.týždeň - úvodná stránka

Československo bolo po roku 1968 celých dvadsať rokov komunisticky znormalizovanou krajinou. Pookupačná Komunistická strana Československa bránila do poslednej chvíle akýmkoľvek zmenám. S výnimkou Rumunska sme boli poslednou krajinou nehybnosti.

V novembri 1989 stálo Československo pred rozhodnutím buď rumunské násilie alebo ústavná zmena. Komunistická strana bola pripravená na násilie. Počas celých dvadsiatich rokov viedla svoje ozbrojené zložky, paramilitaristické milície a policajné sily k tomu, aby v prípade potreby násilne zasiahli proti akémukoľvek verejnému prejavu protestu a bola na to odhodlaná aj teraz. Politicky vychádzala z toho, že ich bývalí stranícki súperi nemajú sily ani schopnosť obnoviť vnútrostranícky zápas a nestraníci, diskriminovaní po roku 1948 zo samotnej podstaty režimu, v ktorom absolútne platila vedúca úloha komunistickej strany, nemajú spoločnú platformu ani silu aktivizovať sa.

Neexistovali nekomunistické politické elity. Nemali kde vzniknúť. Všetko, čo sa politicky po roku 1948 v Československu odohrávalo, dialo sa v réžii a vnútri Komunistickej strany. Systém kádrovania znemožňoval deťom z kresťanských, nestraníckych a stranícky postihnutých rodín študovať na vysokých školách, na ktoré sa kládol ideologický dôraz a na ostatných im sťažoval prístup k vzdelaniu. Nestraníci boli znevýhodňovaní a vytesňovaní z vedúcich pozícií vo všetkých povolaniach a zamestnaniach. Demokratická tradícia bola z kolektívnej pamäti vytesnená. Problémom nebolo verejné angažovanie, to sa ideologicky priamo vyžadovalo, ale ako mu odolať, lebo len tak sa dalo uchovať si ľudskú a odbornú integritu.

Ľudia si v dôsledku pozvoľného zlepšovania životnej úrovne neuvedomovali, do akej miery je komunistický režim politicky, ekonomicky a sociálne zdevastovaný a rast životnej úrovne neudržateľný. Málokomu bolo jasné, že po roku 1968 prepáslo Československo civilizačný prechod, v dôsledku ktorého sa začal klásť dôraz na kvalitu života, zvyšovanie priemerného veku, ochranu životného prostredia, vzdelanie, kultúru a využívanie voľného času. Slovensko síce ostávalo oázou pokoja, zmierneným režimom, zaplatilo však za to vysokú cenu v podobe neslobody, rastúceho rozdielu životnej úrovne voči vyspelým demokratickým krajinám a nízkej kvality života.

Československo žilo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch na úkor budúcnosti. Modernizácia Slovenska bola za štyridsať rokov komunistického režimu vykúpená ľudskými obeťami z radov inteligencie, učiteľov, právnikov, lekárov, kultúrnych pracovníkov, cirkví, podnikateľov, remeselníkov, súkromných roľníkov. Nielen rozsiahlymi obeťami na životoch, ale aj v zmare¬ných životných dráhach, v diskriminácii, ktorá siahala v kádrovej politike komunistic¬kej strany od predkov po potomkov.

Nemožno zabúdať ani na to, že  samotná komunistická strana označovala obdobie osemdesiatych rokov za stagnáciu, čo bol len zjemňujúci výraz pre rozklad normalizačného režimu, ale aj celého systému. Poučenie z krízového vývoja, ako sa volal dokument, ktorý prijala Komunistická strana Československa po okupácii a riadila sa ním až do novembra 1989, bolo v poaugustovom režime stelesnením základných vlastností komunistického systému. Súčasťou a výkonnou zložkou tohto systému bola aj Komunistická strana Slovenska. Slovenskí komunisti sa stali symbolom československých sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Stačí si pripomenúť mená ako Husák, Biľak, Lenárt, Chňoupek. Ich pomáhačmi na Slovensku boli Šalgovič, Colotka, Janák, Pezlár, Knotek, Šlapka a mnohí ďalší, ktorí sa stali stelesnením tohto ob¬dobia.

Staršia generácia slovenských komunistov bola celkom skostnatená. Bývalí reformní komunisti túžili po straníckej rehabilitácii, občianskom zrovnoprávnení a potajomky možno aj po nejakej novej forme opakovania roka 1968. Skromné aktivity skupiny okolo Igora Cibulu a Jozefa Moravčíka ostávali na krotkej platforme demokratického socializmu. Mladšia generácia komunistických intelektuálov z prostredia Ústavu marxizmu-leninizmu pri ÚV KSS bola teoereticky a politicky nastavená na pozvoľnú reformnú zmenu v rámci gorbačovovskej perestrojky.  Na ňu mala mentálnu výbavu. Nebola však vôbec pripravená na zmenu celého systému. Preto v novembri 1989 tvrodšijne bránila všetky pozície komunistickej strany a vzdávala sa ich len milimeter po milimetri. Prvým a základným problémom Slovenska roku 1989 bolo nedostatočné vedomie veľkosti zmien, pred ktorými stálo.

Peter Zajac

Oficiálne čakala mladú generáciu svetlá budúcnosť. Na štúdium stačil dobrý kádrový pôvod, na profesijnú kariéru stranícka knížka. Očakával ju život v priemere o sedem rokov kratší ako ľudí na Západe, od ktorého ju oddeľoval ostnatý drôt.

Fotografia: ©Ján Lőrincz