Ani neviem prečo som tam išiel. A.M.O. mi nič nehovorila ale boli sme dohodnutý s kamarátmi ktorí ešte pred búrkou upevňovali stany že sa tam stretneme. Dali sme si cigánsku u Chilli boys a už stojíme v zadnej časti stanu. Celkom ma potešilo že spoznávam aspoň jednu skladbu .... Bra-ti-sla-va ...

Začalo fučať a preto kamoš navrhol aby sme šli kúsok dopredu kde je viac ľudí aby sme boli trošku krytý pred vetrom. Celkom sa vytešujeme ako sme to vymysleli. 

Neviem celkom presne ako to prebiehalo, koľko to trvalo, cely príbeh mám v hlave iba ako jeden záblesk. Neviem či podvedome alebo sa už niečo dialo zo stanom ale pozrel som sa smerom odkiaľ fúkalo. Plachtu nadvihlo, mám som pocit že povytŕhala kovové nosníky zo zeme. Vtedy sme sa inštinktívne skrčili k zemi. Neviem čí som si čupol alebo ľahol, neviem či to bol inštinkt alebo tlak plachty ktorá už padala. Potom bola tma a vôbec neviem koľko mohla trvať. Ľudia kričali a plakali. Zrazu sa objavilo svetlo z tej strany odkiaľ fúkal vietor. Neviem či plachtu zdvihli ľudia alebo ju nadfúkol vietor. Proste tam bolo to svetlo ... Išli sme za ním. Bolo to asi iba pár metrov až sme vyliezli von. Vonku boli zranení ľudia. Naľavo stál chalan a z chrbta mu trčala akási tyč. Snažil sa ju vybrať ale nešlo to. Napravo ležalo dievča asi so zlomenou nohou. Ale ja som len bežal ... Mám pocit že som všetko vykonával iba podvedome a pudovo. Rozum akoby sa mi zastavil aj keď som vnímal svet okolo seba. Utekal som smerom od nešťastia až sa mi po pár sekundách "vrátil rozum". Uvedomil som si že pod stanom môžu byť ešte ľudia. Utekáme späť s úmyslom pomôcť niekomu kto zostal uväznený v stane. Keď pribehnem späť už tam stoja ľudia a naddvíhajú plachtu. Na mieste kde stál zranený chalan je iba veľká kaluž krvi. Pridávam sa k nim a naddvíhame plachtu spoločne aby sa ľudia mohli ľahšie dostať von. Vedľa mňa stojí chalan a z úst mu tečie krv. Pozerám do tmy a niečo mi hovorí: "Musíš ísť tam a pomôcť im" ... ale ja sa už nedokážem vrátiť spať do tmy.

Prichádza organizátor a posiela náš preč. Nevieme ako pomôcť, stále sme v šoku. Odchádzame.

Intuícia alebo náhodná zhoda udalosti ?

Najskôr volám ostatným čí sú v poriadku ale telefón mi zmokol nič nerozumiem. 

Zúrivo píšem SMSky. Kamarátom a kolegom čo sú na Pohode, rodičom čo sú na dovolenke, sestre ktorá je mimo Slovenska. Aby vedeli že ja som mal šťastie. Najskôr iba jednoduché správy že som v poriadku pretože neviem ako dlho pôjde sieť. Keď dostávam nechápavé odpovede píšem o nešťastí na Pohode a vtedy sa mi začnú objavovať súvislosti z predchádzajúcich dvoch dní.

Ako ma šéf zdržoval v práci pred odchodom na Pohodu, ako v uličke pod domom zastavil kamión (aj keď predtým som tam nikdy žiadny kamión nevidel) a nevedel som autom prejsť a musel som ísť inou trasou. Ako mi následne dvaja dôchodcovia vošli do cesty aj keď hneď vedľa mali prechod pre chodcov. Ako som chcel obísť zápchu na Prístavnom moste ale dostal som sa do inej pri Slovnafte. Ako ma hodinu čakal kamarát, ako sme vyrazili ale museli sme sa vrátiť pretože on si zabudol peniaze. Ako sme sa museli vrátiť opäť pretože zabudol aj lístky na Pohodu. Ako nám na parkovisku pri príjazde na Pohodu zapadol parkovací lístok za palubnú dosku a museli sme kupovať nový ... a ako sme sa tesne pred pádom stanu presunuli zo zadnej časti viac do stredu. 

Zhoda udalostí alebo ma tam hore má niekto rád ? 

Prajem všetkým ktorí v sobotu nemali toľko šťastia ako ja s kamarátom aby sa čo najskôr vyliečili a všetkým ostaným prajem aby sme sa o rok mohli na Pohode opäť stretnúť.