.silný partner a naše záujmy
Slovensko-nemecké partnerstvo a spolupráca pre nás znamenajú viac, ako si možno bežne uvedomujeme. Na tomto krátkom priestore sa budem venovať len ekonomickým aspektom, ktoré, samozrejme, nie sú jediné. Platí však, že ekonomická sila do značnej miery ovplyvňuje a predurčuje aj silu politickú a pri veľkých krajinách aj geopolitickú.
Hlavné ekonomické dôvody, pre ktoré by sme sa mali držať Nemecka, sú najmä tieto tri: ekonomická sila Nemecka, vplyv nemeckej ekonomiky na slovenskú ekonomiku a tiež to, akým spôsobom presadzuje Nemecko riešenie dlhovej krízy a eurokrízy.
Čo sa týka ekonomickej sily Nemecka, dá sa povedať, že Nemecko je dnes a zrejme bude aj v nadchádzajúcom období nielen najsilnejšou európskou ekonomikou, ale jedinou ekonomickou superveľmocou v Európe a má zároveň výnimočné postavenie aj vo svete. V nemecko-francúzskom tandeme je z ekonomického hľadiska líder úplne jasný a zjavný. Sila nemeckej ekonomicky nielen z hľadiska aktuálnej kondície, ale ešte viac z hľadiska perspektívy je výnimočná. A platí to aj v porovnaní s inými svetovými ekonomikami, napríklad s USA, ktoré ostávajú jedinou superveľmocou, avšak s horšou perspektívou do budúcnosti. Horšia americká perspektíva je daná predovšetkým pokračujúcim životom na dlh, financovaným expanzívnou fiškálnou a menovou politikou a veriteľmi vo svete, najmä v Číne. O rozdielnom vývoji v USA a Nemecku svedčia predovšetkým diametrálne odlišné čísla v obchodnej bilancii. Kým Nemecko má obrovské prebytky, USA obrovské deficity. Na obzore nevidno zmenu, čo je dané najmä tým, že nemecký priemyselný export dokáže na rozdiel od amerického dlhodobo profitovať zo zvýšeného dopytu v nových, rozvíjajúcich sa trhoch. Inými slovami, bohatí Rusi, Číňania, Brazílčania, Indovia jazdia omnoho radšej na mercedesoch a BMW, ako na cadillacoch.
Vplyv nemeckej ekonomiky na Európu a svet je teda enormný a zrejme bude ešte rásť. Vplyv na nás je ešte väčší, čo vyplýva z našej geografickej polohy, histórie a z prepojenosti našich ekonomík, ale aj z rozdielu medzi veľkosťou našich ekonomík. Nemecko je jednoznačne našim najväčším obchodným aj investičným partnerom a dlho to zrejme nebude inak.
Tretí a veľmi dôležitý dôvod, prečo by sme sa mali držať Nemecka, spočíva v spôsobe, akým chce Nemecko riešiť dlhovú krízu v eurozóne, a teda aj krízu eura. Je evidentné, že rozpad eurozóny by bol katastrofou nielen pre eurozónu, ale aj pre EÚ a pre celý svet. Je tiež jasné, že ak má eurozóna prežiť, musí byť menová únia doplnená aj fiškálnou úniou. Rozhodujúce však bude, akú formu fiškálnej únie vybudujeme.
V zásade sú dve možnosti. Tou prvou sú „Spojené štáty európske“, teda silná politická, fiškálna a transferová únia so silnou centrálnou európskou vládou, s centrálnymi európskymi daňami a s masívnym prerozdeľovaním zdrojov. Súčasťou tohto riešenia by boli aj spoločné eurobondy a neobmedzené nakupovanie dlhopisov krajín eurozóny zo strany ECB. Druhou možnosťou je fiškálna únia prostredníctvom jasných, prísnych a vynutiteľných automatických pravidiel, ktoré zabránia nezodpovednej fiškálnej a ekonomickej politike jednotlivých členských krajín eurozóny (respektíve EÚ), ktorej dôsledky potom ohrozujú spoločnú menu. Z inštitucionálneho hľadiska takéto riešenie nevyžaduje ani masívne transfery, ani jednotné európske dane, ani silnú európsku vládu. A toto je práve alternatíva, ktorú presadzuje Nemecko a ktorú aj ja považujem za jedinú možnú, presaditeľnú a udržateľnú. A je to alternatíva, ktorá je aj v záujme Slovenska.
.ivan Mikloš
Autor je minister financií a podpredseda SDKÚ. .zrušíme ministerstvo zahraničných vecí?
Devíza „za každých okolností sa držať Nemecka“ nielenže nesvedčí o dostatku sebadôvery, môže byť priam nebezpečná. Áno, Nemecko je bez pochýb najsilnejšia ekonomika v Európe a pre Slovensko jeden z najväčších obchodných partnerov a investorov. Nemecké firmy vytvorili na Slovensku desiatky tisícov pracovných miest.
Ale to má byť dôvod bez rozmýšľania sa vždy držať Nemecka? Máme nekriticky súhlasiť so všetkým, čo navrhnú Nemci? Respektíve, spýtam sa po slovensky: „Dostaneme nažrať, lebo držíme hubu a krok?“ Keby to malo byť tak, odporúčam ako prvé zrušiť ministerstvo zahraničných vecí a zamestnať na Úrade vlády človeka zodpovedného pre styk s Berlínom. Veď stačí mať úradníka, ktorý sa vždy spýta čo máme urobiť. Viem si živo predstaviť niekoľko našich presluhujúcich politikov, ktorých životný boj bol dostať Slovensko do EÚ a ktorí teraz v strachu, aby sa nik z Berlína na nich nenahneval, radi prijímajú pokyny. Títo ľudia si však nevšimli, že už nežijeme v 90. rokoch, že doba sa zmenila a že jediný, kto Slovensku pomôže, sme my sami.
Nemci tu nemajú fabriky preto, že nás majú hrozne radi a chcú nám pomáhať. Nemci majú na Slovensku fabriky, lebo tu majú lacnú a pomerne vzdelanú pracovnú silu, nízke dane, slabé odbory, pružný zákonník práce... skratka preto, lebo na Slovensku majú dobré podnikateľské prostredie. Keď bude podnikateľské prostredie v inej krajine lepšie, pôjdu tam. Tak to je a tak to má byť.
Riešenie preto nie je slepo počúvať, čo si želá pani Merkelová. Keď sa Nemci rozhodnú zavrieť atómky, je to ich rozhodnutie, ale to isté rozhodnutie by pre Slovensko bolo katastrofálne. Takisto ostáva dúfať, že ani v daňovej politike sa nebudeme držať Nemecka. Nemecký daňový systém a pracovné právo uplatnené na Slovensku by zaručene vyhnali väčšinu nemeckých investorov.
Riešenie je ustavične zlepšovať podnikateľské prostredie. Konkrétne to znamená zvyšovať slobodu v podnikaní, nebyť pápežskejší ako pápež pri preberaní smerníc z Bruselu a zabezpečiť vymožiteľnosť práva. O nízkom daňovom a odvodovom zaťažení nehovoriac. Potom bude na Slovensku dostatok pracovných príležitostí, samozrejme, aj tých nemeckých a to bez ohľadu na to, či pani Merkelová je s nami spokojná.
.richard Sulík
Autor je predseda SaS. .viac možností, viac nezávislosti
Štátny tajomník Vladimír Tvaroška už v lete vyslovil tézu, že pri riešení dlhovej krízy sa máme držať Nemecka. Jeho ministerský šéf a stranícky kolega Ivan Mikloš zase v posledných týždňoch na adresu hroziaceho zúženia eurozóny viackrát povedal, že Slovensko jednoznačne musí byť členom onej užšej, zatiaľ našťastie hypotetickej, eurozóny. Konkrétne kroky Nemecka (spolu s Francúzskom) zatiaľ smerujú k záchrane eura ako meny pre celú EÚ (s výnimkou veľkej Británie, Švédska a Dánska). Užšia eurozóna, ktorá by bola náhradným projektom záchrany eura, by bola iste pod ešte väčším vplyvom Nemecka, čo dáva Tvaroškovej téze ďalšie opodstatnenie.
Nezaškodí pripomenúť logiku tejto miklošovsko-tvaroškovskej orientácie na Nemecko. Tak ako Nemecko je otcom eura v európskom meradle a dnes ho v tom meradle zachraňuje, tak Ivan Mikloš i jeho štátny tajomník patria k strojcom eura na Slovensku a preto tiež chcú napomôcť prežitie svojho diela.
Proti niektorým iniciatívam Nemecka nemožno namietať. Požiadavka rozpočtovej zodpovednosti je v poriadku, požiadavka sankcií pre štáty, ktoré ju nedodržujú, je v poriadku tiež. Ústavné zákony členských krajín proti dlhu sú správne. Lenže niektoré návrhy v poriadku nie sú. Týka sa to napríklad koncepcie eurovalov a harmonizácie priamych daní, k čomu sa Nemecko čas od času vracia. Ak sa bude vplyv Nemecka zvyšovať, bude čoraz ťažšie uchovať si slobodu a vyberať si z jeho požiadaviek ako z jedálneho lístka. Jednoznačná orientácia na Nemecko bude pre Mikloša a Tvarošku znamenať rozlúčenie sa s niektorými politickými hrami, ktoré hrala SDKÚ pred voľbami 2010. Mám na mysli kritiku pôžičky Grécku a eurovalu. K tomuto rozlúčeniu napokon už došlo. V budúcnosti by sa Miklošovi mohlo stať, že kvôli potrebe zachovať jedno svoje dieťa, euro na Slovensku, by sa musel vzdať iného svojho dieťaťa, rovnej dane.
Ako teda s Nemeckom a s Európskou úniou? Pokiaľ to bude možné, snažiť sa zachovať ekonomickú celistvosť EÚ, čiže projekt eura v doteraz plánovanom meradle ako menu pre všetky krajiny EÚ s uvedenými troma výnimkami. Neustupovať tlaku na harmonizáciu daní a odvodov. Snahám o vytvorenie spoločnej fiškálnej politiky eurozóny vychádzať v ústrety len v miere najnevyhnutnejšej pre riešenie dlhovej krízy.
A čo v prípade, že euro nebude udržateľné pre celú súčasnú eurozónu a vznikne eurozóna užšia? Súhlasím s Miklošom, že v takom prípade sa má Slovensko snažiť uchovať si euro, a tak ostať v elitnom klube. Opustenie eura by sa dnes chápalo psychologicky ako porážka. Snahe ostať v užšej eurozóne však nepripisujeme z dlhodobého hľadiska absolútnu platnosť. Užšia eurozóna by sa už zrejme nevyhnutne čoraz viac približovala k vytvoreniu fiškálnej únie so všetkým, čo k tomu patrí. Potom by sa mohli začať ukazovať i nevýhody členstva v užšej, fiškálnej eurozóne. Je otázne, či by ostatné krajiny Vyšehradskej štvorky mali záujem v nej byť. Slovensko by si malo preto ponechať i do budúcnosti vnútornú slobodu rozhodovať sa pre euro alebo vlastnú menu. Jednoducho, mať nezávislosť znamená mať viacero možností na výber.
.vladimír Palko
Autor je predseda KDS a kandidát na listine hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. .nemecký kabát zohreje
Začnem vymedzením pojmov. „Nemecko“ v tejto téze nie je Nemeckom stricto sensu, ale skratkou pre severné jadro eurozóny, to jest pre Nemecko plus Benelux. „Držať sa Nemecka“ neznamená pokorne odkývať akýkoľvek nápad, ale zdržať sa manifestačného bojkotu nemeckého úsilia o systémové reformy. Téze teda rozumiem takto: Slovensko by nemalo sabotovať úsilie fiškálne svedomitejšej časti eurozóny o presadenie fiškálne svedomitých postojov vo zvyšku eurozóny. Dôvody sú dvojaké: vonkajšie a vnútorné.
Vnútorné dôvody spočívajú v tom, že Nemecko zatiaľ z väčšej časti presadzuje veci, s ktorými by sme meritórne mali súhlasiť, pretože sú užitočné: napríklad zvýšenie efektivity pravidiel, dozorujúcich nakladanie s verejnými zdrojmi, dlhové brzdy, odmietanie eurobondov. Dnes téza, že hyperinflácia bude bolieť menej ako jej alternatíva, získava čoraz vyššiu podporu. Ja si tým istý nie som a Nemecko pre mňa predstavuje najvplyvnejší hlas proti riešeniu prostredníctvom rotačiek.
Vonkajšie dôvody súvisia s mojím presvedčením, že štát nemá inú úlohu, ako usilovať o to, aby svojim občanom zabezpečil čo najvyššiu možnú mieru slobody a bezpečia. Nemecka sa teda musíme držať nie z citových, ale z pragmatických dôvodov, čiže práve a len dovtedy, dokedy geopolitická aliancia s ním bude pre Slovensko účinným nástrojom zachovania slobody a bezpečnosti jeho občanov. Dnes takým nástrojom je. Po prvé, štát, akým je Slovensko (teda štát malý a na euroatlantické pomery chudobný, s exportne orientovanou ekonomikou bez osobitnej pridanej hodnoty, so zdecimovanou armádou) potrebuje aj iné, ako len vlastné prostriedky sebazáchovy; hovorme im vonkajšie záruky.
Po druhé, tieto záruky je ochotnejší a schopnejší poskytnúť partner, ktorý – na rozdiel od Ruska, napríklad, veľmi čitateľne vykazuje známky poučenia sa z vlastných dejín. Severné jadro eurozóny dnes predstavuje civilizačný model, v ktorom má jednotlivec nárok na ochranu svojich základných práv a slobôd, v ktorom sa rešpektuje rovnosť foriem vlastníctva a politický pluralizmus, v ktorom korupcia nepredstavuje normu, ale odchýlku od nej, v ktorom výkon moci podlieha inštitucionálnej aj verejnej kontrole a ktorý zjavne necíti potrebu reprodukovať tento model hrubou silou.
Neverím na ezoterické predstavy o všelijakých historických misiách národov, ktoré by mali prinášať svetlo tým ostatným, zachraňovať svet či premosťovať civilizácie. Ak sa čosi podobné ukáže buď vedľajším produktom úsilia štátnomocenských reprezentácií o zabezpečenie čo najvyššej miery slobody a bezpečia pre svojich občanov, alebo účinným nástrojom takéhoto zabezpečenia, o to lepšie. Nikdy však svoje presvedčenie o vlastnej vyvolenosti pre nadpozemské poslania nesmú uprednostniť pred plnením svojej základnej úlohy spravovať štát tak, aby bol pre svojich občanov priestorom slobody, bezpečia a prípadne i blahobytu, akokoľvek tie potreby ľudu prídu niektorým lídrom ako nehodné ich génia.
Hovorím teda dve veci: pomáhajme severnému jadru eurozóny v rekonfigurácii systémových súradníc európskeho finančného systému dovtedy, dokým toto jeho úsilie bude úsilím o záchranu akej-takej stability spoločného ekonomického a politického priestoru, a skúsme vymeniť našu súčasnú geopolitickú afinitu za inú až vtedy, ak sa tá iná bude javiť ako účinnejší nástroj ochrany slobody a bezpečnosti našich občanov. Nevylučujem – a možno by som si dokonca prial –, že nám v budúcnosti na pestovanie inštitucionálnych väzieb postačí poľsko-český vektor. Ale nevyzliekajme si spojenecké kabáty len preto, že nás na pleciach začínajú omínať alebo nám prídu obnosené na lakťoch. V časoch, keď fakt začína fúkať, by sme iba v košeli mohli poriadne prechladnúť.
.radoslav Procházka
Autor je poslanec KDH. .čo má robiť Slovensko?
Ako reagovať na nepokojnú situáciu, ktorá postihla spoločnú európsku menu a ktorá sa v priebehu roka 2012 takmer určite ešte zhorší? Slovensko nemá podľa mňa veľa iných možností ako zostať v eurozóne. A skúsiť si vyjednať čo najlepšiu pozíciu.
Slovensko je v nepríjemnej situácii. Náklady na pôžičky z eurovalu narastajú a Slovensko bude musieť znášať svoju časť tohto bremena – aj keď nijako mimoriadne neprofituje z pomoci krajinám, ako je Írsko, Portugalsko a Grécko. Malou útechou môže byť skutočnosť, že nová fiškálna dohoda, ktorá bude možno podpísaná koncom marca, neprinesie eurozóne „superštátne“ riešenie, ale umožní krajinám, aby svoje postavenie negociovali prostredníctvom medzivládneho procesu. Takto možno Slovensko získa viac manévrovacieho priestoru.
Rámcová dohoda, ktorú dosiahli rokujúce strany predminulý piatok v Bruseli a ktorá má smerovať k vyššej fiškálnej disciplíne, predstavuje krok správnym smerom, ale pre upokojenie Európskej menovej únie nie je ani nevyhnutná, ani dostatočne účinná. To môže spôsobiť rozpad eurozóny, odchod krajín ako Grécko – čo by vytvorilo tlak na Slovensko, aby sa tiež rozhodlo pre vystúpenie z eurozóny. Je však pravdepodobné, že momentálne je skôr v záujme Slovenska, aby v Európskej menovej únii zostalo.
Nemecko a Francúzsko majú stále rôzne pohľady na to, akú časť rozpočtovej suverenity by mali štáty odovzdať nadnárodným inštitúciám. Britský premiér David Cameron odmietol súhlasiť s plánom na záchranu eura, ktorého základom by bola nová európska zmluva, ale tento jeho postoj, v britskom politickom kontexte významný, je pre dlhodobú debatu o zlyhaní eura úplne irelevantný. Cameron vlastne nevedomky pomohol z ťažkostí francúzskemu prezidentovi Nicolasovi Sarkozymu. V posledných týždňoch totiž Paríž odmieta návrhy Berlína, ktorý chce využiť centralizované inštitúcie európskeho spoločenstva na zavádzanie prísnych fiškálnych pravidiel. A tak má teraz francúzsky prezident plné právo na radosť z toho, že Európa sa zrejme vybrala smerom k menej rigidnému rámcu fiškálnej koordinácie, ktorého súčasťou nie sú skutočne automatické, ale národne vyjednávateľné sankcie za porušenie. Slovensku to možno pomôže, ak dokáže využiť v Bruseli negociačnú silu, aj keď práve to môže byť náročné.
Vysoké rozpočtové deficity v krajinách periférie totiž nie sú hlavnou príčinou choroby eura. Takmer vo všetkých prípadoch rozpočtové deficity vznikli až v nedávnych rokoch ako výsledok ekonomickej nerovnováhy v súkromnom sektore, a tú vyvolali nezdravo nízke úrokové miery a menovou úniou uľahčený prístup k medzinárodnému kapitálu. Pri koreni ťažkostí eura je kríza platobnej bilancie, ktorú zapríčinili kumulatívne účinky trinástich rokov spoločnej menovej politiky určenej pre všetkých a fixného výmenného kurzu, ktorý využívali rozličné krajiny v rôznych štádiách ekonomického a štrukturálneho rozvoja.
Financovanie pretrvávajúcich deficitov bežného účtu a úniku kapitálu u problémových krajín je teraz najdôležitejšou úlohou eurozóny. Víkendová dohoda pritom hovorí veľmi málo o tomto financovaní, okrem toho, že spomína kroky na posilnenie zdrojov Medzinárodného menového fondu a navyšovanie financií pre európske záchranné mechanizmy na budúci rok. To pomôže, ale nie dosť.
Zaujímavé je konanie Nemecka. Táto krajina, v mene ktorej – a s menou ktorej – bola menová únia vytvorená, sa úspešne integruje s krajinami mimo eurozóny: s rýchlo rastúcimi štátmi v Ázii, ale aj v Európe mimo menovej únie. Nemecko čoraz menej obchoduje s euroblokom. Osobitne prudko poklesli jeho obchodné styky s krajinami periférie. Keďže krajiny periférie požadujú od nemeckých daňových poplatníkov, ale aj od ďalších veriteľských krajín toľko peňazí, je tu nerovnováha medzi klesajúcim obchodom a stúpajúcim dopytom po financiách podstatou. A táto nerovnováha je podstatou rastúcej neochoty veriteľských krajín nalievať do riešenia tohto problému ešte viac peňazí.
.david Marsh
Autor je bývalý redaktor Financial Times, nedávno mu vyšla kniha The Euro, ktorú časopis The Economist označil za knihu „mimoriadnej hodnoty“.
Slovensko-nemecké partnerstvo a spolupráca pre nás znamenajú viac, ako si možno bežne uvedomujeme. Na tomto krátkom priestore sa budem venovať len ekonomickým aspektom, ktoré, samozrejme, nie sú jediné. Platí však, že ekonomická sila do značnej miery ovplyvňuje a predurčuje aj silu politickú a pri veľkých krajinách aj geopolitickú.
Hlavné ekonomické dôvody, pre ktoré by sme sa mali držať Nemecka, sú najmä tieto tri: ekonomická sila Nemecka, vplyv nemeckej ekonomiky na slovenskú ekonomiku a tiež to, akým spôsobom presadzuje Nemecko riešenie dlhovej krízy a eurokrízy.
Čo sa týka ekonomickej sily Nemecka, dá sa povedať, že Nemecko je dnes a zrejme bude aj v nadchádzajúcom období nielen najsilnejšou európskou ekonomikou, ale jedinou ekonomickou superveľmocou v Európe a má zároveň výnimočné postavenie aj vo svete. V nemecko-francúzskom tandeme je z ekonomického hľadiska líder úplne jasný a zjavný. Sila nemeckej ekonomicky nielen z hľadiska aktuálnej kondície, ale ešte viac z hľadiska perspektívy je výnimočná. A platí to aj v porovnaní s inými svetovými ekonomikami, napríklad s USA, ktoré ostávajú jedinou superveľmocou, avšak s horšou perspektívou do budúcnosti. Horšia americká perspektíva je daná predovšetkým pokračujúcim životom na dlh, financovaným expanzívnou fiškálnou a menovou politikou a veriteľmi vo svete, najmä v Číne. O rozdielnom vývoji v USA a Nemecku svedčia predovšetkým diametrálne odlišné čísla v obchodnej bilancii. Kým Nemecko má obrovské prebytky, USA obrovské deficity. Na obzore nevidno zmenu, čo je dané najmä tým, že nemecký priemyselný export dokáže na rozdiel od amerického dlhodobo profitovať zo zvýšeného dopytu v nových, rozvíjajúcich sa trhoch. Inými slovami, bohatí Rusi, Číňania, Brazílčania, Indovia jazdia omnoho radšej na mercedesoch a BMW, ako na cadillacoch.
Vplyv nemeckej ekonomiky na Európu a svet je teda enormný a zrejme bude ešte rásť. Vplyv na nás je ešte väčší, čo vyplýva z našej geografickej polohy, histórie a z prepojenosti našich ekonomík, ale aj z rozdielu medzi veľkosťou našich ekonomík. Nemecko je jednoznačne našim najväčším obchodným aj investičným partnerom a dlho to zrejme nebude inak.
Tretí a veľmi dôležitý dôvod, prečo by sme sa mali držať Nemecka, spočíva v spôsobe, akým chce Nemecko riešiť dlhovú krízu v eurozóne, a teda aj krízu eura. Je evidentné, že rozpad eurozóny by bol katastrofou nielen pre eurozónu, ale aj pre EÚ a pre celý svet. Je tiež jasné, že ak má eurozóna prežiť, musí byť menová únia doplnená aj fiškálnou úniou. Rozhodujúce však bude, akú formu fiškálnej únie vybudujeme.
V zásade sú dve možnosti. Tou prvou sú „Spojené štáty európske“, teda silná politická, fiškálna a transferová únia so silnou centrálnou európskou vládou, s centrálnymi európskymi daňami a s masívnym prerozdeľovaním zdrojov. Súčasťou tohto riešenia by boli aj spoločné eurobondy a neobmedzené nakupovanie dlhopisov krajín eurozóny zo strany ECB. Druhou možnosťou je fiškálna únia prostredníctvom jasných, prísnych a vynutiteľných automatických pravidiel, ktoré zabránia nezodpovednej fiškálnej a ekonomickej politike jednotlivých členských krajín eurozóny (respektíve EÚ), ktorej dôsledky potom ohrozujú spoločnú menu. Z inštitucionálneho hľadiska takéto riešenie nevyžaduje ani masívne transfery, ani jednotné európske dane, ani silnú európsku vládu. A toto je práve alternatíva, ktorú presadzuje Nemecko a ktorú aj ja považujem za jedinú možnú, presaditeľnú a udržateľnú. A je to alternatíva, ktorá je aj v záujme Slovenska.
.ivan Mikloš
Autor je minister financií a podpredseda SDKÚ. .zrušíme ministerstvo zahraničných vecí?
Devíza „za každých okolností sa držať Nemecka“ nielenže nesvedčí o dostatku sebadôvery, môže byť priam nebezpečná. Áno, Nemecko je bez pochýb najsilnejšia ekonomika v Európe a pre Slovensko jeden z najväčších obchodných partnerov a investorov. Nemecké firmy vytvorili na Slovensku desiatky tisícov pracovných miest.
Ale to má byť dôvod bez rozmýšľania sa vždy držať Nemecka? Máme nekriticky súhlasiť so všetkým, čo navrhnú Nemci? Respektíve, spýtam sa po slovensky: „Dostaneme nažrať, lebo držíme hubu a krok?“ Keby to malo byť tak, odporúčam ako prvé zrušiť ministerstvo zahraničných vecí a zamestnať na Úrade vlády človeka zodpovedného pre styk s Berlínom. Veď stačí mať úradníka, ktorý sa vždy spýta čo máme urobiť. Viem si živo predstaviť niekoľko našich presluhujúcich politikov, ktorých životný boj bol dostať Slovensko do EÚ a ktorí teraz v strachu, aby sa nik z Berlína na nich nenahneval, radi prijímajú pokyny. Títo ľudia si však nevšimli, že už nežijeme v 90. rokoch, že doba sa zmenila a že jediný, kto Slovensku pomôže, sme my sami.
Nemci tu nemajú fabriky preto, že nás majú hrozne radi a chcú nám pomáhať. Nemci majú na Slovensku fabriky, lebo tu majú lacnú a pomerne vzdelanú pracovnú silu, nízke dane, slabé odbory, pružný zákonník práce... skratka preto, lebo na Slovensku majú dobré podnikateľské prostredie. Keď bude podnikateľské prostredie v inej krajine lepšie, pôjdu tam. Tak to je a tak to má byť.
Riešenie preto nie je slepo počúvať, čo si želá pani Merkelová. Keď sa Nemci rozhodnú zavrieť atómky, je to ich rozhodnutie, ale to isté rozhodnutie by pre Slovensko bolo katastrofálne. Takisto ostáva dúfať, že ani v daňovej politike sa nebudeme držať Nemecka. Nemecký daňový systém a pracovné právo uplatnené na Slovensku by zaručene vyhnali väčšinu nemeckých investorov.
Riešenie je ustavične zlepšovať podnikateľské prostredie. Konkrétne to znamená zvyšovať slobodu v podnikaní, nebyť pápežskejší ako pápež pri preberaní smerníc z Bruselu a zabezpečiť vymožiteľnosť práva. O nízkom daňovom a odvodovom zaťažení nehovoriac. Potom bude na Slovensku dostatok pracovných príležitostí, samozrejme, aj tých nemeckých a to bez ohľadu na to, či pani Merkelová je s nami spokojná.
.richard Sulík
Autor je predseda SaS. .viac možností, viac nezávislosti
Štátny tajomník Vladimír Tvaroška už v lete vyslovil tézu, že pri riešení dlhovej krízy sa máme držať Nemecka. Jeho ministerský šéf a stranícky kolega Ivan Mikloš zase v posledných týždňoch na adresu hroziaceho zúženia eurozóny viackrát povedal, že Slovensko jednoznačne musí byť členom onej užšej, zatiaľ našťastie hypotetickej, eurozóny. Konkrétne kroky Nemecka (spolu s Francúzskom) zatiaľ smerujú k záchrane eura ako meny pre celú EÚ (s výnimkou veľkej Británie, Švédska a Dánska). Užšia eurozóna, ktorá by bola náhradným projektom záchrany eura, by bola iste pod ešte väčším vplyvom Nemecka, čo dáva Tvaroškovej téze ďalšie opodstatnenie.
Nezaškodí pripomenúť logiku tejto miklošovsko-tvaroškovskej orientácie na Nemecko. Tak ako Nemecko je otcom eura v európskom meradle a dnes ho v tom meradle zachraňuje, tak Ivan Mikloš i jeho štátny tajomník patria k strojcom eura na Slovensku a preto tiež chcú napomôcť prežitie svojho diela.
Proti niektorým iniciatívam Nemecka nemožno namietať. Požiadavka rozpočtovej zodpovednosti je v poriadku, požiadavka sankcií pre štáty, ktoré ju nedodržujú, je v poriadku tiež. Ústavné zákony členských krajín proti dlhu sú správne. Lenže niektoré návrhy v poriadku nie sú. Týka sa to napríklad koncepcie eurovalov a harmonizácie priamych daní, k čomu sa Nemecko čas od času vracia. Ak sa bude vplyv Nemecka zvyšovať, bude čoraz ťažšie uchovať si slobodu a vyberať si z jeho požiadaviek ako z jedálneho lístka. Jednoznačná orientácia na Nemecko bude pre Mikloša a Tvarošku znamenať rozlúčenie sa s niektorými politickými hrami, ktoré hrala SDKÚ pred voľbami 2010. Mám na mysli kritiku pôžičky Grécku a eurovalu. K tomuto rozlúčeniu napokon už došlo. V budúcnosti by sa Miklošovi mohlo stať, že kvôli potrebe zachovať jedno svoje dieťa, euro na Slovensku, by sa musel vzdať iného svojho dieťaťa, rovnej dane.
Ako teda s Nemeckom a s Európskou úniou? Pokiaľ to bude možné, snažiť sa zachovať ekonomickú celistvosť EÚ, čiže projekt eura v doteraz plánovanom meradle ako menu pre všetky krajiny EÚ s uvedenými troma výnimkami. Neustupovať tlaku na harmonizáciu daní a odvodov. Snahám o vytvorenie spoločnej fiškálnej politiky eurozóny vychádzať v ústrety len v miere najnevyhnutnejšej pre riešenie dlhovej krízy.
A čo v prípade, že euro nebude udržateľné pre celú súčasnú eurozónu a vznikne eurozóna užšia? Súhlasím s Miklošom, že v takom prípade sa má Slovensko snažiť uchovať si euro, a tak ostať v elitnom klube. Opustenie eura by sa dnes chápalo psychologicky ako porážka. Snahe ostať v užšej eurozóne však nepripisujeme z dlhodobého hľadiska absolútnu platnosť. Užšia eurozóna by sa už zrejme nevyhnutne čoraz viac približovala k vytvoreniu fiškálnej únie so všetkým, čo k tomu patrí. Potom by sa mohli začať ukazovať i nevýhody členstva v užšej, fiškálnej eurozóne. Je otázne, či by ostatné krajiny Vyšehradskej štvorky mali záujem v nej byť. Slovensko by si malo preto ponechať i do budúcnosti vnútornú slobodu rozhodovať sa pre euro alebo vlastnú menu. Jednoducho, mať nezávislosť znamená mať viacero možností na výber.
.vladimír Palko
Autor je predseda KDS a kandidát na listine hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. .nemecký kabát zohreje
Začnem vymedzením pojmov. „Nemecko“ v tejto téze nie je Nemeckom stricto sensu, ale skratkou pre severné jadro eurozóny, to jest pre Nemecko plus Benelux. „Držať sa Nemecka“ neznamená pokorne odkývať akýkoľvek nápad, ale zdržať sa manifestačného bojkotu nemeckého úsilia o systémové reformy. Téze teda rozumiem takto: Slovensko by nemalo sabotovať úsilie fiškálne svedomitejšej časti eurozóny o presadenie fiškálne svedomitých postojov vo zvyšku eurozóny. Dôvody sú dvojaké: vonkajšie a vnútorné.
Vnútorné dôvody spočívajú v tom, že Nemecko zatiaľ z väčšej časti presadzuje veci, s ktorými by sme meritórne mali súhlasiť, pretože sú užitočné: napríklad zvýšenie efektivity pravidiel, dozorujúcich nakladanie s verejnými zdrojmi, dlhové brzdy, odmietanie eurobondov. Dnes téza, že hyperinflácia bude bolieť menej ako jej alternatíva, získava čoraz vyššiu podporu. Ja si tým istý nie som a Nemecko pre mňa predstavuje najvplyvnejší hlas proti riešeniu prostredníctvom rotačiek.
Vonkajšie dôvody súvisia s mojím presvedčením, že štát nemá inú úlohu, ako usilovať o to, aby svojim občanom zabezpečil čo najvyššiu možnú mieru slobody a bezpečia. Nemecka sa teda musíme držať nie z citových, ale z pragmatických dôvodov, čiže práve a len dovtedy, dokedy geopolitická aliancia s ním bude pre Slovensko účinným nástrojom zachovania slobody a bezpečnosti jeho občanov. Dnes takým nástrojom je. Po prvé, štát, akým je Slovensko (teda štát malý a na euroatlantické pomery chudobný, s exportne orientovanou ekonomikou bez osobitnej pridanej hodnoty, so zdecimovanou armádou) potrebuje aj iné, ako len vlastné prostriedky sebazáchovy; hovorme im vonkajšie záruky.
Po druhé, tieto záruky je ochotnejší a schopnejší poskytnúť partner, ktorý – na rozdiel od Ruska, napríklad, veľmi čitateľne vykazuje známky poučenia sa z vlastných dejín. Severné jadro eurozóny dnes predstavuje civilizačný model, v ktorom má jednotlivec nárok na ochranu svojich základných práv a slobôd, v ktorom sa rešpektuje rovnosť foriem vlastníctva a politický pluralizmus, v ktorom korupcia nepredstavuje normu, ale odchýlku od nej, v ktorom výkon moci podlieha inštitucionálnej aj verejnej kontrole a ktorý zjavne necíti potrebu reprodukovať tento model hrubou silou.
Neverím na ezoterické predstavy o všelijakých historických misiách národov, ktoré by mali prinášať svetlo tým ostatným, zachraňovať svet či premosťovať civilizácie. Ak sa čosi podobné ukáže buď vedľajším produktom úsilia štátnomocenských reprezentácií o zabezpečenie čo najvyššej miery slobody a bezpečia pre svojich občanov, alebo účinným nástrojom takéhoto zabezpečenia, o to lepšie. Nikdy však svoje presvedčenie o vlastnej vyvolenosti pre nadpozemské poslania nesmú uprednostniť pred plnením svojej základnej úlohy spravovať štát tak, aby bol pre svojich občanov priestorom slobody, bezpečia a prípadne i blahobytu, akokoľvek tie potreby ľudu prídu niektorým lídrom ako nehodné ich génia.
Hovorím teda dve veci: pomáhajme severnému jadru eurozóny v rekonfigurácii systémových súradníc európskeho finančného systému dovtedy, dokým toto jeho úsilie bude úsilím o záchranu akej-takej stability spoločného ekonomického a politického priestoru, a skúsme vymeniť našu súčasnú geopolitickú afinitu za inú až vtedy, ak sa tá iná bude javiť ako účinnejší nástroj ochrany slobody a bezpečnosti našich občanov. Nevylučujem – a možno by som si dokonca prial –, že nám v budúcnosti na pestovanie inštitucionálnych väzieb postačí poľsko-český vektor. Ale nevyzliekajme si spojenecké kabáty len preto, že nás na pleciach začínajú omínať alebo nám prídu obnosené na lakťoch. V časoch, keď fakt začína fúkať, by sme iba v košeli mohli poriadne prechladnúť.
.radoslav Procházka
Autor je poslanec KDH. .čo má robiť Slovensko?
Ako reagovať na nepokojnú situáciu, ktorá postihla spoločnú európsku menu a ktorá sa v priebehu roka 2012 takmer určite ešte zhorší? Slovensko nemá podľa mňa veľa iných možností ako zostať v eurozóne. A skúsiť si vyjednať čo najlepšiu pozíciu.
Slovensko je v nepríjemnej situácii. Náklady na pôžičky z eurovalu narastajú a Slovensko bude musieť znášať svoju časť tohto bremena – aj keď nijako mimoriadne neprofituje z pomoci krajinám, ako je Írsko, Portugalsko a Grécko. Malou útechou môže byť skutočnosť, že nová fiškálna dohoda, ktorá bude možno podpísaná koncom marca, neprinesie eurozóne „superštátne“ riešenie, ale umožní krajinám, aby svoje postavenie negociovali prostredníctvom medzivládneho procesu. Takto možno Slovensko získa viac manévrovacieho priestoru.
Rámcová dohoda, ktorú dosiahli rokujúce strany predminulý piatok v Bruseli a ktorá má smerovať k vyššej fiškálnej disciplíne, predstavuje krok správnym smerom, ale pre upokojenie Európskej menovej únie nie je ani nevyhnutná, ani dostatočne účinná. To môže spôsobiť rozpad eurozóny, odchod krajín ako Grécko – čo by vytvorilo tlak na Slovensko, aby sa tiež rozhodlo pre vystúpenie z eurozóny. Je však pravdepodobné, že momentálne je skôr v záujme Slovenska, aby v Európskej menovej únii zostalo.
Nemecko a Francúzsko majú stále rôzne pohľady na to, akú časť rozpočtovej suverenity by mali štáty odovzdať nadnárodným inštitúciám. Britský premiér David Cameron odmietol súhlasiť s plánom na záchranu eura, ktorého základom by bola nová európska zmluva, ale tento jeho postoj, v britskom politickom kontexte významný, je pre dlhodobú debatu o zlyhaní eura úplne irelevantný. Cameron vlastne nevedomky pomohol z ťažkostí francúzskemu prezidentovi Nicolasovi Sarkozymu. V posledných týždňoch totiž Paríž odmieta návrhy Berlína, ktorý chce využiť centralizované inštitúcie európskeho spoločenstva na zavádzanie prísnych fiškálnych pravidiel. A tak má teraz francúzsky prezident plné právo na radosť z toho, že Európa sa zrejme vybrala smerom k menej rigidnému rámcu fiškálnej koordinácie, ktorého súčasťou nie sú skutočne automatické, ale národne vyjednávateľné sankcie za porušenie. Slovensku to možno pomôže, ak dokáže využiť v Bruseli negociačnú silu, aj keď práve to môže byť náročné.
Vysoké rozpočtové deficity v krajinách periférie totiž nie sú hlavnou príčinou choroby eura. Takmer vo všetkých prípadoch rozpočtové deficity vznikli až v nedávnych rokoch ako výsledok ekonomickej nerovnováhy v súkromnom sektore, a tú vyvolali nezdravo nízke úrokové miery a menovou úniou uľahčený prístup k medzinárodnému kapitálu. Pri koreni ťažkostí eura je kríza platobnej bilancie, ktorú zapríčinili kumulatívne účinky trinástich rokov spoločnej menovej politiky určenej pre všetkých a fixného výmenného kurzu, ktorý využívali rozličné krajiny v rôznych štádiách ekonomického a štrukturálneho rozvoja.
Financovanie pretrvávajúcich deficitov bežného účtu a úniku kapitálu u problémových krajín je teraz najdôležitejšou úlohou eurozóny. Víkendová dohoda pritom hovorí veľmi málo o tomto financovaní, okrem toho, že spomína kroky na posilnenie zdrojov Medzinárodného menového fondu a navyšovanie financií pre európske záchranné mechanizmy na budúci rok. To pomôže, ale nie dosť.
Zaujímavé je konanie Nemecka. Táto krajina, v mene ktorej – a s menou ktorej – bola menová únia vytvorená, sa úspešne integruje s krajinami mimo eurozóny: s rýchlo rastúcimi štátmi v Ázii, ale aj v Európe mimo menovej únie. Nemecko čoraz menej obchoduje s euroblokom. Osobitne prudko poklesli jeho obchodné styky s krajinami periférie. Keďže krajiny periférie požadujú od nemeckých daňových poplatníkov, ale aj od ďalších veriteľských krajín toľko peňazí, je tu nerovnováha medzi klesajúcim obchodom a stúpajúcim dopytom po financiách podstatou. A táto nerovnováha je podstatou rastúcej neochoty veriteľských krajín nalievať do riešenia tohto problému ešte viac peňazí.
.david Marsh
Autor je bývalý redaktor Financial Times, nedávno mu vyšla kniha The Euro, ktorú časopis The Economist označil za knihu „mimoriadnej hodnoty“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.