Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky („ústavný súd“) sp. zn. PL.ÚS 17/08 z 20. mája 2009 („nález“), o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky („navrhovateľ“; “národná rada“), bol vyslovený predovšetkým nesúlad - zákonnej úpravy, týkajúcej  sa ako  niektorých prvkov, tak aj samotnej  existencie Špeciálneho súdu – najmä s viacerými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky(„ústava“).

Pretože tento nález je a bude  kontroverznou súčasťou nášho ústavného vývoja, pripájam k nemu týmto aj niekoľko svojich postrehov.

1. Čo vyvolal nález hneď?

Po verejnom vyhlásení nálezu 20.mája 2009,v čase keď existovalo iba tlačové komuniké ústavného súdu č.4/09(obsahujúce podstatné argumenty väčšiny pléna),došlo najmä ako k ostrým negatívnym reakciám zo strany viacerých politikov, masmédií a informovanej verejnosti, tak aj k početným vyhláseniam zo všeobecného súdnictva, že nález ústavného súdu treba rešpektovať.

Verejné vyhlásenia politikov alebo masmédií ohľadne kontroverzných právnych otázok treba brať zrejme s rezervou. Keď sa však ozvú súdy, očakáva sa od nich viac. Keďže však išlo zo strany súdov o paušálnu podporu nálezu ústavného súdu, ktorého ucelené dôvody neboli v tom čase ani k dispozícii(vedelo sa, že ide o rozhodnutie tesnou väčšinou 7:6),ako to už u paušálnej podpory býva ,išlo v podstate o vety bez obsahu. Tie vyjadrovali skôr to, že sudcovia všeobecných súdov nemajú Špeciálny súd radi(ani nie tak pre jeho prácu, ako skôr pre jeho platy).Napokon aj v konaní  pred ústavným súdom  „polienka do ohňa“ k zániku Špeciálneho súdu priložili tiež Súdna rada Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky(„súdna rada“, “najvyšší súd“),keď sa vyjadrili v zhode s navrhovateľom.

2. Čo vyvolal nález v krátkom čase?

Prevažne negatívna odozva na nález, najmä v časti týkajúcej sa zániku Špeciálneho súdu, viedla napokon k legislatívnemu procesu. Jeho výsledkom je zachovanie špeciálneho trestného súdneho orgánu(premenovaného na „Špecializovaný trestný súd“),v jeho pôvodnom personálnom zložení, výkone súdnictva atď.(viď napr. zákon č.291/2009 Z. z. z 18.júna 2009 o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov; Čl. XII, bod 2.,§18i).Pravda, so zmenami, ktoré sú vyjadrením nálezu -  zánik osobitnej personálnej pôsobnosti, bezpečnostných previerok a zníženie funkčného príplatku sudcov.

Tento proces, týkajúci sa existencie špeciálneho trestného súdneho orgánu(Špeciálny resp. Špecializovaný trestný súd), je názornou ukážkou parlamentnej demokracie, založenej aj na princípe suverenity ľudu. Tu štátna moc – moc konštituovaná (pouvoir constitué), pochádza od občanov ( čl.2 ods.1 ústavy),t. zn. od moci konštituujúcej (pouvoir constituant).V prípade názorových rozporov v zásadných ústavnoprávnych otázkach (viď aj prieskumy verejnej mienky, vyznievajúce v prospech existencie Špeciálneho súdu), môže moc konštituujúca korigovať rozhodnutie súdnej moci (ústavného súdu) prostredníctvom štátnych mocí, ktoré sú bližšie k zdroju moci(vláda vyvolá legislatívny proces a zákonodarca resp. ústavodarca ho dovŕši.) V tomto prípade, na právny názor ústavného súdu, že Špeciálny súd podľa ústavy byť nemôže, reagoval zákonodarca spôsobom, že Špecializovaný trestný súd v súlade s ústavou bude. Rozhodnutie o tom, aká bude súdna sústava a jej zloženie, je totiž v zásade výsadou moci zákonodarnej (ústavodarnej) a nie súdnej.

3. O čom je nález?

Nález sa stal verejnosti v plnom znení prístupný na internete v druhej polovici júla 2009 a oplatí sa  pozorne si ho prečítať.

Nález je v prvom rade o právnom názore väčšiny pléna ústavného súdu. Jeho podstatou je to, že Špeciálny súd je protiústavný už svojou existenciou, pretože má niektoré prvky mimoriadneho súdu a ústave odporujú najmä: jeho prakticky výlučná trestná jurisdikcia nad ústavnými činiteľmi a niektorými vyššími štátnymi funkcionármi, bezpečnostné previerky sudcov tohto súdu, vykonávané Národným bezpečnostným úradom(ako predpoklad ujatia sa, ako aj ďalšieho výkonu funkcie sudcu) a neprimerane vysoký funkčný príplatok priznaný sudcom.

V druhom rade je nález o tom, že argumentačne v ústavnoprávnej rovine ťahá  väčšina , v porovnaní s menšinou, zjavne za kratší koniec, jej argumenty sú vo viacerých prípadoch neopodstatnené alebo nesprávne a v podstate nálezu, ktorou je zánik Špeciálneho súdu bez náhrady, ide o chybné rozhodnutie.

