Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Editorial

.časopis .editorial

Sme v tom zaťatí ako deti. Hľadáme svojich hrdinov, svoj národný príbeh, na ktorý by sme mohli byť pyšní, a nič – ani pachuť či rovno lož – nám už pri tom neprekáža. Dychtivo si chceme potvrdiť, že za niečo stojíme, že nie sme bezvýznamné údolie, že aj my Slováci tvoríme dejiny a že tento štát má hlbší zmysel než len samotný chladný fakt, že existuje.

Sme v tom zaťatí ako deti. Hľadáme svojich hrdinov, svoj národný príbeh, na ktorý by sme mohli byť pyšní, a nič – ani pachuť či rovno lož – nám už pri tom neprekáža. Dychtivo si chceme potvrdiť, že za niečo stojíme, že nie sme bezvýznamné údolie, že aj my Slováci tvoríme dejiny a že tento štát má hlbší zmysel než len samotný chladný fakt, že existuje.
Ale hľadáme až tak dychtivo, že pritom strácame vedomie. A svedomie.
Najprv sme do toho zatiahli Cyrila a Metoda. Šupli sme ich bez opýtania rovno do ústavy. Akoby oni, solúnski bratia, apoštoli Byzancie, mohli na samom začiatku vdýchnuť život bezduchému štátu, ktorý v roku 1992 Mečiarovi šikovne vnútil Klaus. Nemohlo sa to podariť, už len preto, že oni dvaja boli Východ a my sme, našťastie, Západ.
Potom sme oprášili Štefánika. Akoby mohol práve on, rozhľadený kozmopolita, ešte aj z hrobu scivilizovať národný štát, ktorý nikdy nechcel. Akoby mal on, muž salónov, zjemniť zurvalstvá, ktorých sme sa tu v rokoch 1994 až 1998 dopustili. Ani tento pokus nemohol vyjsť. Štefánik bol príliš vyberaný, príliš československý a – medzi nami – potrebovali sme katolíka.

A tak sme nedávno vyhrabali Andreja Hlinku. Akoby práve on, obetavý kňaz, ktorý citlivo postrehol nebezpečenstvo komunizmu, ale účelovo si nevšimol diabla fašizmu a trápenie židov, mohol byť skutočným otcom národa. Akoby meno, ktoré zneužili jeho straníci na najväčšie zverstvá, mohlo byť symbolom lepšieho Slovenska. Ani to sa nepodarí.
A tak hrabeme ďalej. Najbližšie narazíme na kosti Alexandra Dubčeka. Komunistu, ktorému neprekážalo nielen zatváranie a vraždenie nevinných ľudí po februári 1948, ale ani popravy jeho vlastných súdruhov v päťdesiatych rokoch. Zavrel vtedy oči, aby stúpal nahor. Až k bájnemu roku 1968, v ktorom sa stal márnou nádejou, ale potom opäť zlyhal ako politik aj ako človek. Akoby sa práve on, celoživotný československý oportunista, mohol stať výzvou dnešného skrz-naskrz oportúnneho Slovenska. To radšej ani neskúšajme.
Neviem, kto bude ďalší. Ale obávam sa, že pomýlený spôsob, akým dnes hľadáme pevný bod našej štátnej existencie, má svoju železnú logiku, ktorá nás už zajtra dovedie tam, kde tento štát naozaj kotví. Ak hľadáme symbol tohto štátu, jeho podstatu a uholný kameň, nemôžeme skôr či neskôr dôjsť inam než k Mečiarovi. A až potom, v tej extrémne krutej pravde, sa naplno ukáže, ako hlúpo na to dnes ideme. Chceme dať zmysel Slovensku, a preto dychtivo hľadáme, kto sa zaslúžil o jeho vznik, namiesto toho, aby sme sa neúnavne pýtali, kto sa zaslúžil o zmysluplnejší, lepší život v tejto krajine.
Tento štát naozaj môže mať hlbší zmysel než len chladný fakt, že existuje. To by však jeho hľadanie nesmela diktovať nechutná súťaž s únoscami Rázusovej strany o privatizáciu nebožtíkov a rozprávky o našich otcoch zakladateľoch by musela nahradiť próza našich večných vzopätí a pádov.

.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite