Je mi ľúto pozostalých, vyjadrujem súcit s postihnutými za trvalé následky psychické a telesné. Je nesmierne ťažké vyrovnať sa so stratou a môže to byť nezvládnuteľné nielen pre priamych účastníkov a ich príbuzných, ale pre všetkých, ktorí boli pritom a videli zranených,  zúfalých, vystrašených, počuli výkriky, vzdychy, plač.

Organizátori budú roky rozmýšľať nad tým, čo sa malo stať inak, keby ....

Aj pri absolútne čistom svedomí budú mať pocit viny, ako lekári nosia v sebe cintorín pacientov pri ktorých bola príroda silnejšia ako lekárska veda a umenie.

Tragikou situácie sú postihnutí všetci, ale aj tí, ktorí festival pripravovali, pretože ich nešťastie obralo o dobrý pocit z vydarenej akcie. Na prvý pohľad pracovali rok zbytočne, to je rana, ktorá môže zlomiť. Tak ako vyjadrujeme sústrasť nad stratou života (životov), ako vyjadrujeme súcit s ranenými v ich bolesti, mali by sme súcitiť aj s organizátormi a dať im najavo svoju podporu.

Zranená duša pýta empatiu rovnako naliehavo ako ranené telo potrebuje ošetrenie. V mene princípu by sme mali pokorne prijať aj šialený kontrast medzi uvoľnenou zábavou v jednom okamihu a nešťastím v nasledujúcom. Uvedomiť si krehkosť bytia a pohody a nebrať príjemné pocity a šťastie ako nárok a samozrejmosť.

Na pripomenutie pominuteľnosti bytia a šťastia by sa hodilo začať budúcoročnú Pohodu ekumenickou spomienkou, tryznou za minulé obete a prosbou o pokojný priebeh. Do mohutného vzopätia hudby, slova a emócií patrí aj chvíľa ticha a pokory.

Radšej uvedomelé ticho počas spomienky ako mŕtvolné ticho po nešťastí.

P.S.: nikdy som na Pohode nebol, poznám len z čítania a počutia, ale budúci rok by mi chýbala