vraciame sa k súboju, ktorý sme zvádzali po 89. s bývalými komunistami, mečiarovcami či nacionalistami, kým sa nám podarilo stať sa súčasťou EÚ a NATO a potvrdiť našu príslušnosť k západnému, demokratickému svetu.

Situácia sa však opäť mení. Nevážime si dosiahnuté, nepamätáme si, že môže byť aj horšie. Jedni blúznia o vystupovaní z Únie, iní hovoria o zlých NATO a USA a o príklone k Rusku, ktoré zas raz búcha na ukrajinskú bránu. Prečo to robí Fico a spol., vieme. Aj on, paradoxne, bojuje o slobodu – o svoju. A tú mu zaručí chaos a v lepšom prípade semidemokratický, v horšom rovno autoritársky režim, ak by sa mu podarilo uniesť Slovensko opäť do sféry ruského vplyvu.

Ľudia sa vraj nechcú „zaťažovať“ hodnotovými otázkami, hovoriť o ľudských právach, prístupe k menšinám a k právnemu štátu, o miere korupcie, lebo veď, ako povedal klasik – „z grafov sa nenajeme“ a človek nepotrebuje slobodu, chce len lepší život.

Nuž, lepší život bez slobody ťažko hľadať. Dnes máme dlhší priemerný čas dožitia, máme čistejší vzduch, kvalitnejšiu vodu, zarábame viac ako za komunistov. A podobné je to s porovnaním demokracií na Západe a autokracií ako Rusko na Východe. Chceme patriť do slobodného sveta nielen preto, že zdieľame rovnaké hodnoty, ale aj preto, že sa tam žije lepší a zdravší život. A pre konzervatívne kolegyne a kolegov – aj v miere potratov je na tom demokratický Západ rádovo lepšie ako Rusko či Čína.

Sme malá krajina. Je v našom najlepšom záujme patriť do silných blokov hodnotovo a kultúrne podobných štátov. Je ilúziou si myslieť, že v dnešnom svete môžeme prosperovať a ak bude raz treba, aj brániť sa sami. Ak sú naši spojenci ochotní nám pomôcť prebrať časť ťarchy spoločnej obrany na seba, ak nám chcú pomôcť zlepšovať našu bezpečnostnú infraštruktúru a zvyšovať záruky našej bezpečnosti, nepochybne aj v ich vlastnom záujme, správajme sa aj my ako dôveryhodní spojenci.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.