I. Tento príspevok sa týka uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 162/09 z 24. júna 2009 („uznesenie“, “ústavný súd“),ktorého predmetom je dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu v zmysle príslušných ustanovení zákona č.385/2000 Z .z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov („zákon o sudcoch“).Jeho relevantné okolnosti sú nasledovné.

II. 3.júna 2008 podal predseda okresného súdu na sudcu tohto súdu návrh na disciplinárne stíhanie na disciplinárny súd. Išlo o dôvodné podozrenie, že začiatkom decembra 2007 mal sprístupniť obsah odvolania podaného advokátom v trestnej veci, v ktorej bol činným sudcom, viacerým osobám a orgánom. Prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov sa o tom dozvedela aj širšia verejnosť.

Takéto konanie - právne kvalifikované najskôr ako disciplinárne previnenie podľa §116 ods.1 a neskôr aj podľa ods.2 zákona o sudcoch - je podľa jeho názoru v zásadnom rozpore so zachovávaním povinnosti  mlčanlivosti podľa §30 ods.10 tohto zákona  a preto navrhol. aby bolo sudcovi uložené disciplinárne opatrenie podľa §117 ods.5 písm. c)  – odvolanie z funkcie sudcu. 

16.júna 2008 bolo sudcovi doručené rozhodnutie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky („minister“) z 10.júna 2008,ktorým  mu dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu podľa §22 ods.1,ods.2 písm. b) zákona o sudcoch. 

20.júna 2008 sudca podal v zmysle  §22 ods.3 zákona o sudcoch na Súdnu radu Slovenskej republiky („súdna rada“) návrh na zrušenie rozhodnutia najmä preto, lebo skutočnosti uvádzané v návrhu na jeho disciplinárne stíhanie sú nepravdivé a neexistuje dôvod na takéto stíhanie. 

2.júla 2008 však súdna rada po vypočutí sudcu uznesením rozhodnutie ministra nezrušila, pretože návrh sudcu nezískal dostatočný počet hlasov.

V zákonnej 2-mesačnej lehote (15. augusta 2008) bola ústavnému súdu doručená ústavná sťažnosť sudcu v zmysle čl.127 Ústavy Slovenskej republiky („ústava“).Namietal v nej z rôznych dôvodov porušenie viacerých základných práv a slobôd (vrátane slobody prejavu a práva na informácie podľa čl.26 ods.1 a 2 ústavy) ako rozhodnutím ministra, tak aj uznesením súdnej rady. Ústavný súd  požiadal ,aby nálezom vyslovil porušenie ním namietaných práv a slobôd rozhodnutím ministra  a uznesením súdnej rady, aby obe rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

III. Ústavný súd uznesením z 24.júna 2009 ústavnú sťažnosť sudcu odmietol podľa §25 ods.2 zákona č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov („zákon o ústavnom súde“) , pričom z relevantných častí odôvodnenia tohto uznesenia možno citovať nasledovné:

„ 7....V súvislosti s namietaným rozhodnutím ministra ústavný súd opakovane konštatuje, že takéto rozhodnutie ministra (o dočasnom pozastavení funkcie sudcu) treba považovať za individuálny správny akt, pričom jedným zo základných práv dotknutého subjektu je možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na súde. V tomto smere bez potreby podrobnejšej argumentácie poukazuje ústavný súd tak na svoju rozhodovaciu činnosť (napr. III. ÚS 200/05, I. ÚS 91/04), ako aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 1 Sž-o-NS 159/2005, 6 Sžo 76/2007, M-Sždov7/03, 2 Sžo 78/2007, 8 Sžo 114/2008).

Podľa názoru ústavného súdu – vychádzajúc z už uvedeného – na rozhodnutie ministra podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) o dočasnom pozastavení funkcie sudcu sa vzťahuje zákon o správnom konaní, keďže zákon o sudcoch výslovne nevylučuje aplikáciu Správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu ovplyvňujúceho právne postavenie sudcu, ktorým rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení funkcie sudcu podľa názoru ústavného súdu nesporne je….

8. Z uvedeného vyplýva, že vo veci sťažovateľa je (bolo) možné podať opravný prostriedok (rozklad) a následne aj žalobu na všeobecnom (správnom) súde. Táto právomoc správneho orgánu, resp. všeobecného súdu, rešpektujúc zásadu subsidiarity, predchádza konaniu a rozhodovaniu ústavného súdu. Túto právomoc správneho súdnictva (správneho orgánu v rámci podaného rozkladu) nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu ministra po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu (konanie pred správnym súdom, pozn.) a pre jej neprípustnosť (možnosť podania rozkladu, pozn.) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Uvedené závery ústavného súdu o dôvodoch odmietnutia sťažnosti (bod 8) platia aj v súvislosti s namietaným uznesením súdnej rady, pretože jadro námietok sťažovateľa (bod 7) spočívalo v nezákonnosti rozhodnutia ministra, pričom ani rozhodovanie súdnej rady nemalo žiadny vplyv na zistené dôvody odmietnutia sťažnosti (možnosť podania rozkladu a následne žaloby na správnom súde). Inými slovami, ani skutočnosť, že súdna rada rozhodovala o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch), nič nezmenila na záveroch uvedených v bode 8….

10. Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu nie je rozhodnutím konečným, ale iba dočasným, a súvisí v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch). Dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu zrušiť takéto rozhodnutie opakovane po uplynutí štyroch mesiacov od posledného rozhodovania (§ 22 ods.5 zákona o sudcoch).”

IV. Uznesenie ústavného súdu považujem za právne neprijateľné z dvoch základných dôvodov:

A)Interpretácia a aplikácia práva ústavným súdom je neakceptovateľná.

B)Takéto rozhodnutie  je odmietnutím ochrany ústavnosti.

Ad A:

1.Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil tiež, že:”Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl.1 ústavy  je aj princíp právnej istoty.Tento spočíva okrem iného v tom,že všetky subjekty môžu dôvodne očakávať,že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných predpisov,že ich budú správne vykladať a aplikovať”(II. ÚS 48/97.)  

Ján Drgonec v Komentári k ústave z roku 2007 píše (str.1143),že z čl.152 ods.4 ústavy vyplýva aj takéto pravidlo:”Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy.Ústava sa nevysvetľuje pomocou zákonov s výnimkou vzťahov,v ktorých ústava výslovne odkazuje na podrobnejšiu úpravu zákonom”.

2.Znenie relevantných ustanovení zákona o sudcoch,ktoré sa týkajú dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu,je nasledovné: 

§ 22

(1) Sudca, ktorý je trestne stíhaný za úmyselný trestný čin alebo proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu, môže mať až do právoplatného skončenia súdneho alebo disciplinárneho konania a prípadne naň nadväzujúceho rozhodnutia prezidenta o odvolaní z funkcie sudcu dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu.

(2) O dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu rozhoduje

a) súdna rada, ak ide o predsedu najvyššieho súdu, podpredsedu najvyššieho súdu a sudcu najvyššieho súdu,

b) minister v ostatných prípadoch.

(3) Rozhodnutie podľa odseku 2 písm. b) môže súdna rada na návrh dotknutého sudcu zrušiť do 30 dní od oznámenia rozhodnutia.

3.Zákonodarca teda jasne v § 22 ods.3 zákona o sudcoch povedal,aký je prostriedok nápravy proti rozhodnutiu ministra  - návrh sudcu na jeho zrušenie,adresovaný súdnej rade.

Ústavný súd už v  uznesení vo veci sp.zn. III. ÚS 96/06 uviedol,že ide o účinný prostriedok nápravy,lebo súdna rada môže rozhodnutie ministra zrušiť(a jej rozhodnutie môže podliehať následnej ústavnej kontrole).

Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia ústavného súdu  z 15.marca 2006,v ktorom sa zaoberal ústavnou sťažnosťou trestne stíhaného sudcu ,smerujúcou iba proti rozhodnutiu ministra o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu podľa §22 ods.2 písm.b) zákona o sudcoch (a nie proti nepriaznivému uzneseniu súdnej rady),je vhodné uviesť tieto relevantné časti:

“…     Z uvedeného vyplýva, že v konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia jeho základných práv, sa za prostriedok nápravy rozhodnutia ministra vydaného podľa § 22 ods.2  písm. b) zákona o sudcoch považuje návrh na zrušenie rozhodnutia ministra podľa § 22 ods. 3 tohto zákona, v rámci ktorého mohol sťažovateľ uplatniť aj svoju argumentáciu uvedenú v ústavnej sťažnosti, pričom rozhodovanie o takomto návrhu patrí do právomoci súdnej rady.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ účinný právny prostriedok ochrany (svojich základných práv) podľa § 22 ods. 3 zákona o sudcoch využil a o jeho návrhu na zrušenie rozhodnutia ministra súdna rada rozhodla 12. januára 2006. Keďže nezískal dostatočný počet hlasov, v podstate mu nevyhovela a rozhodnutie ministra zostalo naďalej platné a účinné.

Ťažiskom ústavného problému sťažovateľa v súčasnosti potom nie je namietané porušenie jeho základných práv rozhodnutím ministra, ale rozhodnutie súdnej rady, ktorá ponechala rozhodnutie ministra nedotknuté (hoci ho mohla zrušiť).

Keďže sťažovateľ sa na ústavnom súde domáhal ústavnej ochrany voči rozhodnutiu ministra, a nie ohľadne rozhodnutia súdnej rady, jeho sťažnosť bolo potrebné odmietnuť (ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).”

4.Odporuje princípu právnej istoty,aby proti rozhodnutiu ministra o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu existoval - okrem návrhu sudcu na súdnu radu - iný účinný a porovnateľný prostriedok nápravy,ktorý musí dotknutá osoba využiť pred  obrátením sa na ústavný súd s ústavnou sťažnosťou.

Pri takejto dvojkoľajnosti - rozhodnutie ministra  možno napadnúť aj na súdnej rade a aj po “správnej línii”- by totiž mohlo dochádzať k neriešiteľným situáciám resp. až k právnemu chaosu.Keď napr. súdna rada vydá pre sťažovateľa nepriaznivé rozhodnutie a správny súd priaznivé-ktoré bude platiť?A môže vôbec po nepriaznivom rozhodnutí súdnej rady prichádzať do úvahy správne konanie alebo správne súdnictvo,keď rozhodnutie súdnej rady znamená,že ide o vec už rozhodnutú (res iudicata)?

Z uvedeného vyplýva,že ústavný princíp právnej istoty,ako imanentná súčasť princípu právneho štátu,vylučuje takú interpretáciu a aplikáciu zákonnej právnej úpravy,akú použil vo svojom uznesení z 24.júna 2009 ústavný súd.

Nevedno napokon,prečo sa ústavný súd v tejto veci podstatne odchýlil od predošlého právneho názoru vysloveného v III. ÚS 96/06 ,a to bez akejkoľvek právnej argumentácie ,ako aj bez využitia legálneho mechanizmu,ktorý pri odchylných právnych názoroch poskytuje  §6 zákona o ústavnom súde.

Treba tiež poznamenať,že predmetom ani jedného z predošlých rozhodnutí ústavného resp. najvyššieho súdu,na ktoré sa podporne poukazuje v bode 7 odôvodnenia uznesenia(viď vyššie),nebolo dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu ministrom podľa §22 ods.2 písm. b) zákona o sudcoch.

5.Sudca v teraz analyzovanom prípade využil jemu dostupný a účinný ,zákonom o sudcoch poskytnutý prostriedok nápravy (návrh na zrušenie rozhodnutia ministra  na súdnu radu) a súdna rada vydala pre neho nepriaznivé,v podstate zamietavé rozhodnutie.

Za týchto okolností je možné platnosť a účinnosť rozhodnutia ministra  posudzovať už iba v spojitosti s uznesením súdnej rady.Takéto rozhodnutie súdnej rady treba v tomto konaní (o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu) považovať za rozhodujúce a konečné.

Keď ho sudca napadol v zákonnej lehote dvoch mesiacov ústavnou sťažnosťou na ústavnom súde a existovala aspoň sčasti príčinná súvislosť medzi namietaným porušením práva resp. slobody (napr. sloboda prejavu a právo na informácie) a rozhodnutím súdnej rady,toto rozhodnutie súdnej rady  malo byť ústavným súdom preskúmané v merite.

Ad B:

Z odôvodnenia uznesenia ústavného súdu vyplýva,že tento vôbec nepreskúmal rozhodnutie súdnej rady,a to:

1)primárne-preto,lebo vec vyriešil tým,že ju už vyriešil ohľadne jadra námietok sudcu,smerujúcich voči rozhodnutiu ministra(viď bod 9 odôvodnenia) a

2)sekundárne-preto,lebo dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu zrušiť rozhodnutie ministra opakovane(viď bod 10 odôvodnenia).

Primárny dôvod nepreskúmania rozhodnutia súdnej rady znamená v tomto prípade neopodstatnené vyňatie súdnej rady spod ústavnej kontroly.Rozhodným a konečným nie je rozhodnutie ministra,ale súdnej rady,ktorá ho po preskúmaní ponechala nedotknutým a tým zaň preto preberá ústavnú zodpovednosť.

Keď ústavný súd odmietol rozhodnutie súdnej rady na základe ústavnej sťažnosti sudcu preskúmať a vyvodiť z takéhoto preskúmania právne závery,znamená to odmiet nutie ochrany ústavnosti.

Odmietnutie ochrany ústavnosti znamená aj sekundárny dôvod ústavného súdu.Je nepodstatné,že sudca môže aj v budúcnosti žiadať súdnu radu o zrušenie rozhodnutia ministra a táto bude o tom konať.Ústavne podstatný je predmet tohto konania,t.zn. - to, čo sa stalo v minulosti(uznesenie súdnej rady z 2.júla 2008),čoho právne následky pretrvávajú,čo treba ústavne preskúmať a o tom rozhodnúť.Predmetom konania ústavného súdu,tak ako aj iných súdov,je právna skutočnosť,ku ktorej došlo v minulosti(vrátane jej právnych následkov) a nie to,čo sa môže odohrať v budúcnosti.

Napokon,keď  ústavný súd koná a rozhoduje,okrem iného,o právoplatných súdnych rozhodnutiach o dočasnom pozbavení osobnej slobody väzbou – a neodmieta ústavné sťažnosti osôb preto,že však opakovane môžu žiadať príslušné súdy o prepustenie z väzby na slobodu –neviem, prečo by nemal konať a rozhodovať o uznesení súdnej rady,ktoré je rozhodným pre dočasné pozbavenie sudcu výkonu jeho funkcie.

V. Uznesenie ústavného súdu je teda podľa môjho názoru ústavne neakceptovateľné pre spôsob interpretácie a aplikácie práva a pre odmietnutie ochrany ústavnosti vo vzťahu k uzneseniu súdnej rady z 2.júla 2008.

V tomto prípade má naviac sudca dočasne pozastavený výkon funkcie,hoci nie je disciplinárne stíhaný za čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu - za ktorý by mohol byť trvale odvolaný z funkcie sudcu prezidentom republiky.Na ústavnú neprijateľnosť takéhoto postupu som osobitne a bližšie upozornil v mojom príspevku “Načo sú ústavné orgány(ktoré nerešpektujú ústavné  princípy)?

Z takéhoto právneho názoru by potom tiež vyplývalo,že rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci nie je ochranou ústavnosti ale neústavnosti.

V Devíne, 10. októbra 2009

Juraj Babjak

sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici

bývalý sudca Ústavného súdu