Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kto je Freddie Mercury?

.rudi Rus .časopis .hudba

Rozprávať sa o hudbe s jej skutočnými znalcami je vždy veľký pôžitok. O to väčší, ak sa tí znalci volajú Milan Lasica a Juraj Bartoš.

.pán Lasica, mám veľmi rád vašu príhodu z koncertu Louisa Armstronga v Prahe, na ktorom ste boli s Jánom Melkovičom. Keď Armstrong vyšiel na pódium, pozreli ste sa na seba a mali ste slzy v očiach.
Milan Lasica:  Obaja sme plakali. Koncert sa totiž začínal pesničkou Hello, Dolly z muzikálu, vtedy ešte film neexistoval. Keď sa začala tá predohra „tap-tap-tap-tap-tu-dá-tu-dá“ a on takými ťarbavými krokmi kráčal dopredu k mikrofónu, vtedy sme sa na seba s Melkovičom pozreli a zistili sme, že plačeme. .stalo sa vám to potom ešte niekedy? Boli ste na koncerte, ktorý bol podobne silný a emotívny?
Milan Lasica: Nie, toto sa mi už nikdy nestalo, nezopakovalo sa to. .vám sa to niekedy stalo, pán Bartoš?
Juraj Bartoš: Nepamätám si na niečo také, ale pri Armstrongovi by sa mi to stalo určite. To vám môžem garantovať. Teraz som dojatý, keď počúvam, ako na to pán Lasica spomína, pretože Armstrong je môj najobľúbenejší hudobník vôbec. Odmalička – od siedmich rokov, keď som ho prvýkrát počul. Neprešlo ma to doteraz a myslím, že ma to ani nikdy neprejde. Nemal som, samozrejme, to šťastie vidieť jeho koncert, keďže zomrel, keď som mal štyri roky. Dojatý z hudby som bol veľakrát, ale že by mi spontánne vyhŕkli slzy, to sa mi ešte nestalo.
Milan Lasica: Vtedy to však bolo dané aj spoločenskou situáciou. Celé päťdesiate roky a tú polovicu šesťdesiatych, kým Armstrong do Lucerny neprišiel, bol pre nás symbolom nielen hudobným, ale aj slobodného sveta, Ameriky, žuvačiek, texasiek a všetkého, čo tú slobodu reprezentovalo. To dojatie teda obsahovalo aj tieto momenty. Dnes už ťažko môže byť človek dojatý zo slobody. (Úsmev) .pri počúvaní vášho nového spoločného albumu musí byť každému jasné, ako veľmi vám tá hudba sadla. Je to preto, že tie skladby sú vám blízke?
Milan Lasica: To ma naozaj teší, že to počuť. Sú to pesničky, ktoré mám rád celé desaťročia. Pospevoval som si ich doma či pri rôznych iných príležitostiach. Zrazu sa naskytla možnosť napísať k nim slovenský text a zaspievať ich. .je psychologicky dokázané, že hudobný vkus človeka sa formuje do veku 25 rokov. Akú hudbu ste vtedy počúvali?
Milan Lasica: Áno, súhlasím s vami. Ja som ročník 1940 a je zaujímavé, že naozaj platí, že vaši rovesníci nie sú v hudbe vaša krvná skupina. Napríklad Beatles pre mňa neboli takým zjavením ako pre tých, ktorí boli odo mňa mladší o päť až desať rokov. Pre mňa to bol Sinatra a nanajvýš Elvis Presley.
Juraj Bartoš: Ja som v tom trochu zvláštny. Počúval som hudbu, ktorá vôbec nesúvisela s mojou generáciou. Začínal som Armstrongom, a potom som sa dostal ku Glennovi Millerovi, čo bolo akože modernejšie. To trvalo, až kým som neprišiel na konzervatórium. Tam moji kamaráti a konškoláci počúvali funky, čo bolo také maximum z modernej hudby, mám naň veľmi pekné spomienky. Bola to kvalitná muzika a rád ju počúvam dodnes, ale nie je to hudba, ktorú mám napríklad vo svojej diskografickej zbierke. Tam je len džez a vážna hudba. Trúfam si povedať, že to s tým formovaním vkusu je pravda, pretože cítim, že čím som starší, tým mám viac chuť sa venovať hlbšie a hlbšie práve hudbe, ktorú som počúval od tých siedmich rokov až do, dajme tomu, dvadsaťpäťky. Mám to šťastie, že teraz už viem, že tá hudba je veľmi kvalitná a že jej je toľko, že ani nie je možné za jeden život vypočuť každú pieseň aspoň raz. Nehovoriac o tom, že sú favoritné piesne, ktoré počúvame veľakrát za sebou a púšťame si ich stále. Toho materiálu je naozaj toľko, že sa môžem tešiť na ďalšie a ďalšie skladby, ktoré existujú a ktoré som ešte nepočul.
Milan Lasica: Človek, pokiaľ ide o hudobný vkus, jednoducho ustrnie. Ak sa tým teda nechce zaoberať profesionálne. Tak ako som ustrnul, povedzme, na veristickej opere – Puccini a spol., podobne to bolo aj v populárnej hudbe. V džeze to bolo nanajvýš zopár vecí po west coaste, ale taký ten free džez, to už mi veľa nehovorilo. Pokiaľ ide o modernú pop music, tak tam som vyslovene ignorant. Ja som sa dozvedel, že existuje Freddie Mercury, až keď zomrel.
