Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď odpočúva Galko

.marek Vagovič .časopis .téma

Minister chcel rozseknúť mafiánsko-korupčné klany na ministerstve obrany, ako neskúsený politik však zvolil krajné riešenie. Pre odpočúvanie novinárov bol napokon Ľubomír Galko odvolaný. Politik SaS urobil chybu, po kanáloch by však mali chodiť iní.

Skúsme si predstaviť, že je december 1998 a premiérom je Mikuláš Dzurinda. Reportéri denníka Slovenská republika, ktorý má blízko k HZDS, by zverejnili sériu článkov o štruktúre a fungovaní Vojenského obranného spravodajstva (VOS). Čo by urobil vtedajší minister obrany Ľubomír Kanis? Možno nič, keďže tieto noviny by mu za to nestáli.
Ak by sa predsa len rozhodol konať, mal by dve možnosti: buď by nasadil odposluchy na polovicu príslušníkov VOS, alebo na novinárov, ktorí zverejnili utajované skutočnosti. Prvá cesta by bola oveľa zložitejšia a nezaručila by výsledok. Vojenskí agenti totiž nie sú hlúpi, takže je málo pravdepodobné, že by sa podarilo odhaliť možné zdroje úniku informácií.
Kanis by sa teda rozhodol, že začne odpočúvať reportérov, ktorí porušili zákon. Keďže novinári sú menej ostražití ako profesionálni špióni, bolo by otázkou času, kedy by sa niekto z nich preriekol a odkryl svoju spojku v rezorte obrany. Minister by bol spokojný, keďže by mohol VOS očistiť od sabotérov, podal by zopár trestných oznámení a život by išiel ďalej.
Čo by sa stalo, keby sa vtedy prevalilo, že Kanis odpočúval novinárov? Najskôr nič, keďže by sa to týkalo novín, o ktorých aj tak všetci vedeli, že ich „úkoluje” Mečiar – s cieľom škodiť a rozohrávať mediálne a spravodajské hry proti Dzurindovej vláde. Za Slovenskou republikou by zrejme nikto súdny slzu nevyronil. Dobre im tak, hovorili by si mnohí.

.lexa a skupinka
Prečo je dnes okolo odpočúvania novinárov taký megaškandál? V čom je rozdiel medzi fikciou z roku 1998 a realitou z minulého týždňa, keď vyšlo najavo, že VOS pod vedením ministra obrany Ľubomíra Galka (SaS) sledovala redaktorov denníka Pravda a riaditeľa TA 3 Michala Gučíka? V prvom rade vo väčšej citlivosti verejnosti na akýkoľvek pokus vládnej moci zasahovať do slobody tlače. Predsa len, sme štandardnou demokratickou krajinou.
Po ére mečiarizmu, keď sa zrejme odpočúvali desiatky novinárov, opozičných politikov aj biznismenov, je už len podozrenie, že niečo také sa môže diať aj dnes, rozbuškou s potenciálom povaliť aj inak čestných politikov, či dokonca celú vládu. Galko však nie je Lexa, takže výroky typu, že ide o najväčší škandál od roku 1989 (Smer), sú nemiestne.
V čerstvej pamäti je aj kauza skupinka, ktorú rozpútal v roku 2003 premiér Dzurinda. Ani jemu sa nepáčilo, že niektorí novinári zverejňujú články, ktoré kompromitujú SDKÚ (kauza vláčiky, Badžgoň). Z jeho okolia unikol aj zoznam členov skupinky. Mimochodom, zverejnil ho dôležitý hráč aktuálneho odpočúvacieho škandálu Robert Kaliňák.  
Tu sa však podobnosť končí. Dzurinda sa v kauze skupinka postavil na stranu jednej záujmovej skupiny z prostredia SDKÚ, ktorá zarábala na štátnych zákazkách. Za jeho vlády sa dokonca hovorilo o kšeftovaní s nelegálnymi odposluchmi, respektíve, že odpočúvaných je možno až tisíc najdôležitejších ľudí v štáte (Ján Mojžiš).  

