Právo, ekonómia, manažment, sociálna práca. To sú príklady „masových“ odborov, kde ponuka dosiahla astronomické rozmery a napriek tomu dopyt ju stále prevyšuje aj desaťnásobne.

Ako príklad si vyberme právo. Každoročne opustí brány čistokrvných právnických fakúlt na Slovensku takmer tritisíc absolventov. To je asi dvakrát viac ako v susednej Českej republike, čiže 4x viac právnikov na obyvateľa. Takýto čerstvý právnik sa potom nemôže čudovať, že sa nedokáže zamestnať inak ako po známosti. Bez ohľadu na svoje kvality. Dopyt trhu po absolventoch práva ani zďaleka nezodpovedá ich každoročnej ponuke, preto voľných pracovných miest, neobsadených rodinou či známym zamestnávateľa, je zanedbateľné minimum. Je to chyba absolventa, že sa nechal oklamať marketingom a vybral si tento odbor? Je. Napriek tomu tento stav škodí nielen samotným absolventom, ale hlavne nám všetkým.

Vysokoškolské vzdelanie patrí k najväčším investíciám ekonomicky činných občanov štátu do iných občanov štátu. Očakáva sa, že tieto investície sa nám vrátia v podobe pridanej hodnoty. Náklady na jedného študenta sú veľmi vysoké. Tvoria ich aktívne náklady na štúdium, ako aj pasívne náklady v podobe ušlého zisku (študenti počas štúdia vytvárajú len minimálne HDP). Čo sa potom stane, keď sa takýto absolvent na preplnenom trhu neuplatní? Celá alebo takmer investícia vyjde nazmar. Tento absolvent sa napokon buď zamestná v celkom odlišnom obore, na ktorý nemá kvalifikáciu, alebo sa zamestná ako realitný či investičný maklér, marketingový pracovník, administratívny pracovník, referent, teda všetko pozície určené pre ľudí so stredoškolským vzdelaním. To sú obrovské peniaze vyhodené do luftu a sú to peniaze nás všetkých.

Ak je v ČR počet absolventov práva primeraný, potom tri štvrtiny právnikov na Slovensku sú predraženou alebo celkom zmarenou investíciou. Teraz si zoberme príklady z opačnej strany - informatici, medici, zubári. Týchto absolventov je na Slovensku zúfalý nedostatok. To zas buď škodí súkromnému sektoru (firmám exponenciálne rastú mzdové náklady na tieto nedostatkové profesie, navyše nemajú možnosť výberu kvalitných absolventov), alebo to škodí nám všetkým (trvalý nedostatok zubárov či lekárov vytvára nulový až záporný tlak na ich kvalitu aj ceny).

Niečo tu teda zjavne nefunguje. Zlyháva snáď neregulovaná samospráva vysokých škôl? Nebolo by vhodné, aby štát zasiahol? Avšak pri pozornejšom nahliadnutí si všimneme, že štát už do tohto trhu zasahuje. A to najhorším možným spôsobom (pre nás občanov).

Vinníkom je systém paušálnych dotácií na každého študenta univerzity. Po prvé, takýto spôsob financovania pôsobí kontraproduktívne na zvyšovanie efektivity a kvality vzdelania na vysokých školách. Hlavný problém ale treba hľadať inde: platby ani trochu nereflektujú náklady na výučbu. Jeden študent zubáriny predstavuje pre univerzitu rádovo násobne vyššie náklady ako študent masových odborov typu právo či ekonómia. Tomuto ale vôbec nezodpovedá systém platieb. Dôsledky si už asi čitateľ domyslí. Každý rok vysoké školy ukončí niekoľko jedincov - zubárov. Zato nám tu ale veselo rastú stále nové fakulty a detašované pracoviská ponúkajúce štúdium najmä humanitných odborov s prakticky nulovými nákladmi na každého ďalšieho dodatočného študenta (čiže takmer rovnaké náklady pri 300 aj 600 študentoch). Pre univerzity je to veľmi výhodný biznis - tento stav im celkom vyhovuje. Pre štát a hlavne pre nás všetkých je to pohroma.

A pritom by stačilo tak málo. Celkovú sumu dotácií rozdeliť do kapitol podľa jednotlivých odborov. Výšku rozpočtu kapitol určiť v závislosti od reálnych potrieb trhu. Následne vynásobiť rozpočet každej kapitoly koeficientom zodpovedajúcim skutočným nákladom na výučbu jedného študenta v danom odbore. K tomu chýbajú „len“ dve veci: vôľa a činitelia nezávislí od tlakov zhora aj zdola.