Juraj Bartoš: Kto to je? (Smiech) Samozrejme, žartujem. Som na tom veľmi podobne. Presne ako spomínal pán Lasica, aj ja som, čo sa džezu týka, skončil na všetkých tých odnožiach bebopu a džezovej hudby päťdesiatych, maximálne šesťdesiatych rokov. Keď aj dnes počujem nových hudobníkov hrajúcich moderný džez, mainstreamový, akustický, moji favoriti, ktorých mám veľmi rád, sú opäť len muzikanti, ktorí majú veľmi silné korene v päťdesiatych, šesťdesiatych rokoch – v bebopovej ére a džeze toho druhu. Napríklad Nicholas Payton, ktorý bol teraz na Jazzových dňoch či Wynton Marsalis, Tom Harrell, alebo Woody Shaw, ktorý je pre mňa taký top modernista, ak ideme do detailov a hovoríme o trumpetistoch a vzoroch v zmysle profesionálneho smerovania, pretože napriek tomu všetkému tie dvadsiate – tridsiate roky sú moja favoritná hudba. .už sme to tak trochu načrtli, ale poďme si to definovať – aká hudba sa vám spája s pocitmi šťastia a dobrej nálady?
Milan Lasica: Melancholická. .čiže „spleen slovenského intelektuála“, niečo na ten štýl?
Milan Lasica: Áno, presne tak. A na tomto novom cédečku je to prvá časť skladby My Melancholy Baby. Tá zrýchlená časť potom, to už nie. (Smiech)
Juraj Bartoš: (Smiech). Urobíme nabudúce celú veľmi pomalú verziu.
Milan Lasica: Hudba vie človeka úžasne pozdvihnúť. Keď je na dne, v zlom rozpoložení, hudba ho dokáže z toho vytiahnuť. A keď nič iné, tak aspoň rozplakať.
Juraj Bartoš: A to pomáha. To je katarzia. .a keď na vás ide úzkosť či zlá nálada, tiež počúvate príjemnú melancholickú hudbu?
Milan Lasica: Áno, počúvam. V tomto nie sme celkom zajedno s mojou ženou. Ona má radšej vážnu hudbu a púšťa si Mahlera, Janáčka a podobne. Do toho som až tak neprenikol, ja si vždy veľmi rád pustím Sinatru. Ten ma nikdy nesklame, aj keď som to počul už neviem koľkokrát. Ale sú aj noví speváci, ktorí majú tiež radi túto hudbu, hoci je to prekvapujúce. Trebárs Diana Krall, s tou by som hneď išiel do nejakej kaviarne si posedieť. (Úsmev) Alebo Jamie Cullum. Takže sú mladí ľudia, ktorí to cítia a majú k takémuto druhu hudby vzťah. .keď idete do kaviarne, uprednostňujete takú, ktorá má hudbu prispôsobenú atmosfére, alebo vám neprekáža štandardný zvukový smog komerčných rádií?
Milan Lasica: Ja uprednostňujem také kaviarne, kde nehrá hudba. Väčšinou je to totiž hudba, ktorú nejako zvlášť neobľubujem. Okrem toho je vždy pustená veľmi nahlas. V kaviarňach totiž púšťajú hudbu preto, aby tie dievčatá, ktoré obsluhujú, mali aspoň trochu dobrú náladu. Mne to, samozrejme, vadí, keďže sa nemôžem ani porozprávať. Keď sa ma teda spýtajú, čo si želám, vždy si najskôr prajem, aby ju stíšili. Sú však kaviarne, kde hrajú hudbu, ktorú mám rád. Napríklad kaviareň Corny na rohu Grösslingovej a Bezručovej ulice. Vrelo odporúčam. .akú hudbu počúva Miro, keď píše listy Emilovi?
Milan Lasica: Nepočúvam žiadnu. Keď píšem tieto listy, tak je to bez hudby. MILAN LASICA & BRATISLAVA HOT SERENADERS: KEĎ ZASTAL ČAS (FORZA MUSIC)
Dve kvalitné značky, ktoré už zopár rokov patria k sebe. Hoci sa pri treťom spoločnom albumovom projekte pôvodne uvažovalo aj o väčšom, „sinatrovskom“ type orchestra, nielen z logistických dôvodov napokon sprevádzajú uhrančivo decentný spev Milana Lasicu osvedčení muzikanti z Bratislava Hot Serenaders. Novinka Keď zastal čas sa nahrávala v priebehu septembra a októbra tohto roka v kinosále Spoločenského domu Nivy v Bratislave na dva mikrofóny firmy Georg Neumann & Co. bez akýchkoľvek ďalších korekcií v štúdiu. Zvukoví majstri Juraj Bartoš a Richard Fičor odviedli naozaj skvelú prácu – starodávne americké šlágre sú tu zaznamenané v takej autentickej podobe, že nepripravenému, modernou produkciou zhýčkanému poslucháčovi hodnú chvíľu trvá, kým ocení špecifickú atmosféru nahrávky. Melódie z prvých desaťročí minulého storočia vytvárajú spolu s textami a speváckou charizmou Milana Lasicu veľmi príjemný zážitok, dokonalý soundtrack nielen k tohtoročným Vianociam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite