Na Slovensku sa po roku 1989 zakorenila nielen sloboda, ale aj mocenská a finančná oligarchia a slobodu si každý užíva podľa svojho stavu a postavenia.

Vzišla z transformácie hospodárstva, ktorú zabezpečili prijaté zákony a vykonal štátny aparát prostredníctvom parlamentu, vlády a súdov.

Každý svoje súčasné postavenie získal podľa toho, kde a v akých vzťahoch  sa v uplynulých rokoch nachádzal, povedané rečou právnikov, ako uplatňoval svoje „subjektívne práva“, keď sa privatizoval zisk štátnych podnikov, bánk, prvých obchodných spoločností, keď sa privatizovali štátne podniky a po nich pohľadávky, predovšetkým z oddĺženia štátnych bánk prostredníctvom štátom riadených inštitúcii: Konsolidačnej banky a Fondu národného majetku. Výsadné miesto v uzavretom okruhu si vytvorili  aj osoby, ktoré ovládli konkurznú agendu súdov.  

Našim dlhodobým spoločenským problémom, ktorý nás neposúva ďalej, ale nás ďalej odsúva je, že navrch majú tlčhubovia a demagógia. Ekonomická kríza je formulka, ktorou sa dnes dá odôvodniť kvalita ľudského života a množstvo ľudí v sociálnej núdzi. Kto krízu zapríčinil a je za ňu zodpovedný, predkladá a prijíma riešenia. Pôvodca vie čo vytvoril a lekár pozná choroby, ktoré chce liečiť. Lenže ľudskú skúsenosť vyjadruje aj príslovie: „Lekár uzdrav sám seba“ (Lk, 4,23).

Sudcovská oligarchia má špecifiká svojho vývoja, ktorý je len málo poznačený umením dobra a spravodlivosti. Vyznačuje sa tým, že do pozícií sudcov a súdnych pracovníkov súdov všetkých stupňov sa postupne dostávajú tak, ako to dosiahnuté vzdelanie a vek dovoľujú, rodinní príslušníci sudcov, súdnych funkcionárov,  osoby navzájom blízke: rodičia, deti, zaťovia, nevesty, kmotrovci, švagrovci, druhovia, družky atď. Trend prirodzeného spájania navzájom blízkych  osôb podľa možností kopírujú všetky spoločenské a verejné profesie, čo závisí od vynaliezavosti, súťaživosti či tolerancie užívateľov systému spoločenských vzťahov zvonka aj zvnútra. Keď nie je vhodné miesto na súde, existujú pozície v  profesiách, ktoré robia obslužný systém výkonu súdnictva. Skrytá privatizácia spravodlivosti. Svoje vrchnostenské postavenie a moc si udržujú podľa potreby: raz ako nástroj ochrany a zabezpečenia, inokedy ako odstrašujúci nástroj moci. Ak nepohodlná osoba, ktorú vykonávatelia moci označia za škodcu, neodolá nátlaku, uvoľní sa po nej v systéme miesto.  Vo verejných vzťahoch je vždy pokušenie vyskúšať, s akou ľahkosťou sa prehliada nahrádzanie skutočných problémov zástupnými riešeniami. 

Navzájom blízke osoby sa našli v jedinom uzavretom justičnom systéme, ktorý ich prijal, ostatným súdnym pracovníkom takýto stav neprekáža, sú k tomu nevšímaví a  ľahostajní. Mlčia  a ich správanie nasvedčuje, že existujúci stav  sa nimi chápanej nezávislosti netýka. Predstava spolupatričnosti jedného kolegiálneho, rodinného a stavovského prostredia a chráneného prístavu pred vonkajšími problémami na základe z vnútra uzavretého systému, je klamlivá a práveže nezávislosť súdnej moci zásadným spôsobom deformuje. Súdna moc je platená výlučne z verejných financií. Je neprípustné súdnu moc a jej financovanie privatizovať.

Udalosti okolo tzv. diskriminačných žalôb sudcov, odôvodnené s poukazovaním na platy sudcov špeciálneho súdu najskôr priniesli komentár, ktorý v stručnosti vyjadroval záver, že špeciálni sudcovia sú korumpovaní a vydierateľní štátnou mocou, ktorej sú zaviazaní svojim postavením a podstúpenými previerkami. Podotýkam, že uvedený komentár zasahoval legitimitu štátnej moci a rešpektovanie Ústavy Slovenskej republiky.

Teraz, keď verejnosť aj súdy zamestnáva skutočnosť, že diskriminačné žaloby podali stovky sudcov, ktorí nemali platy špeciálnych sudcov a keď predstavitelia justície nahlas uvažujú o mimosúdnom finančnom vyrovnaní všetkých sudcov, vychádza na svetlo aj iný problém, ktorý nie menšou mierou zasahuje ústavou podloženú legitimitu štátnej moci. 

Pre slobodnú spoločnosť problémom je, že sa už vytvoril priestor, v ktorom sa  našli nešpeciálni sudcovia ako prostriedok veľkej politickej a spoločenskej hry, ktorej kontextom je prvý odsek tohto článku, čiže reálna občianska sloboda a dostupnosť práva na súdnu ochranu podmienená mocenskou a finančnou slobodou, boj s korupciou a zaistenie bezpečnosti, vrátane beztrestnosti v protiklade s rovnosťou pred zákonom. 

Problém vyzerá tak prirodzene, ako spájanie sa navzájom blízkych rodinných príslušníkov a všetkých, ktorí sa stali spoluúčastníkmi  procesu spájania sa členov sudcovského stavu, založeného na finančnom ohodnotení, ktorých pri všetkých rozdieloch v ich postavení a ohodnotení, spája rovnaká predstava, vyjadrená v uplatnenom žalobnom nároku. Žiadny sudca z tejto skupiny už nevystúpi bez toho, aby sa vyhol vysvetľovaniu, prečo vstúpil alebo vystúpil a ide o to, čo je ľahšie odôvodniť.

Podstata procesov, ktorými sa navonok prejavuje predstava o nezávislosti sudcovského stavu finančným ohodnotením a uzavretím sa, však spočíva v odpovedi na otázku, či a prečo sa súdna moc necháva politicky motivovaným spôsobom kompromitovať a korumpovať vo svojej nezávislosti, o ktorú tak veľmi ústami svojich predstaviteľov usiluje, od držiteľov iných zložiek moci a prečo vstúpila do tejto hry. Nuž, keby neexistovali predpoklady, ktoré dali vzniknúť vrchnosti, neboli by ani neskoršie následky. Špirála sa zatiaľ roztvára ďalej, až kým sa znova nevrátime k povinnosti rešpektovať ústavné princípy štátnej moci, odoláme pokušeniu jej zneužívania a proti nenásytnosti  nenasadíme prísnu diétu.

Ak vychádzame z pravdivosti predpokladu, že všetko sa začalo dávno pred vytvorením kasty špeciálnych sudcov, tak sudcovia, ktorí tzv. diskriminačné žaloby podali a oligarchia, ktorá  disponuje mocou takéto majetkové túžby a predstavy uspokojiť, pracujú  a teraz dovršujú  vzájomne výhodné spoločenstvo. Ktože iný ako pôvodca myšlienky vie, čo vytvoril, ktože iný ako lekár vie, čo lieči. Čo zákony vyjadrili, to súdy aplikujú na konkrétne vzťahy.

Akoby malo a mohlo  ostať pred slovenskou verejnosťou nepovšimnuté, že súdy a prokuratúra ani pred vytvorením špeciálneho trestného súdu nedokázali presvedčiť verejnosť o svojej nezávislosti, nestrannosti, spravodlivosti  a múdrosti. Tzv. prieťahy v konaní sú len zástupným problémom, ktorý sa vyťahuje pred sudcov a pred verejnosť podľa potreby. Pre svoju nezávislosť potrebujú sudcovia istotu, ktorú verejná mienka nezabezpečuje a tí, ktorí reálne mocou disponujú konajú.

Porušením rovnováhy štátnej moci a sudcovskej nezávislosti sa môže javiť aj výmena, vyjadrená finančným ohodnotením a pocitom istoty v dobe spoločenskej a hospodárskej neistoty za nedotknuteľnosť určitých osôb a vzťahov. 

Porušenie rovnováhy moci a stranenie istej časti slovenskej národnej oligarchie, ktorú chránia bankové tajomstvá, žaloby na ochranu dobrej povesti fyzických a právnických osôb, prezumpcia neviny, subjektívne práva  a iné vhodné prostriedky, uzavretý súdny systém, vykonávajúci súdnu moc  bez spätnej väzby - to je viditeľný výsledok práce súdov na ceste k spravodlivosti a moci zákona, pred ktorým sme si všetci rovní, lenže nie všetci sme o tom aj vždy presvedčení. Dôvody našej rovnosti pred zákonom sa nás netýkajú rovnako a dôsledky si nesieme sami. Súčasný stav nemôže byť dôvodom mlčania a nečinnosti. Aj my sme Slovensko  a nenecháme sa odtiaľto vyhnať.

Alexander Mojš, sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici, 1.3.2010.