Menšinové odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a ďalších piatich sudcov ústavného súdu fundovane vyvracia väčšinovú argumentáciu najmä o prvkoch mimoriadneho súdu, ako aj o ústavnej  neprípustnosti :

- osobitnej personálnej pôsobnosti Špeciálneho súdu (pripúšťa ju aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, právne úpravy viacerých štátov a predpokladá ju tiež čl.3 ods.2 Štatútu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev); 

- výšky funkčného príplatku sudcov Špeciálneho súdu (väčšina konštatuje o .i. v rámci porušenia zákazu diskriminácie porušenie princípu proporcionality bez toho, aby vykonala test „platovej“ proporcionality dvoch skupín sudcov) a 

- bezpečnostnej previerky ako podmienky ujatia sa funkcie sudcu na Špeciálnom súde(nie je v rozpore so žiadnym ustanovením ústavy).

Menšina sa zhoduje s väčšinou iba v protiústavnosti zákonnej požiadavky kladenej na sudcov Špeciálneho súdu – podrobiť sa opakovaným a ďalším bezpečnostným previerkam.

Menšina tiež zdôraznila, že aj keby boli v zákonnej úprave  Špeciálneho súdu tie parciálne prvky neústavnosti ,o ktorých si to myslí väčšina, ani v takom prípade nebol dôvod vysloviť neústavnosť jeho samotnej existencie, ktorá  znamená jeho zrušenie bez náhrady. Platná právna úprava totiž umožňuje odstránenie takýchto nedostatkov aj pri zachovaní existencie dotknutej inštitúcie(čo v podstate urobila národná rada už citovaným zákonom z 18.júna 2009).

Nález je však aj o tom, čo v ňom nie je.

Nález, ktorým sa vyhovelo podstate návrhu navrhovateľa aby bol Špeciálny súd zrušený, bol prijatý tesnou väčšinou (7:6).Sedem hlasov je pritom minimálny počet hlasov potrebných na to, aby mohlo plénum ústavného súdu prijať vo veci meritórne rozhodnutie.

Otázka existencie Špeciálneho súdu už  ale bola v minulosti predmetom rokovania, o. i., aj ďalšieho ústavného orgánu – súdnej rady. Táto dňa 2.októbra 2006 uznesením č.1143 zaujala stanovisko, ktorým navrhla zrušenie Špeciálneho súdu. Dvaja terajší ústavní sudcovia, ktorí patrili k väčšine pléna, v tom čase boli členmi súdnej rady.

Nie je však už v minulosti vyslovený a aj verejne prezentovaný právny názor o potrebe zrušenia Špeciálneho súdu takým pomerom k veci, ktorý odôvodňuje vylúčenie sudcu ústavného súdu z veci v zmysle §27 ods.1 zákona o ústavnom súde, v ktorej ide práve o zrušenie Špeciálneho súdu? Pre ústavný súd toto nebol problém? A nebol to problém ani pre národnú radu ako odporcu v konaní (aby vzniesla pochybnosti o nepredpojatosti týchto sudcov), keďže už pri samotnom „rozbehu veci“ mal navrhovateľ(skupina poslancov národnej rady) fóra dvoch hlasov, čo sa ukázalo byť rozhodným?

Keby bol označený problém už v tom čase vyriešený podľa môjho názoru korektne, t. zn. vylúčením týchto dvoch sudcov z konania v tejto veci (lebo jeho neriešenie má nepriaznivý dopad na nestranné posúdenie veci ústavným súdom),ústavný súd mohol dospieť k inému rozhodnutiu - na ktorom by sa zhodlo minimálne sedem sudcov pléna – a teda kolotoč roztáčajúci otázku existencie Špeciálneho resp. Špecializovaného trestného súdu sa mohol zastaviť a nemusel  pokračovať tak, ako sa to aj v súčasnosti deje.

4. Čo s ním?

Sčasti už dal na túto otázku odpoveď zákonodarca (národná rada),keď právne následky nálezu čiastočne korigoval tým, že Špeciálny súd nezanikol bez náhrady ale bol pretransformovaný na Špecializovaný trestný súd.

S ďalším rébusom, ktorý ústavný súd vytvoril, si budú musieť poradiť príslušné orgány – Špecializovaný trestný súd a nadriadený najvyšší súd .O bode 3 výrokovej časti nálezu a jeho odôvodnení -  kde ide v podstate o vylúčenie obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle §41b zákona o ústavnom súde, u právoplatných, ale nevykonaných rozsudkov Špeciálneho súdu vydaných v trestnom konaní do straty účinnosti zákona zriaďujúceho Špeciálny súd –totiž menšina pléna ústavného súdu tvrdí, že ide o prekročenie rozhodovacej právomoci ústavného súdu resp. “o ničotný právny akt bez akejkoľvek právnej záväznosti“.

A čo znamená nález pre ostatných ? Otázka zrejme nestojí tak, či nález rešpektovať alebo nerešpektovať. V právnom štáte si  totiž môže dovoliť, v zásade, nerešpektovať nález ústavného súdu iba zákonodarca(ústavodarca) – a aj to  iba vo vymedzenej sfére svojej pôsobnosti a pokiaľ mu ústavný súd do nej neopodstatnene zasiahne.

Otázka skôr stojí tak, či tento nález – výrok a ratio decidendi, t. zn. nosné dôvody väčšiny pléna ústavného súdu – treba trpieť (tolerovať z povinnosti) alebo rešpektovať (uznávať, akceptovať). Na základe toho, čo už bolo uvedené si myslím, že nález je viac na trpenie ako na rešpektovanie a obávam sa, že prináša viac škody ako osohu.

V Košiciach, 2.septembra 2009

JUDr. Juraj Babjak

sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici

bývalý sudca Ústavného súdu

Poznámka: Tento príspevok bol vytvorený pre účely webového portálu „otvorenepravo. sk“ a prvý krát uverejnený pri jeho otvorení v októbri 2009