.veľká hra
Galko je iný prípad: na ministerstvo prišiel s cieľom odstaviť od provízií všetky záujmové skupiny – aktuálne napojené najmä na stranu Smer. Zriadil protikorupčnú linku, rušil nevýhodné zmluvy, preveroval aj tie najbanálnejšie podnety. Ale problémom boli hlavne zákazky typu Mokys, kde sa zrejme točili provízie rádovo v desiatkach miliónov korún.
Tu však hyperaktívny Galko tvrdo narazil: biele goliere mu posielali sprostredkované odkazy, nech s tým skončí, lebo bude mať problém. No keďže sa nič nedialo, skúsili to inak. Vďaka svojim kontaktom zabezpečili systematický únik citlivých informácií z prostredia VOS,
s ktorými potom začali pracovať novinári z denníka Pravda.
Cieľ bol jasný: zverejnením utajovaných skutočností ukázať prstom na Galka, že nemá rezort pod kontrolou a okrem iného tým vyvolať tlak na jeho odchod z funkcie. Keďže rovnaký záujem mal aj Smer, emisár Kaliňák pravidelne zásoboval Pravdu tipmi na kauzy aj „kauzy”. Redakcia mala sólokaprov, takže sa netrápila otázkou, či nie je v tejto hre len užitočným idiotom.
V kuloároch dobré zdroje hovoria, že neoficiálnym vlastníkom Pravdy je veľkopodnikateľ, kedysi predstaviteľ HZDS, údajný mecenáš Smeru a Kaliňákov kamarát Jozef Brhel. Aj zo zverejnených odposluchov medzi Kaliňákom a redaktorkou Vandou Vavrovou je zrejmé, že podpredseda Smeru Kaliňák pristupoval k Pravde z pozície človeka, ktorý má mandát hovoriť do chodu aj personálnych vecí v redakcii.

.gučík ako obeť?
Galkovi ľudia teda začali pátrať, ktorými kanálmi odtekajú von informácie o fungovaní a personálnej štruktúre VOS, počtoch zamestnancov a podobne. Odpočúvaním novinárov však zle vyhodnotili situáciu, čím prekryli aj jeho úprimný boj s korupciou. Keďže necúvol ani samotný Galko, jeho zotrvanie vo funkcii bolo neudržateľné.
Napriek tomu treba striktne rozlišovať. Riaditeľ TA 3 Gučík nebol odpočúvaný pre podozrenie z úniku citlivých informácií, ale ekonomickej trestnej činnosti. Dlhodobo nedôveryhodná televízia aj on sám sa v prvých dňoch po vypuknutí škandálu úporne snažili zviezť na vlne „ohrozenia demokracie”.  
Gučík mal aj pred kauzou odpočúvania naozaj výstavný background: v minulosti pracoval pre Alexandra Rezeša, podieľal sa aj na predvolebnej kampani HZDS. Jeho agentúra Roko sprostredkovala agentúre SITA aj rozhovor s nemeckým podnikateľom Petrom Zieglerom, ktorý tvrdil, že požičal Mečiarovi peniaze na vilu Elektra.
Gučík robil aj pre SNS či Fica, dnes je žoldnierom podnikateľa Ivana Kmotríka. Gučík aj teraz potvrdil svoju povesť, keď zvolal tlačovku, na ktorej zverejnil svoj súkromný rozhovor s Galkom.

.investigatíva Pravdy     
S odpočúvaním redaktorov Pravdy je to však oveľa zložitejšie. Od pádu komunizmu už zverejnili slovenskí novinári toľko citlivých informácií, že články Vandy Vavrovej či Petra Kováča, ktorých monitorovala VOS, sú len slabým odvarom skutočnej investigatívy. V priebehu tohto roka, keď mali byť odpočúvaní, napísali dva texty, z ktorých vyplýva, že disponovali aj niektorými informáciami o personálnych a organizačných zmenách vo VOS, ktoré však pôsobia na prvý pohľad neškodne.
A to najmä v porovnaní s článkami o VOS, ktoré zverejnila v roku 2007 v týždenníku Žurnál ich súčasná nadriadená v Pravde Patrícia Ďurišková (dnes Poprocká). Tá totiž upozornila na únik tajných dokumentov, pričom išla oveľa ďalej ako Vavrová s Kováčom. Ďurišková napríklad písala o snahe slovenských agentov získať ruského diplomata. V článku uviedla aj názov spravodajskej akcie a ďalšie podrobnosti.
Hoci z článku je zrejmé, že jeho cieľom bolo poukázať na „dieru” v systéme, VOS začala Ďuriškovú odpočúvať a zrejme aj sledovať. V dobrom úmysle chrániť verejný záujem totiž novinárka prešla za čiaru a dala tak zbytočnú zámienku na monitorovanie svojej osoby, čo určite nie je pre nikoho príjemné. Investigatívni novinári s tým však musia počítať a veľmi citlivo zvažovať, ako ďaleko v informovaní zájsť.
Rozdiel v porovnaní s článkami v Žurnáli je v tom, že dnešná Pravda väčšinou ani len nepredstiera, že jej ide o verejný záujem. Jej redaktori len poslušne kráčajú v línii svojich majiteľov, pričom aj o ministerstve obrany píšu spôsobom, za aký by sa nehanbilo ani tlačové oddelenie Smeru. Je to však dostatočný dôvod na odpočúvanie jej redaktorov?   

.paralela s Tóthom
Určite nie. Vavrová ani Kováč nemajú mozog Petra Tótha, takže podozrievať ich z organizovaného rozohrávania spravodajských hier je naivné. Otázne je, čo všetko vedeli, respektíve, aký typ utajovaných skutočností ešte plánovali zverejniť. Ministra sa totiž pýtali aj na veci, z ktorých vyplývala oveľa hlbšia znalosť vnútorného prostredia VOS, ako napísali v spomínaných dvoch článkoch.
Redaktori boli preto viackrát upozornení, a to dokonca aj samotnými príslušníkmi VOS, že narábajú s citlivými informáciami, ktoré spadajú pod stupeň utajenia Prísne tajné. Pravda to ignorovala. Bol to však dostatočný dôvod na odpočúvanie jej redaktorov? Veľmi ťažká otázka, hoci z formálneho hľadiska išlo o legálne získané odposluchy.
Žiadosti VOS schválil súd, pričom v prípade Vavrovej bola dokonca predlžovaná. Nie je síce vylúčené, že aj súd sa môže mýliť, respektíve, že môže byť uvedený do omylu, dnes je však posudzovanie žiadostí o odpočúvanie prísnejšie ako v minulosti. „Sudcovia bez ohľadu na to, či dajú súhlas, alebo nie, každé rozhodnutie zdôvodňujú,” tvrdí hovorkyňa Špecializovaného trestného súdu Katarína Kudjaková.
Tento súd dostal minulý rok 817 žiadostí – schválil 697, neschválil 120.
Samotná žiadosť, ako ju zverejnili médiá v prípade redaktora Kováča, pritom nemá len dve strany typu A4. Jej súčasťou je aj vyšetrovací spis, aby sa sudcovia vedeli v prípade lepšie zorientovať. Problémom môže byť, že na začiatku preverovania v ňom nie je veľa relevantných informácií, čo zvyšuje aj riziko potenciálnych zlyhaní sudcov.

.galkove slabiny
 Obrana dnes už bývalého ministra Galka má niekoľko slabých miest. V prvom rade dodnes jasne nevysvetlil, aký typ spravodajských informácií vlastne dostával, takže mohol vedieť, že odpočúvaní sú aj novinári. Zrejme nedisponoval klasickými prepismi odposluchov, aj zo sprievodných dokumentov však musel pochopiť, že Vanda Vavrová je redaktorkou Pravdy. Ak nekonal, pretože to považoval za správne, prevzal za konanie VOS plnú zodpovednosť.  
Druhou slabinou je Galkovo vyjadrenie spred niekoľkých mesiacov, že zverejní informácie o prepojení Pravdy s opozíciou. Po tom, čo vyšlo najavo, ako Kaliňák „úkoloval” Vavrovú, je Galko automaticky podozrivý, že vedel aj o prebiehajúcich odposluchoch. Na druhej strane, o tom, ako to chodí v Pravde, vedeli aj ľudia z ministrovho okolia – často bývalí novinári či dokonca redaktori Pravdy – aj z otvorených zdrojov.
Nehovoriac o tom, že ak by mal Galko takúto „horúcu informáciu” z odposluchov už v lete, zrejme by ju zverejnil, alebo podsunul médiám oveľa skôr. Súčasne však nemožno vylúčiť, že čakal len na vhodnú príležitosť, ktorú mu prekazilo zverejnenie aféry s odpočúvaním Pravdy. Tretím a azda najslabším miestom je informácia, že odposluchy boli zastavené tri dni po páde vlády.
Ak by to bolo tak, vzbudilo by to vážne pochybnosti o opodstatnenosti nasadených odposluchov voči novinárom. Podľa informácií .týždňa bol však minimálne jeden z nich zastavený oveľa skôr, pričom po páde vlády boli zastavené všetky zvyšné odposluchy – vrátane tých, ktoré s kauzou nesúvisia, dokopy asi 30 prípadov. O čom to svedčí? O účelovom konaní voči Pravde, alebo o typickej vlastnosti úradníkov prispôsobiť sa novej situácii a nedotiahnuť veci do konca ani v prípade vážnych podozrení?

.paranoik?
Jednoznačným zlyhaním je, naopak, fakt, že Galkovi ľudia nezničili prepisy odposluchov, ktoré priamo nesúvisia s preverovaním možného úniku informácií z VOS. Podozrivo vyzerá aj informácia, že Galko dal preveriť aj viacero ľudí zo svojho okolia vrátane jedného z ochrankárov. Na prvý pohľad jasná diagnóza – paranoidný šéf. Lenže aj v tomto prípade treba byť s vyvodzovaním kategorických záverov opatrný.
Galko prišiel pred rokom na ministerstvo obrany ako človek z inej planéty. Pre človeka z biznisu nie je jednoduché rýchlo sa zorientovať v prostredí, ktoré vôbec nepozná, pričom je konfrontovaný s obrovskou korupciou na všetkých úrovniach. Aj v kľúčových pozíciách boli navyše často ľudia s rôznymi záujmami aj politickým zázemím. A tí, ktorým veríte, majú zasa niekedy tendenciu zveličovať, aby sa šéfovi zapáčili.
Je možné, že v takejto atmosfére niekedy Galko prisudzoval zvodkám VOS väčší význam, ako bolo nutné. Napokon, nebol by prvým ani posledným politikom, ktorý si nedokázal udržať odstup. Porovnávať ho však s Mečiarom, Ficom či Dzurindom by nebolo spravodlivé. Mentálne ani vecne: minimálne v prípade dvoch spolupracovníkov Ľubomíra Galka malo monitorovanie ich aktivít opodstatnenie.
Napokon, svoje o tom vie aj premiérka Iveta Radičová, ktorej by sa pred rokom zrejme ani nesnívalo, že jej poradca Martin Novotný bude raz obvinený z korupcie. Otázne je, prečo VOS podozrenia z trestnej činnosti zamestnancov ministerstva okamžite neposúvala polícii. Napriek tomu existujú aj argumenty, že odpočúvanie Pravdy mohlo mať opodstatnenie.

.dvojaký meter
Novinári denne komunikujú s množstvom ľudí, vrátane zahraničných diplomatov či zamestnancov ambasád. Nie je pritom vylúčené, že sú medzi nimi aj agenti spravodajských služieb. Pozvú vás na večeru s tým, že si chcú pohovoriť o slovenskej politike a podobne. Medzi rečou vás však pochvália aj za kvázi investigatívne články o VOS, pričom sa nenápadne snažia vydolovať čo najviac konkrétnych informácií.
Novinár si síce môže dávať pozor, pre ľudí z VOS je však pre informácie, ktorými disponuje a kontakty, s ktorými sa stretáva a komunikuje, potenciálnym bezpečnostným rizikom. Alebo iný príklad: predseda parlamentu Pavol Hrušovský (KDH) pred niekoľkými rokmi zverejnil, že bývalý novinár Peter Tóth sa stal námestníkom riaditeľa SIS.
Hrušovský mal pre to problémy, dokonca bol v tejto veci vypovedať aj na špeciálnej prokuratúre, keďže spomínaná informácia bola utajovanou skutočnosťou. Napokon sa vyhovoril na médiá, ktoré vraj o Tóthovom zaradení v SIS informovali ako prvé. Ak bol to dôvod na konanie voči Hrušovskému, nie je riziko úniku oveľa závažnejších informácií z VOS dôvodom hoci aj na odpočúvanie novinárov?
Mimochodom, Radičová po prevalení kauzy oznámila, že treba preveriť aj spôsob, akým v posledných dňoch informovali médiá. „V médiách boli zverejnené utajované skutočnosti, čím došlo k porušeniu zákona. NBÚ koná, lebo je povinnosťou každej osoby odovzdať utajovanú skutočnosť, pokiaľ sa k nej dostane.” Ak je toto podľa premiérky problém, prečo je všeobecná zhoda, že aktivity redaktorov Pravdy boli v poriadku?

.spravodajská hra?    
V Galkov prospech hovorí aj lavína, ktorá sa spustila so zverejnením informácií o odpočúvaní novinárov. Zatiaľ síce neexistuje priamy dôkaz, že spojkou medzi bielymi goliermi, informátormi z VOS a denníkom Pravda je Kaliňák. No zo spôsobu, akým sa správal v priebehu minulého týždňa, je zrejmé, že nemôže mať v tejto veci čisté svedomie.
Kaliňák totiž evidentne disponoval utajenými materiálmi z prostredia VOS, na ktoré upozornil viacerých novinárov už približne pred mesiacom. Bezprostredne pred zverejnením kauzy odpočúvania dokonca strávil dva dni v redakcii Pravdy. A napokon zverejnil živý spis redaktorky Vavrovej, ktorý mu zrejme posunul jeden z funkcionárov VOS.
Ak toto nebola spravodajská hra s aktívnym pivotom Kaliňákom, prečo neboli hneď na začiatku zverejnené aj jeho odposluchy s Vavrovou? Ak nešlo o spravodajskú hru, prečo sa agenti VOS, ktorí si všimli, že tajná služba podľa nich nezákonne odpočúva novinárov, neobrátili na príslušné orgány, ale naopak, zabezpečili ich distribúciu do Pravdy a Nového Času?
Na druhej strane odhalenie, že Kaliňák sa zrejme dostal k spisu novinárky Vavrovej cez funkcionára VOS, ktorý sa odmietol podrobiť skúške na takzvanom detektore lži, je aj argumentom v neprospech Ľubomíra Galka. Ak totiž dokázal týmto spôsobom za jeden deň vystopovať „zradcu”, čo mu bránilo urobiť to dávno pred tým, ako sa VOS rozhodla nasadiť odposluchy na novinárov?

.filozofický spor  
Kauza odpočúvania je mimoriadne komplikovaný spor. Na jednej strane stojí ochrana novinárskych zdrojov a sloboda tlače, na druhej strane štát, ktorý sa usiluje chrániť citlivé informácie. Aj preto treba vždy s precíznosťou chirurga posudzovať, či je naozaj dôvod na odpočúvanie novinárov. Politici naprieč spektrom sa však namiesto toho, aby s chladnou hlavou diskutovali o podstate sporu, nechali unášať emóciami a bulvárnymi informáciami veľmi nízkej kvality (akcia Dáma). „Je to sklamanie a je to šok, pokiaľ je to pravda,“ reagovala na možnosť, že mohla byť tiež monitorovaná, premiérka Radičová. Nešťastné boli aj jej výroky, že odpočúvať novinárov je neprípustné aj v prípade, že sa tak deje legálne. V mori nepochopiteľných reakcií zaujal aj predseda Mostu-Híd Béla Bugár, ktorý sa dokonca vyjadril: „Odpočúvať novinárov len preto, že majú iný názor, je choré.”  
Galko nie je Mečiar, za ktorého sa odpočúvali novinári z politických dôvodov. Galko nie je ani Dzurinda, ktorého ľudia hľadali vnútorného nepriateľa z ekonomických dôvodov. Galko je Galko. Nevyspytateľný politik, ktorý sa v kauze odpočúvania správal neprezieravo, keďže sa rozhodol kráčať po veľmi tenkom a nebezpečnom ľade.  
Galko už za svoju chybu zaplatil odchodom z funkcie. Trúfne si však niekto na ľudí ako Kaliňák? Žeby Dobroslav Trnka s Františkom Blanárikom? Nedôveryhodný prokurátor, ktorý sa správa, akoby bol členom Smeru a vydierateľný šéf NBÚ, ktorý za komunizmu donášal ŠtB? Toto majú byť garanti spravodlivého vyšetrenia kauzy odpočúvania? Nežartujte prosím, priatelia demokracie a slobody tlače. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite