Už Hipokrates v staroveku sa vyjadril v tom zmysle, že potrava by mala byť naším liekom. Nuž, dnes už (hádam všetci) vieme, že pokiaľ sa touto vskutku rozumnou radou neriadime, tak po istom čase začína platiť, a to bez výnimky, presný opak tohto tvrdenia. Nie je totiž nič jednoduchšie, ako si zbytočne (ne)ublížiť svojou každodennou stravou. Pričom „filozofia“ typu – všetko chutné aj tak škodí a všetko zdravé je predsa nechutné – je len smiešno-trápny sebaklam. Karí je toho exemplárnym príkladom.
kurkuma
Karí (curry) je aromatické zmesné korenie, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou mnohých ázijských pokrmov. Existujú stovky, ba možno tisíce rôznych variácií karí – čo iná geografická oblasť, to mierne odlišná zmes. Avšak bez ohľadu na ich konkrétne zloženie, všetky karí majú jednu kľúčovú ingredienciu spoločnú: je ňou kurkuma, ktorá im prepožičiava svoju charakteristickú arómu a typickú žltú farbu. Vo forme prášku sa získava sušením a mletím podzemných častí ázijskej rastliny kurkumy dlhej (Curcuma longa).Kurkuma je známa už po stáročia nielen ako indická korenina či netoxické farbivo. Svoje dôležité uplatnenie našla aj v tradičnej ajurvédskej medicíne ako účinné etnofarmakum na hojenie rán, liečbu žltačky a reumatoidnej artritídy. Marco Polo ju spomína v cestovateľských zápiskoch zo svojich potuliek v Číne a Indii z roku 1280, pričom na európsky trh sa kurkuma dostala v rovnakom období prostredníctvom arabských obchodníkov. Nuž, a svetoznáme karí vzniklo o dvesto rokov neskôr, keď sa v koloniálnej Indii začala kurkuma miešať s ďalšími koreninami. (Čo vcelku logicky vysvetľuje, prečo mnohí Angličania dodnes považujú curry za britské „národné“ jedlo.) Mimochodom, jej pomenovanie pochádza z arabského slova kourkoum, čo je pôvodný názov šafranu. Preto sa kurkuma často ľudovo prezýva „indický šafran“. Tento exotický rastlinný materiál však dokáže oveľa viac, než len zemito ochutiť a nažlto zafarbiť tradičné ázijské jedlá. (Viac o gastronomickom využití kurkumy nájdete v článku Jozefa Kolejáka v .týždni 41/2012)
kurkumín
Kurkuma totiž obsahuje, okrem iných zaujímavých molekúl, aj účinný antioxidant kurkumín, ktorý je vďaka svojej chemickej štruktúre nielen krásne žltý (ide o konjugovaný fenolický diketón), ale zároveň je nositeľom kľúčových farmakologických vlastností kurkumového prášku. O kurkumíne bolo už pomerne dlho známe, že má výrazné protizápalové vlastnosti, nedávno sa však zistilo, že vykazuje aj sľubné protirakovinové účinky. V testoch na ľudských nádorových líniách potláčal bujnenie rakoviny prsníka a tráviaceho traktu, pričom podobné výsledky sa získali aj na leukemických kultúrach. Usudzuje sa, že táto významná bioaktivita kurkumínu je dôsledkom jeho unikátnej schopnosti efektívne inhibovať špecifický enzým (aminopeptidázu N). Ten totiž napomáha agresívnu inváziu tumoru do okolitých tkanív a následné vytvorenie krvného riečiska nádoru za účelom jeho výživy (angiogenéza). Zároveň sa ukázalo, že kurkumín dokáže sprostredkovane ovplyvňovať aj aktivitu dôležitých génov, zapojených do komplexného procesu karcinogenézy. Bezkonkurenčnou výhodou kurkumínu ako potenciálneho antineoplastika je v porovnaní s inými protinádorovými liekmi jeho široká dostupnosť, minimálna toxicita a nízka cena. Nehovoriac už o tom, že sa dá veľmi jednoducho, dlhodobo a preventívne „užívať“ v každodennej strave. Epidemiologické štúdie navyše indikujú, že v krajinách s hojnou konzumáciou jedál, bohatých na kurkumín, ako napríklad v Indii a Pakistane, je významne nižší výskyt určitých druhov rakoviny. Aj to je jeden z dôvodov, prečo v súčasnosti prebieha množstvo klinických skúšok kurkumínu ako chemopreventívneho liečiva na profylaxiu humánnych onkologických ochorení.
kurkuminoidy
Jedinou, ale podstatnou nevýhodou prírodného kurkumínu je však, paradoxne, jeho slabá rozpustnosť vo vode a z nej vyplývajúca nízka biodostupnosť v organizme. Preto sa intenzívne hľadajú jeho rôzne (semi)syntetické analógy s lepšími farmakologickými parametrami. Dodnes bolo pripravených a otestovaných už niekoľko tisíc rôznych derivátov (kurkuminoidov), pričom u množstva z nich sa dokonca podarilo rozšíriť pôvodnú farmakologickú aktivitu rodičovskej molekuly. Nuž, a tie najúčinnejšie „superkurkumíny“ vykazujú okrem inhibície rastu ďalších typov nádorov (hlavy, krku, pankreasu, prostaty, tenkého a hrubého čreva), aj antivirálnu (HIV), antibakteriálnu (TBC) a antimykotickú aktivitu. Sľubné sú aj nedávno zistené neuroprotektívne vlastnosti u živočísneho modelu Alzheimerovej choroby. Navyše, novosyntetizované kurkuminoidy vykazujú v testoch na zvieratách aj zaujímavé ochranné účinky pri mozgovej porážke a poškodení pečene (hepatoprotektívum). A my tu máme ďalší krásny príklad užitočnej prírodnej inšpirácie.
Autor je chemik.