Často počúvame, že súdnictvo a sudcovia sú konzervatívni, že k nim ťažšie prenikajú spoločenské zmeny, názory a nálady – a tak to vlastne aj má byť, pretože súdnictvo a sudcovia majú byť určitou zárukou stability spoločenského systému a právnych istôt. Nemôžu však byť „zakonzervovaní“ až tak, že by fungovali ako „štát v štáte“ a absolútne nevnímali spoločenské dianie. V medziach ústavy a zákona musí byť aj výkon súdnictva realizovaný takým spôsobom a v takých podmienkach, aby to bolo  spoločensky akceptovateľné a akceptované. Sudcovia sú tu pre občanov, nie sami pre seba a tak v  prvom rade sudca musí citlivo vnímať, či vo vzťahu k občanovi skutočne  ide o spravodlivý výkon súdnictva. Povinnosťou sudcu je  predovšetkým súdiť – ale ak cíti, že existuje hrozba nezávislého výkonu súdnictva, je jeho povinnosťou poukázať na to. Aj to patrí k naplneniu pojmu „spravodlivý sudca“.

To, aké budú podmienky výkonu spravodlivosti,  nezáleží len od sudcov samotných, ale aj od toho, aký rámec im určí moc zákonodarná a ako jej ich zabezpečí moc výkonná. A tak to vlastne v rámci trojdelenia štátnej moci má byť, pretože tieto dve moci sú závislé na vôli občanov a vo vzťahu všetkých troch mocí musia existovať vzájomné brzdy a páky, ktoré zabezpečia ich vyvážené fungovanie.

Do roku 1989 sudca u nás nemal ani len pozíciu radového ministerského úradníka, pretože súdna moc nebola rovnoprávna s mocou zákonodarnou a výkonnou a nešlo o nezávislý výkon súdnictva. Preto  práve sudcovia cez Združenie sudcov Slovenska po roku 1989 presadzovali zmeny, ktoré mali zrovnoprávniť súdnu moc  a vytvoriť pre spravodlivý výkon súdnictva vhodné podmienky. O tom, aké sú  predstavy sudcov, k čomu smerujú a ako ich dosiahnuť, sudcovia v tom čase veľa diskutovali aj vo vnútri stavu a to nielen pri osobných kontaktoch, ale aj na stránkach časopisu JUSTIN, ktorý v tom čase Združenie sudcov Slovenska vydávalo. Aj táto diskusia mala svojich lídrov a aj takéto aktivity sudcov prispeli k tomu, že v záujme vyváženia mocí v štáte sa súdna moc dobudovala inštatucionálne (zriadila sa Súdna rada ako ústavný orgán súdnej moci a sudcovské rady ako orgány samosprávy súdnictva) a pre sudcov sa vytvorili také podmienky, ktoré ich zrovnoprávnili s predstaviteľmi zákonodarnej a výkonnej moci a ktoré im vytvárajú priestor pre nerušený výkon súdnictva.

Ten proces však obsahovo ukončený nebol – ale diskusia sudcov o tom, ako ten systém dobudovať a hlavne ako tie nadobudnuté právomoci v nových podmienkach vykonávať tak, aby tým bol skutočne zaručený nezávislý a nestranný výkon spravodlivosti,  už nepokračovala. Sudcovia sa akoby uspokojili s tým, čo tá zmena priniesla im samotným a spravovanie záležitostí súdnictva úplne prenechali na zriadené orgány a funkcionárov z radov sudcov bez toho, aby bol vybudovaný funkčný systém ich kontroly a zodpovedania sa  za to, akým spôsobom veci súdnictva spravujú.

A zrazu sme dospeli  do štádia, keď ostatné dve moci nemajú účinné páky resp. z rôznych dôvodov vlastných týmto  mociam (ovládaných politikou, do ktorej sa infiltrovali aj sudcovia) nevyužívajú ani tie páky, ktoré vo vzťahu k súdnej moci majú – a sudcovia samotní sa týchto pák akosi  vzdali, takže súdna moc, vykonávaná orgánmi súdnictva, vlastne nezodpovedá nikomu.

Aj v tejto situácii, keď existujú mnohé signály, že je opäť narušené vyváženie mocí – ale tentokrát tak, že v záujme spravodlivého výkonu súdnictva pre občanov tejto krajiny sa javí, že bude potrebné chrániť nezávislosť radových sudcov pred súdnou mocou – je teda potrebné, aby sa ozvali sudcovia. Veď sudca, ktorý denno-denne berie na seba zodpovednosť za rozhodovanie o vážnych kauzách, musí  niesť zodpovednosť aj za to, ako sudcovia spravujú súdnictvo a tak musí byť schopný vytvoriť si  vlastný názor aj na tieto záležitosti a niesť zaň aj zodpovednosť. Inak nemá právo byť sudcom.

Aspoň časť sudcov, ktorí sú ochotní načúvať hlasu verejnosti a neuzatvárajú sa do stavovskej ulity, sa o to pokúsila a verejne prejavila svoje názory a obavy o stav justície. Ale širšia diskusia chýba.

Napriek tomu, že dnes sú už aj sudcovia vybavení počítačmi, systém vzájomnej komunikácie sudcov nefunguje. Pracovne nemáme prístup na internet – len na vybrané stránky, ktoré nám ministerstvo spravodlivosti sprístupní  a ministerstvom spravodlivosti nám je cez elektronickú poštu predkladaný aj monitoring tlače. Kritické názory, ktoré títo sudcovia verejne publikovali, sa však do tohto monitoringu nedostali (ale reakcie iných sudcov na ne áno a to aj opakovane!). To svedčí o tom, že niekto z kompetentných na ministerstve spravodlivosti selektuje, aká informácia sa k sudcom dostane.

Skupina sudcov, ktorí nie sú so stavom v justícii spokojní, je zatiaľ len v neformálnom spojení aj s občianskou verejnosťou ( zviditeľnila sa ako občianska iniciatíva SOB) a diskusiu o záležitostiach súdnictva postráda.. V tomto štádiu teda prijala ponuku týždenníka .týždeň ( na stránkach ktorého vlastne istá diskusia už začala), že nám na svojej webovej stránke takú diskusiu umožní (oddiel  „Kauzy“,  rubrika „Súdy“)  a to výlučne v našej réžii bez možnosti akéhokoľvek zasahovania z ich strany do jej obsahu. Chceme na tejto stránke pravdivo informovať o dianí v justícii a dať priestor pluralite názorov. Budeme vďační za každý názor, postreh, radu – či už zo strany verejnosti alebo od sudcov – ako zlepšiť chod justície v záujme spravodlivého výkonu súdnictva pre občana. Lebo – justícia je vec verejná. Samozrejme, nebudeme sa môcť vyjadrovať ku konkrétnym kauzám účastníkov konania ani sa venovať správaniu jednotlivých sudcov k účastníkom konania – tomu slúžia iné inštitúty, ktoré nemôžeme nahrádzať.

Krajský súd v Košiciach