Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa nie je USA

.martin Feldstein .časopis

Európa práve bojuje s nepriaznivými dôsledkami zavedenia jednotnej meny pre veľmi heterogénnu skupinu štátov. Európski politici, ktorí trvali na zavedení eura v roku 1999, ignorovali varovania ekonómov, ktorí predpovedali, že jednotná mena pre celú Európu spôsobí vážne problémy.

Advokáti eura boli zameraní na svoj cieľ – politickú integráciu Európy a jednotnú menu videli ako súčasť tohto procesu. Mysleli si, že tým vytvoria zmysel pre európske politické spoločenstvo. Kľúčovým argumentom európskych útadníkov a iných obrancov eura bol, že ak jednotná mena funguje dobre v Spojených štátoch amerických, mala by dobre fungovať aj v Európe. Tento argument však prehliada tri dôležité rozdiely medzi Európou a USA.
Po prvé, Amerika je funkčným jednotným pracovným trhom. Pracujúci sa z miest s vysokou a rastúcou nezamestnanosťou presúvajú tam, kde je pracovných miest viac. V Európe sú národné pracovné trhy oddelené bariérami jazyka, kultúry, náboženstva, členstva v odboroch a systémami sociálneho poistenia.
Druhý dôležitý rozdiel je, že Spojené štáty majú centralizovaný fiškálny systém. Jednotlivci aj firmy platia väčšinu daní federálnej vláde vo Washingtone, a nie štátnym alebo miestnym úradom.  Keď sa ekonomická aktivita na úrovni štátu v porovnaní so zvyškom USA spomalí, tak sa znížia dane, ktoré firmy a fyzické osoby odvádzajú federálnej vláde. A naopak, zvýšia sa fondy na podporu nezamestnaných, alebo iné transfery, ktoré štáty dostávajú od federálnej vlády. Zjednodušene povedané, každý dolár z poklesu HDP v štáte ako Massachusetts alebo Ohio vyvolá zmeny v daniach a transferoch, ktoré vykompenzujú 40 centov tohto poklesu. A to predstavuje pre dotknuté štáty významný fiškálny stimul. V Európe žiadna porovnateľná kompenzácia neexistuje. Dane sú takmer výlučne platené národným štátom a tie rozhodujú aj o transferoch. Maastrichtská zmluva EÚ špecificky stanovila, že právomoc rozhodovať a daniach a transferoch zostáva na členských štátoch. Zodpovedá to neochote Európanov presúvať zdroje do iných štátov v prospech iných národov takým spôsobom, ako sú to ochotní robiť Američania.
Tretí dôležitý rozdiel spočíva v tom, že všetky americké štáty sú vlastnými ústavami viazané každý rok vyrovnať svoje bežné rozpočty. Zatiaľ čo fondy do „zlého počasia”, ktoré akumulujú prostriedky v rokoch rastu, sú využívané na pokrytie dočasných príjmových výpadkov, štáty majú podľa všeobecnej povinnosti  obmedzenú možnosť  požičiavať iba na kapitálové projekty, ako sú školy alebo stavba ciest. Dokonca aj taký štát, ako Kalifornia, ktorý mnohí považujú za jasný príklad fiškálnej rozhadzovačnosti, má dnes deficit bežného rozpočtu iba na úrovni jedného percenta HDP a kapitálový dlh na úrovni štyroch percent HDP. Tieto obmedzenia na úrovni štátnych rozpočtov sú logickým dôsledkom toho, že americké štáty nemôžu vytvoriť zdroje na zaplnenie fiškálnych dier. Tieto ústavné pravidlá pôsobia preventívne a chránia americké štáty pred takými problémami
s deficitom a dlhmi, ktoré dnes trápia eurozónu. 
Aj keby sa eurozóna vyvinula do podoby hlbšej politickej únie, nič z týchto amerických pravidiel sa v Európe nepresadí. Najpravdepodobnejším dôsledkom posilnenia politickej únie v eurozóne by zrejme bolo, že by Nemecko získalo právomoc kontrolovať rozpočty iných členských štátov, pričom by im mohlo nariadiť zmeny v daniach a rozpočtových výdavkoch. Takýto transfer suverenity by však iba zvýšil napätie a konflikty, ktoré už medzi Nemeckom a ostatnými štátmi EÚ existujú.  Autor je profesor ekonómie na Harvardskej univerzite, v minulosti bol hlavný ekonomický poradca prezidenta Ronalda Reagana a dlhoročný riaditeľ Národného úradu pre ekonomický výskum. Copyright: Project Syndicate, 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite