Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zachráni Super Mario Taliansko?

.dalibor Roháč .časopis .téma

Nedávne vymenovanie Maria Montiho za talianskeho premiéra poskytlo trochu nádeje pozorovateľom krízy v eurozóne. Monti, ktorý študoval ekonómiu pod vedením držiteľa Nobelovej ceny Jamesa Tobina na Yale, je rektorom Bocconiho univerzity v Miláne, a má akademický i politický kredit.

Hoci sa zatiaľ zdá, že sa mu pre svoj program darí získavať potrebnú politickú podporu, otázkou stále ostáva, či bude schopný zachrániť taliansku ekonomiku a dať do poriadku verejné financie.
I keď je taliansky premiér schopný technokrat, vyhliadky na významný obrat ekonomického vývoja sú chabé. Na talianske problémy neexistujú žiadne rýchle riešenia. Zdroje talianskych ťažkostí sú totiž hlboké a vyžadujú si komplexné a politicky náročné reformy.
Montiho kabinet zápasí predovšetkým s obrovským problémom verejných financií. Dlh tu dosahuje až 120 percent HDP a talianska vláda si požičiava za takmer sedem percent, čo je neudržateľná situácia. Vláda prezentovala program prísnych rozpočtových škrtov, na ktorý už pozitívne reagovali medzinárodné trhy. Rizikom tejto stratégie je však ďalšie pridusenie dlhodobo stagnujúcej ekonomiky.
Alternatívou škrtov je istá forma bankrotu. Polovica talianskeho dlhu je v rukách domácich veriteľov. Vláda môže napríklad zdaniť aktíva, ktoré sa nachádzajú v Taliansku, mimoriadnou daňou z bohatstva. Výnosom z tejto dane potom môže splatiť dlh u domácich veriteľov. Riskantnejšou možnosťou by bolo vyhlásiť na tento domáci dlh bankrot a zároveň sa zaviazať, že zahraničným veriteľom bude všetko splatené.
Ak si aj odmyslíme politické ťažkosti spojené s takýmto krokom, nebolo by to trvalé riešenie ekonomických neduhov Talianska. Obnova talianskej solventnosti si totiž bude v konečnom dôsledku vyžadovať, aby sa zvýšil rast talianskej ekonomiky. A to môže byť zložitejšie, než sa na prvý pohľad zdá. .priveľa rodinných firiem
Niektoré problémy vyzerajú na prvý pohľad jednoducho, napríklad otázka talianskeho katastrofálneho daňového systému, ktorý zdaňuje zisky firiem totálnou sadzbou 68,6 percenta. Je to najvyššia daň uvalená na firmy v celej Európe (európsky priemer je 44,3 percenta). Je teda potrebné zmeniť tento systém a znížiť daňové zaťaženie firiem. Zníženie daní by mohlo podnietiť zvýšenie rastu, ktoré by talianskej situácii značne prospelo. V krátkodobom horizonte však znižovanie daní môže znížiť daňové výnosy a ešte zhoršiť fiškálnu situáciu vlády.
Najväčším problémom je však sama štruktúra talianskeho súkromného sektora. Ekonomiku charakterizuje všadeprítomnosť malých rodinných podnikov. Krajina má druhý najväčší podiel pracovníkov vo firmách s menej ako 50 zamestnancami – hneď po Grécku. Dobré na tom je, že sú tu mnohé príjemné rodinné reštaurácie a špecializované obchody, ale v modernej ekonomike už relatívna dôležitosť tohto modelu podnikania klesá. Takže hoci talianske rodinné podniky sú dobre vedené, sotva možno očakávať, že budú motorom rastu.
Regulačné a daňové reformy by mohli pomôcť malým podnikom, aby expandovali. Žiaľ, účinky takýchto reforiem by ekonomika pocítila až o niekoľko rokov, ak nie desaťročí. Často tiež ide o zložité reformy. Jedna vec je znížiť daň z príjmu, a celkom iná je popasovať sa s byrokratickými bariérami, ktoré dnes obmedzujú konkurenciu, a ktoré dobre riadeným podnikom bránia rozšíriť výrobu a tým zle riadeným zasa zmiznúť zo scény. .samé problémy
A napokon treba povedať, že celé Taliansko je na pomery západného sveta spravované pomerne zle. Podľa Indexu vnímania korupcie, ktorým hodnotí krajiny Transparency International, je Taliansko skorumpovanejšie než veľa postkomunistických stredoeurópskych a východoeurópskych štátov. Korupcia sa tu pociťuje ako väčší problém než na Slovensku, Chorvátsku a Macedónsku. A nedávna štúdia Svetovej banky ukazuje, že Taliansko je v eurozóne najhoršie až v troch ukazovateľoch úzko spojených s kvalitou vládnutia: má najvyššiu mieru korupcie, najnižšiu efektivitu vlády a najhoršiu úroveň vlády zákona.
Škandály vysokopostavených politikov, ako aj čoraz väčšie množstvo nahlasovaných trestných činov spojených s korupciou, pritom predstavujú len malú časť problému. V Taliansku sú podnikanie i politika stále pretkané ťažko odhaliteľnými sieťami protekcie, ktoré ochromujú nielen politiku, ale aj riadenie veľkých firiem v bankovníctve a iných odvetviach.
Vo verejnom i súkromnom sektore sa silné siete insiderov dôrazne bránia všetkým pokusom o redukovanie zdrojov ich renty. Najznámejším príkladom je úzky vzťah medzi Banco Popolare di Milan, Mediobanca a Assurazioni Generali, ktoré spoločným úsilím už roky odolávajú reštrukturalizácii. Talianska vláda si tiež z dôvodov, napohľad nepochopiteľných, drží kontrolné podiely vo veľkých elektrárňach a plynárňach a každé tri roky ich využíva na čosi, čo sa dá považovať za lotériové presúvanie tamojších manažmentov. Samozrejme, že takáto prax má zlý dopad na ekonomický výkon spomínaných firiem.
Montiho reformný plán je veľmi ambiciózny, čo je pochopiteľné vzhľadom na vážnosť situácie v eurozóne. V súčasných podmienkach by taliansky bankrot uštedril európskym bankám podstatne tvrdšiu ranu než očakávaný bankrot Grécka. Hlavnou náplňou Montiho plánu tak bude znižovanie rozpočtových výdajov. A to je síce nutná, ale rozhodne nie postačujúca podmienka pre obnovu talianskej ekonomiky. To, či a ako sa Montimu podarí oživiť chorľavú taliansku ekonomiku, je stále vo hviezdach. Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne. Text vyšiel pôvodne v americkom týždenníku The Weekly Standard.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite