vysoká komisia pre pomoc Sýrii hradí svoje náklady len zo súkromných darov a s pomocou nejakých mimovládnych organizácií,“ vysvetľuje. Táto organizácia má zatiaľ v Libanone registrovaných vyše 1 500 rodín, ale podľa Abu Omara je pravdepodobnejšie, že v krajine je už okolo 20-tisíc utečencov. „Mnohí sa totiž stále boja prihlásiť. Z bezpečnostných dôvodov. Nechcú, aby sa ich mená dostali do rúk vláde.“ A dodáva, že jeho vlastná rodina, ktorá pochádza z mesta Banias, sa teraz ukrýva niekde na území Sýrie. „Veľmi rád by som ich priviedol sem, ale obávam sa, že ich pri pokuse o prekročenie hraníc zabijú.“
.ostreľovač, ktorý dezertoval
Tento problém nemala 27-ročná Om Salim, mladá žena z Homsu, ktorá teraz pracuje ako dobrovoľníčka v nemocnici. Do Libanonu sa presťahovala 10. októbra po tom, čo jej muža zabili počas protestov a jej brat, slávny aktivista Abu Džafar, sa musel ukryť. „Situácia sa stala neznesiteľnou,“ hovorí. „Stále nás obťažovala tajná polícia, jej príslušníci chodili do nášho domu a hľadali môjho brata.“ Teraz býva so svojím dvojročným dieťaťom, s matkou a s rodinou svojej sestry v dome na okraji Tripoli. Len ťažko sa prispôsobuje novému a zložitejšiemu životu. „Naši susedia hovoria, že tu vzrástli ceny, pretože stále prichádzajú noví utečenci. A stále nás posielajú naspäť do Sýrie.“ Oči sa jej naplnia slzami. „Ja by som sa rada vrátila do vlasti, ale obávam sa, že tu ešte nejaký čas budeme musieť zostať.“
Ďalším Sýrčanom, ktorý sa pokúša prispôsobiť v nových podmienkach, je 23-ročný Mohammed Ismail, bývalý ostreľovač, ktorý 12. októbra dezertoval zo sýrskej oficiálnej armády. Mal necelý mesiac do ukončenia základnej vojenskej služby. Predtým štyrikrát slúžil ako ostreľovač počas protestov v Homse. „Bolo nás šesť. Našou úlohou bolo chrániť vojakov pri pozemnej operácii a vymáhať plnenie nočného zákazu vychádzania, ktorý v meste platil. Som si istý, že keď sme náhodne strieľali do tmy, nejakých ľudí sme zranili aj zabili,“ úprimne priznáva. Zároveň vysvetľuje, ako spočiatku vnímal vzbúrencov. Velitelia im povedali, že sú to všetko zahraniční agenti, ktorí prišli zo Saudskej Arábie a z Izraela. Čo sa naozaj deje, to si uvedomil až neskôr, v pohraničnom meste Tel Kala, kde slúžil ako bežný vojak a mohol sa stýkať s tamojšími obyvateľmi. „Počas demonštrácií som počul normálne slogany, ktoré žiadali slobodu, a ľudia sa nás pýtali: ‚Prečo na nás strieľate? Čo sme urobili, že nám to robíte?‘“ Ismail pokračuje: „Potom som sa rozprával s tromi priateľmi, tiež vojakmi, ktorým som dôveroval. Zistil som, že majú rovnaké pochybnosti ako ja.“
Keď si uvedomil, že strieľa do neozbrojených demonštrantov, pokúsil sa pridať k Slobodnej sýrskej armáde a pomáhal civilistom utekať zo Sýrie tým, že od nich odpútal pozornosť pohraničných hliadok, ktorým velil. Napokon ho prichytili pri čine, ako pomáha preplávať rieku medzi Sýriou a Libanonom dvoj Sýrčanom. Jeho vlastní vojaci ho strelili do pleca a musel sám preplávať rieku, aby si zachránil život. Teraz sa zotavuje v Tripoli, kde býva spolu s ďalšími dvanástimi Sýrčanmi v päťizbovom dome, ktorý im poskytla charitatívna organizácia. Pokiaľ ide o jeho skúsenosti s armádou, ľutuje iba jedno: že nedezertoval skôr. „Vtedy som však nechápal dianie,“ ospravedlňuje sa. „Po začiatku povstania nám v kasárňach zakázali mobily a mohli sme počúvať iba správy štátnej tlačovej agentúry. „V Tripoli sa Ismail spojil so zástupcami Slobodnej sýrskej armády, a teraz čaká, kým sa mu úplne zahojí rana, aby sa mohol pripojiť k vzbúrencom. Tak ako mnohí sýrski disidenti, aj on by chcel, aby medzinárodné spoločenstvo vynútilo bezletovú zónu. Vďaka nej by potom mohla Slobodná sýrska armáda vytvoriť bezpečné miesta, kde by ubytovala a vycvičila disidentov, akým je aj on. „NATO v Líbyi zasiahlo už na začiatku vzbury. Naše povstanie trvá jedenásť mesiacov a aj po tisíckach úmrtí sa svet stále iba prizerá.“
.alaviti sa boja sunnitov, sunniti alavitov
Rovnako to tu cítia aj mnohí iní. Sýrski disidenti v súkromí priznávajú, že boj proti Asadovmu režimu bude dlhý. Okrem toho, vláda už počas vzbury mnohokrát vytiahla sektársku kartu a vystríha občanov, že jej pád by mohol viesť k občianskej vojne medzi rôznymi komunitami, čo žijú v Sýrii. Tripoli, ktorý je vždy pod vplyvom udalostí na druhej strane hranice, už cíti účinok tejto propagandy. Sýrske povstanie už oživilo staré napätie medzi libanonskými sunnitmi a alavitmi. Z alavitskej komunity pochádza aj rodina prezidenta Asada, a preto sa alaviti obávajú odplaty sunnitskej väčšiny, ak by sýrsky vládnuci režim padol. Hoci aktivisti tvrdia, že podobné obavy sú len plodom vládnej propagandy, v samotnej Sýrii sa vyskytli znepokojivé incidenty, napríklad únosy z pomsty medzi sunnitmi a alavitmi v Homse. „Ak režim rýchlo odstúpi, žiadna občianska vojna nebude,“ odpovedá Om Salim, ktorá sa očividne pokúša zakryť vlastné obavy. „Ja som sunnitka a mám aj priateľov medzi alavitmi, ktorí sa pridali k protestom a pomáhali zraneným.“ Aj napriek podobným pozoruhodným udalostiam a príbehom sa veľká väčšina sunnitov pridala k antirežimovému táboru a väčšina alavitov podporuje Asada. Tým väčšia je pravdepodobnosť pomsty. Sunnitskí disidenti s trpkosťou hovoria, že v Sýrii je práca v štátnom sektore vyhradená len pre alavitov, čo dodáva aj ekonomické a sociálne rozmery už dávno existujúcej priepasti medzi týmito spoločenstvami.
Zatiaľ však disidenti tento problém odsúvajú nabok, pretože najskôr je potrebné poraziť režim – a taký je aj explicitný cieľ každého sýrskeho utečenca v tomto meste. Odmietajú sa uspokojiť s čímkoľvek menším ako zatknutie a súd pre Asada. „Asadovi odpustíme, ak privedie naspäť tie tisícky mučeníkov, ktorých pripravil o život,“ ironicky hovorí Abu Hamsa. Ale víťazstvo v povstaní, z ktorého sa stáva skutočná vojna, bude možno priveľkým sústom pre armádu vzbúrencov, ktorej vojenské operácie sa stále zameriavajú iba na ochranu civilistov a udržanie obranných pozícií. „Zvrhnutie Asada ešte potrvá,“ uzatvára Abu Sulejman na svojej nemocničnej posteli. „Režim je silný a stále má aj podporu. Napokon však zvíťazíme, inšalláh.“
Autor je stály spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.