Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mýty o kríze

.ján Tóth .časopis .týždeň v ekonomike

Minulý rok agentúra Bloomberg spravila prieskum medzi americkými voličmi o americkej ekonomike. Dve tretiny ľudí povedalo, že dane v Amerike sa zvyšujú, ekonomika padá a finančná injekcia bankám bude znamenať pre štát obrovskú stratu miliárd dolárov.

.všetky tri odpovede boli úplne nesprávne. Dane sa znižovali, ekonomika celkom slušne rástla a finančná pomoc bankám bola na najlepšej ceste dosiahnuť sľubný zisk.
Aj v súčasnej diskusii na Slovensku sa často používajú argumenty, ktoré jednoducho nie sú úplne správne. Chamtiví bankári oklamali ľudí a spôsobili krízu. Centrálne banky tlačia bez rozmyslu peniaze, ktoré už nemajú žiadnu hodnotu, kedže ich je tak veľa a za dverami je hyperinflácia. A nezodpovedné vlády sa nesprávajú ako občania a prudko nešetria. .ohrozuje nás veľa peňazí?
Napríklad .týždeň mal sériu úvah o tom, ako v súčasnosti obrovské množstvo peňazí zaplavuje vyspelé ekonomiky. Napriek tomu „mainstream“ ekonómovia naďalej odporúčajú pokračovať v takejto nezodpovednej menovej politike, zatiaľ čo druhá, zodpovednejšia menšina hovorí o neodvratne blížiacej sa hyperinflácie a potrebe prechodu na zlato. Oba tábory sa vraj oháňajú ekonomickou teóriou. A teda ekonómia je neseriózna veda, kedže dovoľuje takéto diametrálne odlišné videnie sveta.
Táto dilema má však veľmi jednoduché riešenie, pretože dilemou nie je. Peňazí – z pohľadu makroekonómie – je v súčasnosti málo. Najčastejším meradlom objemu peňazí v ekonomike, keď sa hovorí o inflácii, je takzvaná peňažná masa M2. Od roku 1981 rástli v eurozóne tieto peniaze priemerným tempom 6,5 percenta ročne. Pred vypuknutím krízy bolo toto tempo 10 percent ročne. Po kríze začala ECB masívne „tlačiť“ peniaze a jej súvaha obrovsky narástla. Napriek tomu minulý rok sa rast peňazí v eurozóne takmer zastavil a posledný údaj zo septembra hovorí o veľmi nízkom 2,5-percentnom raste.
Ako teda vzniklo takéto nedorozumenie? Ľudia si často zamieňajú tlačenie peňazí centrálnou bankou (tzv. menovú bázu) s celkovým množstvom peňazí v ekonomike.
Áno, centrálne banky vytlačili veľmi veľa peňazí ako reakciu na krízu. Menová báza je však len malá časť peňažnej masy, dôležitá hlavne pre bezprostrednú likviditu bánk. V normálnych časoch potom tieto „natlačené“ peniaze banky násobne „multiplikujú“ tým, že dávajú úvery. Každý úver totiž skončí ako nový vklad v nejakej banke, ktorá potom na základe toho dá ďalší úver. A peňažná masa je súčtom aj týchto vytvorených vkladov. Dnes však nie sú normálne časy. Tým, že bankový systém je primrznutý, peniaze sa „množia“ oveľa pomalšie a tempo nárastu peňažnej masy navodzovalo možnosť skôr deflácie ako inflácie. A kedže tá býva veľmi bolestivá, centrálne banky sa ju snažia odvrátiť aj týmto extrémnym tempom tlačenia peňazí. Bez neho by peňažná masa nerástla vôbec.
Samozrejme, nebezpečenstvo je v tom, že len čo bankový sektor odmrzne, takéto silné tlačenie peňazí sa musí výrazne pribrzdiť. Inak naozaj môže hroziť hyperinflácia. .je štát ako rodina?
Iným mýtom je údajná nezodpovednosť fiškálnych impulzov. Ako môžu ekonómovia odporúčať razantne neznižovať deficit rozpočtu v ťažkých časoch, keď každá rodina vtedy šetrí? Dôvod je jednoduchý. Práve preto, lebo domácnosti z opatrnosti šetria, musí si dať fiškálna politika pozor, aby toho šetrenia nebolo príliš, pretože prudké šetrenie vie zabiť spotrebu, investície a následne aj rast. Napriek tomu, že to môže znieť príťažlivo, nie je žiadny dôvod, aby štát sa musel správať ako domácnosti. Práve naopak. A v časoch boomu a optimizmu a vysokej spotreby by mal štát byť opatrnejší a šetriť.
Samozrejme, fiškálny impulz dáva zmysel len vtedy, ak sa neproduktívne nerozkradne a ak ho ešte úroveň dlhu vôbec dovoľuje. .čo spôsobilo krízu?
Ďalším často spomínaným mýtom je, že krízu zavinili chamtiví bankári a nenažranosť západného sveta. Aj keď určite finančný sektor a prílišná spotreba na dlh v Amerike hrala svoju úlohu, sú tu najmenej ďalšie dva rovnako silné vplyvy. Jedným z nich je paradoxne prílišné šetrenie Číňanov, zavinené najmä umelým manipulovaním devízového kurzu. Najmä kvôli tomu v Číne vznikali také veľké obchodné prebytky, ktoré potom Číňania investovali do amerických dlhopisov a pomáhali udržiavať nízke dlhodobé úroky v Amerike. Tieto nízke úroky potom Američanov motivovali lacno sa zadĺžiť.
Druhým, takmer nikdy nespomínaným dôvodom, je objektívna nevedomosť. Tá často vzniká v procese inovácií. Vymyslíme niečo, čoho dôsledky často pochopíme až s určitým oneskorením po zavedení do praxe. V predkrízových rokoch finančný trh zažíval silnú vlnu inovácie, ktorá bola znásobená zlákaním azda toho najväčšieho mladého talentu. Super „mozgy“ začali študovať ekonómiu a financie namiesto matematiky a fyziky, pretože finančný trh vedel tento talent ľahko preplatiť a vznikal dojem, že v spomínaných vedách je na rozdiel od financií nový pokrok čoraz ťažší a ťažší.
Začali sa aplikovať zložité ekonometrické modely, ktoré dovoľovali naplno prepuknúť takzvanému štrukturovanému financovaniu. To ponúkalo nové možnosti lacnejšieho úverovania, pretože pôžičky sa balili do produktov, ktoré sa mohli ponúkať oveľa väčšej množine investorov. Marže sa teda znížili a ďalej sa zlacňovali napríklad hypotéky. Vôbec to však nemusel byť podvod, ako sa často a priori predpokladá.
Tieto balíky boli veľmi zložito, ale za určitých podmienok férovo oceňované týmito matematicky veľmi zdatnými „fyzikmi“, ktorí však neboli vždy aj dobrými ekonómami. Ich premisa bola jednoduchá. Aj keď budúcnosť nevieme predpovedať, nebude sa odlišovať od minulosti, ak zoberieme dostatočne veľa dát z minulosti.
Ak nám teda dáta hovoria, že sa v minulosti nikdy nestalo, že nehnuteľnosti v USA poklesli naraz vo všetkých štátoch, znamená to, že zrejme bol na to nejaký dôvod a takáto situácia teda nenastane ani v budúcnosti. A to dovoľuje mixovať rôzne hypotéky, využívajúc tento štatistický jav. Táto diverzifikácia, teda zníženie rizika jeho „mixovaním“ totiž vytvára „hodnotu“, ktorá sa dá speňažiť a o ktorú sa vie banka podeliť s klientom a investorom tak, že každý niečo získa. .chamtivosť či nevedomosť?
Problém však nastal v tom, že sa stalo niečo, čo sa v niekoľko desaťročných dátach nevyskytlo ani raz. Reality začali klesať všade a táto novovytvorená hodnota diverzifikácie sa náhle vyparila. A ak nie je diverzifikácia, väčšina znalostí vo financiách stráca v tú chvíľu zmysel. Kríza nás naučila, že takéto prípady sa môžu vyskytnúť. Samozrejme, stalo sa aj veľa neférovostí v procese udeľovania hypoték a predávania týchto produktov. Abstrahovať však od tejto objektívnej nevedomosti nie je správne. Tieto produkty boli zväčša predávané najsofistikovanejším investorom na svete, ktorí ich kupovali dobrovoľne. V ich prípade je asi realistickejšie predpokladať objektívnu nevedomosť, ako nízke IQ alebo masochizmus. Stačí si spomenúť na šéfa Lehman Brothers. Do poslednej chvíle veril takémuto oceňovaniu a myslel si, že trh je príliš negatívny a neobjektívny. A musel tomu veriť úprimne, pretože stratil celý svoj majetok – takmer miliardu dolárov v akciách svojej banky. V prípade osobného majetku sú predsa ľudia extrémne motivovaní správať sa racionálne. A to môže naznačovať, že objektívna nevedomosť mohla zohrávať dokonca väčšiu úlohu ako chamtivosť. Autor je hlavný ekonóm na Ministerstve financií SR
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite