Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Znásilnené Haiti

.denisa Augustínová .časopis .reportáž

Podľa OSN sa stala v roku 2008 polovica mladých žien a dievčat z najchudobnejšej krajiny západnej pologule obeťou znásilnenia. Dnes, teda dva roky po zemetrasení, tieto alarmujúce správy masívne pribúdajú.

.slnko zapadá na Haiti pomerne skoro, už pred pol šiestou je tento karibský ostrov ponorený do tmy. Stav bez svetla je zároveň aj krutou metaforou situácie v ôsmich stovkách stanových táborov, kde žijú tí, ktorí 12. januára 2010 prišli počas zemetrasenia o všetko okrem holého života. Odhady sú výpovedné. Asi 316-tisíc obetí, asi 300-tisíc zranených, asi 1,5 milióna ľudí bez domova. Čo je isté je fakt, že v tme sa ľahšie páchajú násilnosti na deťoch a ženách, školáci sa nemajú doma v tme ako učiť, malé obchodíky nefungujú . Samozrejme, v tme sa  konflikty riešia najmä zbraňami. Po dvoch rokoch je zrejmé aj čosi iné. Zmizlo to hrobové ticho, ktoré ovládlo centrum hlavného mesta krátko po ničivých otrasoch pôdy. Bezprostredne „po” vládla atmosféra smútenia, ale aj spolupatričnosti. Aj to je preč. Žiaľ, po prvotnom šoku, keď sa zo scény stiahli zločinecké gangy, sa všetko aj v tomto smere vrátilo do starých koľají.
Mnohých z tých, ktorí prežili, premiestnili do dočasných utečeneckých centier. Dnes je už zrejmé že z „dočasných” centier sa stali „trvalé”. Dva roky po katastrofe vyše pol milióna bezdomovcov stále viazne v bahnitých osadách bez súkromia, priestoru, vody a sanitácie, vystavovaní chorobám, zločinu a násilnostiam. Možno sa pýtate na efekty masívnej zahraničnej pomoci. Odpoveď je rovnako krutá ako otázka, bez nej by krajina skolabovala úplne. Čo je ešte horšie, Haiti ako téma zmizlo zo svetových médií a upadlo do zabudnutia.
 
.napospas násilníkom
Alberta žije v malom stane, ktorý sa skladá z viacerých častí. Vlaňajší hurikán jej časť z neho zničil. Žije v ňom sama so svojimi dvoma deťmi, manžel Richard zomrel počas zemetrasenia. Sedí na udupanej zemi svojho nového domova a pozerá sa do prázdna. Tichým hlasom sa ospravedlňuje, že sa nemôžeme pre veľkosť stanu vystrieť.
„Vlastne ani neviem, čo povedať ani ako začať. Aj keď, teraz už aspoň môžem o tom hovoriť. Odkedy navštevujem psychológa, cítim sa lepšie, aspoň si už nesiaham na život. Denne sa pozerám na svoje deti – ich krásne tváre, pery a drobné malé, tmavé oči – a plačem," spomína mladá žena. Albertu štyria muži napadli, vtiahli do opustenej polorozpadnutej budovy na okraji tábora a zviazali. Najprv ju zbili, potom znásilnili. V tom čase sa len pár metrov od toho miesta podobná scéna odohrávala aj s jej malou dcérou a synom. Matka dúfala, že deťom sa podarilo utiecť a snažila sa prežiť kvôli nim, ale opak bol  pravdou. Neskôr sa Alberta potácala nahá na policajnú stanicu, kde sa namiesto pomoci dočkala poníženia a odmietnutia. Vraj nekričala a nebránila sa dostatočne, aby predišla znásilneniu. Jej vážne zranené deti odmietli zaznamenať ako prípad znásilnenia.  Nikto nebol zatknutý, Alberta bola nútená odísť a žiť v tábore, kde sa denne strachuje či a kedy sa zase stane opäť obeťou násilia.
„Sú nás tu takých tisíce, mnohé dievčatá aj otehotneli a rodiny ich vyhodili. Musia sa pretĺkať samy, nezastavia sa ani pred deťmi, pohlavie ich nezaujíma. Deje sa „to” denne. Aj keď sa chodíme umývať na verejné sprchy spoločne, aj keď sa snažíme pohybovať spolu. Načas som si kúpila aj psa, ale keďže nám zožral každú, aj minimálnu zásobu jedla, museli sme sa ho zbaviť. Nemáme nikoho, sme tu ponechané násilníkom ako na tanieri,” s plačom dodáva Alberta.
Podľa psychológa Schneidera Belizaire, ktorý pracuje pre humanitárnu organizáciu Magna Deti v núdzi, poskytujúcu psychosociálnu pomoc obetiam zemetrasenia, sa práve zle strážené – alebo vôbec nestrážené  – tábory stali nebezpečnými miestami pre ženy. Krutý paradox. „Mnohé tábory nemajú žiadnu policajnú ochranu. Evidujeme aj správy o hromadnom znásilňovaní gangmi, podľa posledných štatistík bola znásilnená takmer každá druhá žena, ktoré žijú v stanových táboroch. Príbehy, ako je ten Albertin, sú bohužiaľ dennou realitou našej práce,” opisuje situáciu psychológ.
Mnohí z tých, ktorí prežili katastrofu, boli vystavení silnému traumatickému zážitku. Boli priamo konfrontovaní s deštrukciou a smrťou, videli vyhrabávať či pochovávať mŕtve telá, stratili rodičov, súrodencov, príbuzných a mnohí z nich prišli o svoj domov, boli znásilnení alebo čelili strachu z nakazenia cholerou. Keďže zážitok z katastrofy je dramatický, extrémny, náhly a dokonca aj potenciálne ohrozujúci život, zaryje sa do pamäti a stáva sa poruchou, s ktorou človek musí žiť. Spomienky na desivé udalosti ovplyvňujú myšlienky a pocity človeka. Dlhodobými následkami sú potom strach, zraniteľnosť, depresia, hnev a poruchy spánku, ako aj opakované a nekontrolovateľné opätovné prežívanie samotnej udalosti. Človek, ktorý trpí následkami takéhoto traumatického zážitku, je mimoriadne náchylný na rozvoj patologických symptómov.
Alberta a jej deti sa pripravujú na testovanie prítomnosti HIV. Matka sa stále nevie odhodlať a zistiť reálnu situáciu. Verí, že osud nemôže byť už viac krutý a opakuje, že sú iste všetci zdraví. Našťastie, tento test dopadol pre ňu aj pre jej deti dobre.
 
.ako pomôcť s pomocou?
Sexuálne násilie predstavovalo vážny problém na Haiti už pred zemetrasením. Znásilnenie pritom na Haiti nebolo zločinom až do roku 2005. Dovtedy išlo iba o „zločin proti ženskej cti”, ktorý sa trestal finančnou pokutou.  Od zemetrasenia sa situácia dievčat a žien z chudobných štvrtí, ako sú Cité Soleil, Martissant alebo Nazon, ešte výrazne zhoršila.
Polícia obvykle obete ignoruje alebo ich natoľko zahanbuje, že sa ženy rozhodnú zločin nenahlásiť. Výsledok je predvídateľný: násilníci väčšinou ostávajú nepotrestaní, čo ich iba ďalej povzbudzuje v páchaní násilia.
„Stretávame sa s prípadmi, že znásilnené dievčatá sú obvinené z promiskuity a provokácie, riskovania a vlastnej zodpovednosti za zločin. Najhoršie to však znášajú rodičia napadnutých detí,” vysvetľuje Esther Delaire, terapeutka z Magna Deti v núdzi, ktorá pracuje najmä s maloletými a adolescentnými obeťami, a dodáva: „Liečba posttraumatického syndrómu (PTSD) spočíva v psychologickej a lekárskej pomoci. Poskytujeme informácie o chorobe, pomáhame obetiam zvládnuť traumu pomocou priameho rozprávania o nej, vyučujeme spôsoby, ako zvládnuť symptómy PTSD, ako aj skúmať či modifikovať nevhodné spôsoby zmýšľania o traume.”
Pred zemetrasením sa v haitskej štátnej polícií venovalo problematike znásilnení neplnoletých len 12 vyšetrovateľov. Čítate dobre,  v krajine s 10 miliónmi obyvateľov, kde je každá druhá žena znásilnená, bol iba tucet policajtov, ktorí sa tomu venovali. Rovnako žalostný je počet haitských odborníkov na psychiatriu: asi 10 (slovom desať) ich pôsobí v štátnych službách, zvyšní pracujú v súkromnom zdravotníckom sektore, ktorý je pre dve tretiny obyvateľov, čo žijú z menej ako dvoch dolárov na deň, nedosiahnuteľný.
Nasledujúci príbeh znie absurdne. Žiaľ, nie je ojedinelý. Do stanových táborov smerovala napokon aj „zabudnutá” humanitárna pomoc zo Slovenska. Kontajner so stanmi, oblečením, lôžkami a  iným materiálom odišiel od nás vo februári 2010.  Skončil však bez toho, aby sa ním ktokoľvek zaoberal, v prístave v Port-au-Prince. Až vo februári 2011, teda rok po jeho odoslaní, oslovili slovenské úrady so žiadosťou o pomoc  organizáciu Magna Deti v núdzi. Tej sa po vyše mesačnom vybavovaní formalít podarilo materiálnu pomoc distribuovať v troch stanových táboroch, v zdravotnom centre pre chronických pacientov s HIV a v jednom sirotinci.
Už pred zemetrasením zomrelo jedno z trinástich haitských detí pred dovŕšením piateho roku života, tretina detí pod päť rokov bola chronicky podvyživená. Odhaduje sa, že 225-tisíc detí muselo pracovať a 2-tisíc dievčat a chlapcov ročne previezli ilegálne cez hranice, na adopcie do krajín „prvého sveta”.
 
.bez ilúzií
Prvá kapitola rekonštrukcie Haiti po zemetrasení sa považuje za úspech, kritici to však skôr komentujú ako odstránenie viditeľných škôd. Výdavky na zdravotníctvo sa naďalej odhadujú na úbohých 32 dolárov ročne na obyvateľa, pričom polovica populácie nemá prístup k zdravotnej starostlivosti. Iba štvrtina tehotných žien rodí v zdravotníckom zariadení. Momentálnu situáciu zhoršuje politická nestabilita, povolebné nepokoje a takmer päťmesačná pauza medzi vyhlásením výsledkov volieb prezidenta a zostavením vlády. Prezident Michel Martelly, bývalý spevák s prezývkou Sladký Mickey, sa venuje plánu na obnovenie armády. Tá bola v roku 1995 rozpustená z dôvodu zneužívania sily na terorizovanie civilného obyvateľstva počas vlády bývalého prezidenta Aristida. Jeho predvolebné plány na vybudovanie školského systému, štátneho zdravotníctva, ktoré prakticky na Haiti neexistuje, na rekonštrukciu krajiny či zníženie nezamestnanosti a decentralizáciu krajiny sa zatiaľ ešte nezačali napĺňať. Deprimovaní Haiťania sa obávajú najhoršieho, že ich miláčik Sweet Mickey bude iba ďalší v rade populistov, ktorý krajinu dovedie na ešte vačšie dno. V júni 2010, keď sa oficiálne vyhlásil koniec núdzovej situácie a krajina prešla do stavu „obnovy a rekonštrukcie”, z Haiti odišli aj stovky zahraničných humanitárnych agentúr. Miestni, ktorí si akosi nevšimli rozdiel medzi núdzovou situáciou a obnovou, tu však musia žiť aj naďalej.

Autorka pracuje v organizácii Magna Deti v núdzi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite