Tieto akty zúfalstva a beznádeje odporujú buddhistickým doktrínam – v minulosti Tibeťania nikdy nesiahli k takémuto druhu protestu – a tragicky symbolizujú novú formu a aj etapu odporu Tibeťanov proti čínskej vláde. .metódy, ktoré nezaberajú
Všetky najnovšie protesty sa odohrali vo východnom Tibete, Khame, ktorý v súčasnosti tvorí západnú časť čínskej provincie S’-čchuan. V priľahlých provinciách mimo samotnej Tibetskej autonómnej oblasti žije vyše polovica z 5,5 milióna Tibeťanov. Východný Kham má dlhú tradíciu odporu proti čínskej moci (ako dokumentujú aj cintoríny čínskych vojakov, ktorí prišli o život pri bojoch s Tibeťanmi v 50. rokoch), i keď prvé protesty Tibeťanov v postmaoistickom období sa udiali koncom 80. rokov v Lhase, centre tibetského náboženského aj politického života. Rovnako ako v minulosti, aj dnes sú hlavnými aktérmi protestov mnísi a mníšky, ktorí sa už v tradičnom Tibete politicky angažovali – vládcom Tibetu bol až do roku 1951 dalajláma, mních a najvyšší znovuzrodenec tibetskej buddhistickej školy Gelugpa.
Súčasná eskalácia napätia v Tibeťanmi osídlených oblastiach Číny je výsledkom vývoja v Tibete od jari 2008. Vtedy v polovici marca vypukli protesty v Lhase a rozšírili sa do severovýchodného Tibetu, Amda a aj do Khamu. Čínskym bezpečnostným zložkám trvalo niekoľko týždňov, kým sa im podarilo situáciu v niektorých odľahlých oblastiach dostať pod kontrolu. Čínska vláda odmietla vziať do úvahy reálne existujúce problémy Tibeťanov (zvyšovanie počtu Chanov v tibetských oblastiach, sociálnu marginalizáciu, zneužívanie finančných dotácií centrálnej vlády na lokálnej úrovni, zásahy do vnútorného fungovania buddhistických kláštorov). Z podnecovania nepokojov obvinila v exile žijúceho 14. dalajlámu Tändzina Gjamccha a v reakcii na protesty zvolila tradičné nástroje: zvýšenie počtu vojenských a policajných zložiek v tibetských oblastiach a politické kampane.
Kampaň tzv. vlasteneckej výchovy, ktorá sa zamerala na mníšske komunity, ale aj na laikov, mala viesť k zvýšeniu lojality Tibeťanov voči Číne, no jej súčasť tvorila tvrdá kritika dalajlámu ako separatistu narúšajúceho stabilný a pozitívny vývoj v Tibete. Rovnako ako už v druhej polovici 90. rokov, aj po roku 2008 sa táto kampaň ukázala ako kontraproduktívna a iba prehĺbila priepasť medzi väčšinou Tibeťanov a čínskym štátom. Situácia v Tibete sa síce zdanlivo upokojila, ale ako ukazujú najnovšie udalosti, zdanie krehkej stability môžu kedykoľvek narušiť individuálne protesty Tibeťanov.
Keď sa v polovici marca tohto roku na výročie demonštrácií z roku 2008 a protičínskeho povstania z roku 1959 upálil mních kláštora Kirti vo východotibetskom Ngawa, štátne orgány na dva týždne kláštor (jeden z najväčších v súčasnom Tibete, sídlilo v ňom približne 2 500 mníchov) odrezali od sveta. Zabránili akémukoľvek kontaktu medzi mníchmi a obyvateľmi mestečka, mníchov podrobili ideologickým previerkam a napokon 300 z nich muselo kláštor opustiť pre ideologickú nespoľahlivosť, teda lojalitu dalajlámovi. Nervózna atmosféra následne vyvolala v Ngawa niekoľko ďalších samoupálení mladých mužov a jednej mníšky, ktorí vyzývali na návrat dalajlámu z indického exilu do Tibetu a požadovali nezávislý Tibet. Ako ukazuje prípad Dawa Ccheringa, ich príklad začali nasledovať aj ďalší Tibeťania z iných mestečiek vo východnom Tibete. V septembri v meste Serta vyvesili v Číne zakázanú tibetskú vlajku, koncom októbra neďaleko Čhamda vybuchla pred vládnou budovou bomba, v posledných mesiacoch čínske orgány zatkli viacerých tibetských spisovateľov, publicistov a blogerov. .smernice k prevteľovaniu
Pocit frustrácie a zúfalstva v Tibeťanoch zvyšuje nielen nekompromisná politika čínskych úradov, ale aj neistá budúcnosť inštitúcie dalajlámu. Čína rezignovala na dialóg a hľadanie kompromisu so súčasným 76-ročným dalajlámom a čaká na jeho nástupcu, ktorého si chce sama vybrať. Precedens pritom už existuje – roku 1995 čínska vláda odmietla dalajlámov výber 11. pančhenlámu, druhého najvyššieho hodnostára najrozšírenejšej buddhistickej školy Gelugpa a intronizovala vlastného 11. pančhenlámu, ktorého Tibeťania nerešpektujú ako skutočného pančhenlámu.
Čínska vláda sa odvolávala na tzv. „žrebovanie zo zlatej urny“ ako na jediný legitímny spôsob výberu pančhenlámu. Tento spôsob vznikol v roku 1793, keď sa čínska dynastia Čching usilovala získať správu nad Centrálnym Tibetom, no neskôr sa uplatňoval iba sporadicky – nebol použitý napríklad ani roku 1940 pri výbere súčasného dalajlámu.
Pre čínsku vládu nie je výber pančhenlámu či dalajlámu primárne náboženskou otázkou, ale v prvom rade dôkazom vlastnej suverenity v Tibete. V lete 2007 pekinský Úrad pre náboženské záležitosti vydal Správne opatrenia o reinkarnácii tulkuov v tibetskom buddhizme, podľa ktorých môže právoplatne rozhodnúť o výbere znovuzrodencov (a teda aj budúceho dalajlámu) iba čínska vláda. Napriek kritike dalajlámu a aj Tibeťanov v Číne i v exile je z vyjadrení čínskych politikov zrejmé, že Čína je pevne rozhodnutá vybrať si „svojho“, Komunistickej strane Číny a vláde lojálneho dalajlámu.
Čínska vláda vníma 14. dalajlámu ako zdroj všetkých problémov v Tibete a mylne sa domnieva, že jeho smrť prinesie Tibetu stabilitu a definitívnu akceptáciu čínskej nadvlády. Posledné správy v Tibete však naznačujú pravdepodobnejší scenár vývoja – množiace sa prejavy individuálneho odporu, ktoré však kedykoľvek môžu eskalovať do takých rozsiahlych nepokojov, aké Tibetská náhorná plošina zažila na jar 2008. Štrnásty dalajláma v poslednom období – naposledy publikoval svoje vyhlásenie koncom septembra – opakovane konštatoval, že čínska vláda nemá právo rozhodnúť o jeho znovuzrodení a nahlas zvažoval aj tú eventualitu, že by svojho nástupcu identifikoval ešte počas života, či možnosť, že by línia dalajlámov skončila 14. znovuzrodením. Jeho aprílová rezignácia na akékoľvek politické funkcie v exile a zvolenie Lobzanga Sanggjäho za premiéra exilovej vlády má v budúcom prechodnom období poskytnúť tibetskému exilu reprezentatívneho a rešpektovaného lídra. .peking nebude riskovať ústupky
Si Ťin-pching, súčasný viceprezident a podľa všetkých odhadov budúci prezident a generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny, vystúpil ako hlavný rečník na oslavách 60. výročia pričlenenia Tibetu k Číne, ktoré sa uskutočnili 19. júla tohto roku v Lhase, a vo svojom prejave zdôraznil odhodlanie rozdrviť akékoľvek pokusy o destabilizáciu situácie v Tibete a bojovať proti separatistickým aktivitám iniciovaným dalajlámom. Jeho nekompromisná rétorika, typická aj pre ostatných reprezentantov čínskej moci, ilustruje, že ani nová generácia čínskych lídrov nie je prístupná na akékoľvek ústupky v otázke Tibetu a naďalej sa bude spoliehať o osvedčené, no neúspešné nástroje. V otázke politiky voči Tibetu sa čínske vedenie môže oprieť aj o väčšinovú mienku čínskej verejnosti a hľadanie nových, tolerantnejších riešení v Tibete (ale aj v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang na západe Číny, ktorá zažila protičínske protesty v júli 2009) môže sľubne sa rozvíjajúcu kariéru čínskeho politika iba ohroziť. Autor je sinológ a tibetológ.
Všetky najnovšie protesty sa odohrali vo východnom Tibete, Khame, ktorý v súčasnosti tvorí západnú časť čínskej provincie S’-čchuan. V priľahlých provinciách mimo samotnej Tibetskej autonómnej oblasti žije vyše polovica z 5,5 milióna Tibeťanov. Východný Kham má dlhú tradíciu odporu proti čínskej moci (ako dokumentujú aj cintoríny čínskych vojakov, ktorí prišli o život pri bojoch s Tibeťanmi v 50. rokoch), i keď prvé protesty Tibeťanov v postmaoistickom období sa udiali koncom 80. rokov v Lhase, centre tibetského náboženského aj politického života. Rovnako ako v minulosti, aj dnes sú hlavnými aktérmi protestov mnísi a mníšky, ktorí sa už v tradičnom Tibete politicky angažovali – vládcom Tibetu bol až do roku 1951 dalajláma, mních a najvyšší znovuzrodenec tibetskej buddhistickej školy Gelugpa.
Súčasná eskalácia napätia v Tibeťanmi osídlených oblastiach Číny je výsledkom vývoja v Tibete od jari 2008. Vtedy v polovici marca vypukli protesty v Lhase a rozšírili sa do severovýchodného Tibetu, Amda a aj do Khamu. Čínskym bezpečnostným zložkám trvalo niekoľko týždňov, kým sa im podarilo situáciu v niektorých odľahlých oblastiach dostať pod kontrolu. Čínska vláda odmietla vziať do úvahy reálne existujúce problémy Tibeťanov (zvyšovanie počtu Chanov v tibetských oblastiach, sociálnu marginalizáciu, zneužívanie finančných dotácií centrálnej vlády na lokálnej úrovni, zásahy do vnútorného fungovania buddhistických kláštorov). Z podnecovania nepokojov obvinila v exile žijúceho 14. dalajlámu Tändzina Gjamccha a v reakcii na protesty zvolila tradičné nástroje: zvýšenie počtu vojenských a policajných zložiek v tibetských oblastiach a politické kampane.
Kampaň tzv. vlasteneckej výchovy, ktorá sa zamerala na mníšske komunity, ale aj na laikov, mala viesť k zvýšeniu lojality Tibeťanov voči Číne, no jej súčasť tvorila tvrdá kritika dalajlámu ako separatistu narúšajúceho stabilný a pozitívny vývoj v Tibete. Rovnako ako už v druhej polovici 90. rokov, aj po roku 2008 sa táto kampaň ukázala ako kontraproduktívna a iba prehĺbila priepasť medzi väčšinou Tibeťanov a čínskym štátom. Situácia v Tibete sa síce zdanlivo upokojila, ale ako ukazujú najnovšie udalosti, zdanie krehkej stability môžu kedykoľvek narušiť individuálne protesty Tibeťanov.
Keď sa v polovici marca tohto roku na výročie demonštrácií z roku 2008 a protičínskeho povstania z roku 1959 upálil mních kláštora Kirti vo východotibetskom Ngawa, štátne orgány na dva týždne kláštor (jeden z najväčších v súčasnom Tibete, sídlilo v ňom približne 2 500 mníchov) odrezali od sveta. Zabránili akémukoľvek kontaktu medzi mníchmi a obyvateľmi mestečka, mníchov podrobili ideologickým previerkam a napokon 300 z nich muselo kláštor opustiť pre ideologickú nespoľahlivosť, teda lojalitu dalajlámovi. Nervózna atmosféra následne vyvolala v Ngawa niekoľko ďalších samoupálení mladých mužov a jednej mníšky, ktorí vyzývali na návrat dalajlámu z indického exilu do Tibetu a požadovali nezávislý Tibet. Ako ukazuje prípad Dawa Ccheringa, ich príklad začali nasledovať aj ďalší Tibeťania z iných mestečiek vo východnom Tibete. V septembri v meste Serta vyvesili v Číne zakázanú tibetskú vlajku, koncom októbra neďaleko Čhamda vybuchla pred vládnou budovou bomba, v posledných mesiacoch čínske orgány zatkli viacerých tibetských spisovateľov, publicistov a blogerov. .smernice k prevteľovaniu
Pocit frustrácie a zúfalstva v Tibeťanoch zvyšuje nielen nekompromisná politika čínskych úradov, ale aj neistá budúcnosť inštitúcie dalajlámu. Čína rezignovala na dialóg a hľadanie kompromisu so súčasným 76-ročným dalajlámom a čaká na jeho nástupcu, ktorého si chce sama vybrať. Precedens pritom už existuje – roku 1995 čínska vláda odmietla dalajlámov výber 11. pančhenlámu, druhého najvyššieho hodnostára najrozšírenejšej buddhistickej školy Gelugpa a intronizovala vlastného 11. pančhenlámu, ktorého Tibeťania nerešpektujú ako skutočného pančhenlámu.
Čínska vláda sa odvolávala na tzv. „žrebovanie zo zlatej urny“ ako na jediný legitímny spôsob výberu pančhenlámu. Tento spôsob vznikol v roku 1793, keď sa čínska dynastia Čching usilovala získať správu nad Centrálnym Tibetom, no neskôr sa uplatňoval iba sporadicky – nebol použitý napríklad ani roku 1940 pri výbere súčasného dalajlámu.
Pre čínsku vládu nie je výber pančhenlámu či dalajlámu primárne náboženskou otázkou, ale v prvom rade dôkazom vlastnej suverenity v Tibete. V lete 2007 pekinský Úrad pre náboženské záležitosti vydal Správne opatrenia o reinkarnácii tulkuov v tibetskom buddhizme, podľa ktorých môže právoplatne rozhodnúť o výbere znovuzrodencov (a teda aj budúceho dalajlámu) iba čínska vláda. Napriek kritike dalajlámu a aj Tibeťanov v Číne i v exile je z vyjadrení čínskych politikov zrejmé, že Čína je pevne rozhodnutá vybrať si „svojho“, Komunistickej strane Číny a vláde lojálneho dalajlámu.
Čínska vláda vníma 14. dalajlámu ako zdroj všetkých problémov v Tibete a mylne sa domnieva, že jeho smrť prinesie Tibetu stabilitu a definitívnu akceptáciu čínskej nadvlády. Posledné správy v Tibete však naznačujú pravdepodobnejší scenár vývoja – množiace sa prejavy individuálneho odporu, ktoré však kedykoľvek môžu eskalovať do takých rozsiahlych nepokojov, aké Tibetská náhorná plošina zažila na jar 2008. Štrnásty dalajláma v poslednom období – naposledy publikoval svoje vyhlásenie koncom septembra – opakovane konštatoval, že čínska vláda nemá právo rozhodnúť o jeho znovuzrodení a nahlas zvažoval aj tú eventualitu, že by svojho nástupcu identifikoval ešte počas života, či možnosť, že by línia dalajlámov skončila 14. znovuzrodením. Jeho aprílová rezignácia na akékoľvek politické funkcie v exile a zvolenie Lobzanga Sanggjäho za premiéra exilovej vlády má v budúcom prechodnom období poskytnúť tibetskému exilu reprezentatívneho a rešpektovaného lídra. .peking nebude riskovať ústupky
Si Ťin-pching, súčasný viceprezident a podľa všetkých odhadov budúci prezident a generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny, vystúpil ako hlavný rečník na oslavách 60. výročia pričlenenia Tibetu k Číne, ktoré sa uskutočnili 19. júla tohto roku v Lhase, a vo svojom prejave zdôraznil odhodlanie rozdrviť akékoľvek pokusy o destabilizáciu situácie v Tibete a bojovať proti separatistickým aktivitám iniciovaným dalajlámom. Jeho nekompromisná rétorika, typická aj pre ostatných reprezentantov čínskej moci, ilustruje, že ani nová generácia čínskych lídrov nie je prístupná na akékoľvek ústupky v otázke Tibetu a naďalej sa bude spoliehať o osvedčené, no neúspešné nástroje. V otázke politiky voči Tibetu sa čínske vedenie môže oprieť aj o väčšinovú mienku čínskej verejnosti a hľadanie nových, tolerantnejších riešení v Tibete (ale aj v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang na západe Číny, ktorá zažila protičínske protesty v júli 2009) môže sľubne sa rozvíjajúcu kariéru čínskeho politika iba ohroziť. Autor je sinológ a tibetológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.