O ich koncerte na jesennom veľtrhu WOMEX v Kodani napísal skúsený promotér Nick Hobbs okrem iného toto: „So svojím surovým a zahusteným afro-blues strčia do vrecka 99 % súčasných britských rockových skupín“.
Prehnané? Nemyslím si to. Keď som prvýkrát počul v poradí ich tretí album In Trance, ktorý vyšiel vlani vo vydavateľstve Real World, prvé, čo ma zarazilo, bola neskutočná energia, ktorá z nahrávky prúdila. Ako píše Nick o koncerte, „improvizačné medzihry medzi Adamsom a Camarom sa svojím duchom veľmi podobajú tomu, čo robil Jimi Hendrix a jeho Experience“. Dôkazom toho, že Justin a Juldeh sú priam telepaticky zohratá dvojica (hoci tým nijako nechcem znižovať prínos ostatných členov kapely, basistu Billyho Fullera a bubeníkov Dava Smitha a Martyna Bakera), je to, že album nahrali v podstate za dva dni, čo je v dnešnej dobe preprodukovaných nahrávok neobvyklé. Jednoducho – prišli do štúdia, zahrali si, a odišli.
A kto sú vlastne Ju a Ju? Gitarista Justin Adams mal k hudbe iných národov vždy blízko – veď ako syn britského diplomata vyrastal na Blízkom východe a v Egypte. Keď sa vrátil do Veľkej Británie, začínal v 80. rokoch 20. storočia ako člen skupiny The Impossible Dreamers, odkiaľ sa dostal rovno do Invaders of the Heart, kapely, ktorej šéfoval basgitarista Jah Wobble, ďalší veľký fanúšik etno hudby. Z Justina Adamsa sa postupne stal nielen žiadaný spoluhráč, ale aj producent, ktorý spolupracoval napríklad na sólovom albume Roberta Planta Mighty Rearranger z roku 2005, produkoval dva albumy tuarégskej skupiny Tinariwen, ale robil aj s Brianom Enom, Sinéad O´Sonor či skupinou Lo´Jo. Okrem toho v posledných rokoch hráva s triom Les Triaboliques, ktoré okrem neho tvoria Ben Mandelson a Lou Edmonds, bývalí členovia 3 Mustaphas 3.
Juldeh Camara pochádza z Gambie a je to syn slávneho slepého griota a majstra hry na jednostrunový nástroj ritti, ktorého vraj naučil hrať lesný duch a zobral si za to jeho zrak. Ritti sú jednoduché husličky, ktoré sa používajú v tradičnej hudbe západnej Afriky, a napriek tomu, že majú iba jednu strunu, dajú sa na nich zahrať neuveriteľné veci. Juldeh, ktorého otca učil hrať lesný duch, to s nimi naozaj vie. Ju a Ju mali za sebou už dosť veľkú časť svojej hudobnej kariéry, keď sa stretli na jednom pódiu. Bolo to vo februári 2007 v londýnskom Barbicane, kde Justin pozval Juldeha hosťovať do svojej kapely, ktorá hrala ako predskokan Tinariwen. Zdá sa, že si tu padli do ucha a začali spolu vystupovať ako trio s perkusionistom Salahom Dawsonom Millerom, neskôr pravidelne koncertovať a nahrávať platne s rôznymi hosťami. Tá druhá z nich, ktorá sa volala Tell No Lies, vyšla na rešpektovanom labeli Real World a dostala cenu časopisu Songlines za najlepšiu „medzikultúrnu spoluprácu“. Album obsahoval kratšie piesne, ktoré boli bez problémov hrateľné aj v rádiách. Trochu iný oriešok je aktuálny In Trance. Ten si vyžaduje skúseného a po dobrodružstve túžiaceho poslucháča – ak sa však naladíte na rovnakú vlnovú dĺžku ako muzikanti, ani si nevšimnete, že väčšina skladieb má viac ako desať minút a dostanete sa do takého tranzu, až sa vám to máli. Už sa teším, ako budeme v júli levitovať nad povrchom letiska!
Prehnané? Nemyslím si to. Keď som prvýkrát počul v poradí ich tretí album In Trance, ktorý vyšiel vlani vo vydavateľstve Real World, prvé, čo ma zarazilo, bola neskutočná energia, ktorá z nahrávky prúdila. Ako píše Nick o koncerte, „improvizačné medzihry medzi Adamsom a Camarom sa svojím duchom veľmi podobajú tomu, čo robil Jimi Hendrix a jeho Experience“. Dôkazom toho, že Justin a Juldeh sú priam telepaticky zohratá dvojica (hoci tým nijako nechcem znižovať prínos ostatných členov kapely, basistu Billyho Fullera a bubeníkov Dava Smitha a Martyna Bakera), je to, že album nahrali v podstate za dva dni, čo je v dnešnej dobe preprodukovaných nahrávok neobvyklé. Jednoducho – prišli do štúdia, zahrali si, a odišli.
A kto sú vlastne Ju a Ju? Gitarista Justin Adams mal k hudbe iných národov vždy blízko – veď ako syn britského diplomata vyrastal na Blízkom východe a v Egypte. Keď sa vrátil do Veľkej Británie, začínal v 80. rokoch 20. storočia ako člen skupiny The Impossible Dreamers, odkiaľ sa dostal rovno do Invaders of the Heart, kapely, ktorej šéfoval basgitarista Jah Wobble, ďalší veľký fanúšik etno hudby. Z Justina Adamsa sa postupne stal nielen žiadaný spoluhráč, ale aj producent, ktorý spolupracoval napríklad na sólovom albume Roberta Planta Mighty Rearranger z roku 2005, produkoval dva albumy tuarégskej skupiny Tinariwen, ale robil aj s Brianom Enom, Sinéad O´Sonor či skupinou Lo´Jo. Okrem toho v posledných rokoch hráva s triom Les Triaboliques, ktoré okrem neho tvoria Ben Mandelson a Lou Edmonds, bývalí členovia 3 Mustaphas 3.
Juldeh Camara pochádza z Gambie a je to syn slávneho slepého griota a majstra hry na jednostrunový nástroj ritti, ktorého vraj naučil hrať lesný duch a zobral si za to jeho zrak. Ritti sú jednoduché husličky, ktoré sa používajú v tradičnej hudbe západnej Afriky, a napriek tomu, že majú iba jednu strunu, dajú sa na nich zahrať neuveriteľné veci. Juldeh, ktorého otca učil hrať lesný duch, to s nimi naozaj vie. Ju a Ju mali za sebou už dosť veľkú časť svojej hudobnej kariéry, keď sa stretli na jednom pódiu. Bolo to vo februári 2007 v londýnskom Barbicane, kde Justin pozval Juldeha hosťovať do svojej kapely, ktorá hrala ako predskokan Tinariwen. Zdá sa, že si tu padli do ucha a začali spolu vystupovať ako trio s perkusionistom Salahom Dawsonom Millerom, neskôr pravidelne koncertovať a nahrávať platne s rôznymi hosťami. Tá druhá z nich, ktorá sa volala Tell No Lies, vyšla na rešpektovanom labeli Real World a dostala cenu časopisu Songlines za najlepšiu „medzikultúrnu spoluprácu“. Album obsahoval kratšie piesne, ktoré boli bez problémov hrateľné aj v rádiách. Trochu iný oriešok je aktuálny In Trance. Ten si vyžaduje skúseného a po dobrodružstve túžiaceho poslucháča – ak sa však naladíte na rovnakú vlnovú dĺžku ako muzikanti, ani si nevšimnete, že väčšina skladieb má viac ako desať minút a dostanete sa do takého tranzu, až sa vám to máli. Už sa teším, ako budeme v júli levitovať nad povrchom letiska!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.