Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Naozaj chceme počuť pravdu do očí?

.michal Patarák ..ako je to (s)právne .spoločnosť

Naša každodenná komunikácia sa zakladá na neviditeľných pravidlách, ktoré pôsobia podvratne na to, čo je vyslovené či oficiálne. Napriek tomu sa bez nich nedokážeme zaobísť.

Keď nám susedia zatelefonovali, že nám vytiekla práčka, trávili sme s rodinou dovolenku v Krupine, len pár desiatok kilometrov od domova. Dohodli sme sa na operatívnom postupe a po hodine sused opäť zavolal, aby nás oboznámil s novinkami a opatreniami, ktoré urobil. Na moju priamu otázku, či mám prísť osobne, povedal, že určite nie, že to zvládne a horšie to už nebude. On by sa kvôli tomu vraj z dovolenky nevracal. Lenže, povedal som si, to sa tak vraví. Sused zo zdvorilosti povedal, čo povedať musel, pretože mu to kázala medziľudská slušnosť, ktorá často rozpráva za nás. A tak som sadol do auta a onedlho sa osobne ocitol pri našej práčke.

Na ďalší deň sa u suseda, ktorý býva pod nami, objavila škvrna na plafóne. Chcel som sa s ním dohodnúť na vyrovnaní škôd. Trval však na tom, že žiadnu ujmu neutrpel, pretože aj tak mal už dávno vymaľovať, a teraz som mu iba otvoril príležitosť na to, aby to naozaj urobil. Nevedel som, či to zas nehovorí nejaká automatická slušnosť v ňom, a tak sme zohrali kolotoč, v ktorom som ja ponúkal náhradu škody a on zas tvrdil, že je to všetko v poriadku. Napokon som to nechal tak, ale dodnes neviem, či by mu dobre nepadlo niečo iné.

rituály a slovné hry

Slavoj Žižek v tejto súvislosti hovorí o metapravidlách. Uvádza pritom veľmi jednoduchý a vtipný príklad zo života. Raz sa na verejnosti nevhodne zachoval k známej filozofke Judith Butler, načo pocítil, že by jej mal zavolať a ospravedlniť sa. Ospravedlnil sa a ako skončil, povedala mu, že sa jej vôbec nemá za čo ospravedlňovať, že je to úplne v poriadku. Paradox celej situácie spočíva práve v tom, že to, že je to v poriadku a že sa nemá za čo ospravedlňovať, mu mohla povedať až vtedy, keď sa skutočne ospravedlnil. Bez toho by sa zrejme cítila dotknutá podobne, ako by sa mohol cítiť dotknutý Žižek, keby mu povedala, že sa jej naozaj mal za čo ospravedlniť.

Celý tento rituál ospravedlňovania máme v každodennej praxi veľmi dobre „zmáknutý“ podobne, ako rituál platenia účtu. Po tom, čo sa skončí príjemná časť posedenia, nasleduje nutnosť zaplatiť. Pozvaný sa chvíľu okúňa a hovorí, že zaplatí on, pričom komickými pohybmi naznačuje, že kdesi vo vrecku pátra po peňaženke. Nerobí to príliš naliehavo, skôr neisto a váhavo. Pozývajúci to rezolútne odmietne so slovami, že predsa pozýval on, a teda to aj zaplatí. Z vonkajšieho pohľadu sa to celé zdá ako umelá vsuvka do jednoduchého komunikačného súkolesia, ale keď sme priamo uprostred situácie, príde nám to normálne.

Poznáme typ návštevy, kde sa necítime úplne uvoľnene, no predsa nám hostiteľ povie, nech sa cítime ako doma. Príde čas večere a z vynikajúceho jedla si dáme len slušnú porciu, zrejme tretinovú v porovnaní s tým, čo by sme zjedli doma. Prichádza na rad ďalšie vynukovanie. V nekončiacom sa cykle prichádza nával ponúk, aby sme si dali aj zákusok, my však vytrvalo odmietame. Presnejšie, odmietneme prvý raz, odmietneme druhýkrát, ale na tretí raz povieme, že tak teda ochutnáme. Ide o zaujímavé gradačné slovné hry, kde sa patrí až po určitom počte ponúknutí povedať áno. Inak je predsa zdvorilé odmietať. Zo strany hostiteľa sa pritom akosi ráta s tým, že bude ponúkať viackrát. Trápna situácia často nastane vtedy, keď na miske ostáva osamelý koláčik a niet toho, kto by si ho zobral. Roztočí sa špirála ponúk a odmietnutí, až to napokon niekto z prítomných nevydrží a koláčik s nejakým, akoby ospravedlňujúcim verbálnym komentárom uchopí a zje.

čo sa nám naozaj páči

Neviditeľné ohľady máme pri najrôznejších príležitostiach. Ak sa napríklad stretneme so známymi, ktorí so sebou majú malé deti, cítime sa povinní pochváliť ich krásu. Pravda, krása často nesídli len v pozorovateľovi, ale aj mimo neho, a na pokrivenú detskú tváričku nemôže každý povedať, že je naozaj pekná. Plachty vnútorného výkonu sa napnú na maximum, aby sme deti za niečo pochválili, ale pritom nezrádzali sami seba alebo otvorene neklamali. A preto ostošesť vymýšľame všakovaké komplimenty, že aké sú hravé, zlatučké, či ako im iskria očká. Je to podobná situácia, ako pri kolaudácii nového bytu. Známi, plní úžasu z nového obydlia, nám jasavo ukazujú svoju čerstvú pýchu, ktorá nám však nemusí byť všade po chuti. Reagujeme potom iba na to, čo sa nám naozaj páči a úmyselne ignorujeme to, čo nie. Byt tak nemusí byť vždy pekný, ale môže byť priestorný, farby na kúpeľni nemusia byť vhodne zvolené, stačí, že žiaria alebo sú svieže.

Ja osobne mám najväčší problém s tým, aby som povedal niekomu, kto si to vyslovene žiada, pravdu do očí. Pýtam sa pilátovsky, čo je to vlastne tá pravda, ktorú chce počuť, a snažím sa nájsť tie najvhodnejšie slová, aby som neublížil. Nemôžem byť totiž zďaleka taký priamy a ostrý, ako ma k tomu vehementne, a niekedy dokonca nekriticky sebaisto, vyzýva. A vykrúcam sa. Kto z nás to nerobí? Som však pevne presvedčený, že skutočné priateľstvo znesie naozaj takmer všetko. Aj pravdu, ktorá vie byť tvrdá. Nie náhodou mi potom priateľ povie: nemusel si byť tak kruto úprimný. Nemusel. Ale predsa ma k tomu z očí do očí vyzýval. .autor je psychiater.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite