Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Umberto Eco a lži

.časopis .profil

To, čo je v jeho knihách intelektuálne, nie je pre každého čitateľa dôležité. Jeho román Meno ruže zhltli milióny ľudí, ktorí hľadali a našli „len“ vraždy mníchov, zakázanú lásku a záhadu starých rukopisov. Ale bolo by chybou vyhlasovať Eca za akéhosi predchodcu Dana Browna.

Dôkazom toho je jeho najnovšia kniha Pražský cintorín, ktorá vyvolala polemiky, či je správne toľko rozpitvávať lži, až hrozí riziko ich šírenia a propagácie. .vatikánska výstraha
Pražský cintorín je fiktívny – no nie neuveriteľný – príbeh zrodu neslávne známych Protokolov sionských mudrcov. A je to aj príbeh ľudskej schopnosti nenávidieť, z nenávisti klamať a veriť aj tým najabsurdnejším lžiam. Keďže hovorí o konšpiračných teóriách, na prvý pohľad môže vyvolávať dojem, že je to niečo ako „Brown pre bystrejších“.
S Danom Brownom spojilo knihu Pražský cintorín aj kritické vyjadrenie z Ríma. Vatikánsky denník L’Osservatore  Romano o Ecovom románe napísal, že je nemorálny, pretože môže vyvolať dojem, že keď autor venuje toľko priestoru názorom antisemitov, azda v nich je akési „zrnko pravdy“. Z pamäti sa tu vynára vatikánska výstraha pred Brownovým bestsellerom Da Vinciho kód. Eco je však celkom inde ako Brown – nielen kvalitatívne, ale najmä eticky.
Eco, historik a semiotik, ktorý sa venuje aj písaniu kníh, je na rozdiel od Dana Browna nesmierne vzdelaný človek. Nie vždy to stavia na obdiv. Niekedy neodolá a vkladá svoje znalosti do kníh tak, že niektoré časti z nich pripomínajú traktáty alebo prednášky. Inokedy prejaví (ne)akademickú skromnosť a vtedy jeho erudícia vytvorí podklad deja: pevný, obohacujúci, ale okom rýchleho čitateľa neviditeľný.
No predovšetkým, Ecovi je cudzie Brownovo nazeranie na svet. Eco aj Brown si uvedomujú, že ľudská myseľ miluje konšpiračné teórie, tie spletence lží, poloprávd a vybraných faktov. Eco aj Brown o konšpiračných teóriách píšu. Kým Brown však konšpiračné teórie využíva a vytvára, pretože to považuje za legitímny nástroj autora beletrie, Eco je iný. Eco sa o lži vášnivo zaujíma, ale nevyhlasuje ich za pravdu. .nikdy nepreháňať
Eco sa narodil v roku 1932 v mestečku Alessandria, ktoré leží v severozápadnej talianskej provincii Piedmont. S týmto krajom sa dodnes spájajú jedinečné tradície, duch nezávislosti a sebestačnosti, istý odstup a flegmatickosť jeho obyvateľov, ktorý pripomenie skôr susedné Francúzsko než predstavu o vášnivo gestikulujúcom Talianovi. Eco sa viackrát vyjadril, že jeho prístup k svetu a písaniu formovala kultúra prostredia, v ktorom vyrástol: „Základom môjho svetonázoru zostáva istá skepsa a averzia k rečneniu. Nikdy nepreháňať, nikdy nevyslovovať bombastické tvrdenia.“ Lásku k absurdite a mágii života v ňom zase prebudila stará matka Giovanna. Stretnutie s dobrodružstvom i tragédiami mu sprostredkovala druhá svetová vojna, keď bol ako dieťa svedkom prestreliek medzi partizánmi a fašistami.
Ako mladý muž študoval v Turíne právo, napokon však napriek otcovmu želaniu presedlal na stredovekú filozofiu a literatúru. Keď obhájil záverečnú prácu o Tomášovi Akvinskom a získal doktorát z filozofie, začal pôsobiť ako žurnalista v talianskej štátnej televízii RAI. V roku 1956 sa na univerzitnú pôdu vrátil ako prednášateľ. Vychádzali mu knihy a stal sa jedným z najuznávanejších medievalistov Talianska. Z televízie odišiel, žurnalistiku však neopustil, písal populárne stĺpčeky a komentáre, jeho texty vychádzali v najrozličnejších vplyvných periodikách. Jeho akademická kariéra nabrala nový smer a v roku 1971 sa stal prvým profesorom semiotiky na Bolonskej univerzite, najstaršej univerzite v Európe.
Osemdesiate roky priniesli v Ecovom tvorivom živote najnečakanejší zvrat. Uznávaný akademik napísal román – historickú detektívku! Meno ruže, jedno z najslávnejších európskych diel dvadsiateho storočia, si získalo čitateľov i kritikov, ale aj obvinenia z prílišnej fascinácie „ľahkou múzou“. Eco predstihol dobu, keď spojil kvalitné a erudované písanie s akčným dejom a atraktívnym prostredím, a stal sa bestselleristom. Nasledovali ďalšie diela, ale Eco sa nestal pásovým výrobcom ľahko predajnej literatúry a neprestal byť rešpektovaným, hoci neraz kontroverzným intelektuálom. .toto nie je Dan Brown
V čase, keď Eco písal záverečnú prácu o Tomášovi Akvinskom, bol veriacim katolíkom a mnohí ho pokladali za nádejného katolíckeho intelektuála. Po tom, čo dnes sarkasticky označuje za „zázračné vyliečenie z viery“, sa stal ateistom. V oboch obdobiach svojho života však pociťoval až starosvetsky zaťatú náklonnosť k pravde a odpor k lži. Proti lži bojuje dodnes na všetkých frontoch: keď odhaľuje fundamentalistické dopady politickej korektnosti, keď v Mene ruže vysvetľuje deduktívne myslenie scholastikov, aj keď v Pražskom cintoríne zosmiešňuje, ale zároveň hrozivo sprítomňuje prízrak antisemitizmu. Iste, ako spisovateľ sa neraz pohral s klišé, ale tak, ako sa mačka pohrá s myšou, kým ju znesie zo sveta.
Aj preto nie je medzi Ecom a Brownom znamienko rovnosti. Brown klišé prikrmuje, Eco ho zabíja. Aspoň sa o to veľmi snaží.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite