Prvých šesť novembrových dní otriaslo Slovenskom. Boli ako lavína. Vo štvrtok 16. novembra vytvorilo 200 študentov reťazec spojených rúk, aby vyjadrilo nespokojnosť s pomermi na vysokých školách. V nedeľu 19. novembra sa v Umeleckej besede zišlo do 500 protestujúcich, v pondelok na Hviezdoslavovom námestí okolo 2000, v utorok 21. novembra ich bolo na Gottwaldovom námestí 20 000 a v stredu 22. novembra na prvom mítingu Študentského koordinačného výboru a Verejnosti proti násiliu na Námestí SNP už 100 000. A lavína sa šírila ďalej na námestia všetkých väčších slovenských miest.
V moderných dejinách Slovenska existuje viacero obrazov dejinných udalostí. Obraz Jána Francisciho v hrdinskom postoji dobrovoľníckeho kapitána z roku 1848, s končiarmi v pozadí a s vojenskou družinou, opekajúcou si v údolí pri jánošíkovskom ohni barana, nahradil v roku 1944 obraz partizánov v lesoch s puškou v ruke. Obe udalosti sa symbolicky zobrazovali ako romantický prírodný úkaz.
November 1989 bol revolúciou námestí. Námestia slovenských miest sa vtedy stali verejným zhromaždením, agorou, fórom, demokratickým miestom diskusie a rozhodovania. Tu sa získavala politická legitimita a utváral tlak na komunistickú moc, ktorý vyvrcholil 27. novembra generálnym štrajkom. Po ňom sa prenieslo politické rozhodovanie do fabrík a inštitúcií, do parlamentov a do vlád.
November 1989 bol prvou urbánnou, mestskou revolúciou v dejinách Slovenska. Neodohrával sa na kopcoch ani v lesoch. Mal však aj svoj romantický, krajinný rozmer. Keď vystúpil 23. novembra Martin Bútora na Námestí SNP so slovami: „Definitívne sme sa zbavili strachu. Démon strachu je zahnaný. Sme odkliati!“, nešlo len o kolektívnu terapiu, pomocou ktorej sa mal národ zbaviť strachu, vyše štyridsať rokov ochromujúceho celú spoločnosť, ale aj o dejinný obraz rozprávkovej zakliatej krajiny, stojaci pri zrode slovenského politického národa v polovici devätnásteho storočia.
Pre romantickú generáciu bola rozprávka predobrazom formovania modernej kolektívnej identity. Za celú generáciu to vyjadril Pavol Dobšinský: „Národ si je sám sebe rozprávkou. On v nich žije, tvorí a prechováva sa. Nie sú ony bludom, len jasným svetlom jeho, cez ktoré nazrieť môžeš do tajnej sveta budúcnosti.“
Podľa Ľudovíta Štúra bol podstatou národného zakliatia trest, ktorým je „premena do nešťastného stavu bytosti“, pričom však touto bytosťou nie je u Štúra jednotlivec, ale národ: „Či nie je pravda, že sme všade odhodení, že nás za masu majú, že sme sluhovia druhým – či nie sme zakliati?“
Pre slovenských romantikov znamenalo zakliatie rabstvo, neslobodu a trest za vinu. Odkliatie bolo možné len ako prejav oslobodenia a odčinenia viny. Odklínanie námestí malo byť dovŕšením tohto romantického proroctva. Lenže ono malo aj druhú tvár. Svetský víťaz Jána Bottu síce oslobodí pokorenú krajinu, ale ostane stáť pred tajomstvom zatvorenej knihy osudu, ktorú ako kroniku národa stráži čierny orol. Odkliatie nie je v romantickom mýte definitívnym stavoém. Kniha osudu v ňom píše nové stránky, nové rabstvá, neslobody a tresty za nové previnenia.
Romantickú fázu novembrových námestí vystriedal politický realizmus nasledujúcich dní, mesiacov a rokov. Krátky romantický sen vystriedal dlhý realistický deň. Ten krátky sen však mal svoj význam: „Dobré veci v dejinách majú obyčajne veľmi krátke trvanie. Mávajú však potom rozhodujúci vplyv na to, čo sa neskôr deje v dlhých, vôbec nie krásnych časoch.“
To hovorí Hannah Arendtová. Treba k tomu len dodať, že nestačí len krátky sen. O osude krajiny rozhoduje napokon jej dlhý deň. No nestačí ani len dlhý deň. Bez sna ostáva vyľudnený.
