To, čo sa odohralo v novembri 1989, dostalo najprv názov Nežná revolúcia. Postupom času sa neha vytratila a o revolúcii sa začalo pochybovať. Pojem revolúcie spochybnili na jednej strane samotní aktéri, na druhej strane tí, čo sa proti nej postavili.
Salónnym revolucionárom sa zdalo, že komunistický systém sa rozpadol ako domček z karát a celý proces nazvali nežným kolapsom. Radikálnym revolucionárom zase chýbalo revolučné násilie. Dodatočne sa im videlo, že zmena nebola spojená s politickou a právnou diskontinuitou s predchádzajúcim režimom. Pod tým prvým rozumeli zákaz Komunistickej strany, pod tým druhým radikálny právny rez. Lenže to prvé nebolo možné vzhľadom na celkovú povahu prechodu z jedného spoločenského systému na druhý v celej strednej Európe formou dohôd pri okrúhlych stoloch, to druhé by znamenalo vládnuť pomocou akýchsi revolučných direktorátov, dekrétov a nariadení, čo by znamenalo vymeniť síce legálne, ale neligitímne komunistické bezprávie za síce legitímne, ale nelegálne revolučné násilie.
Odporcovia novembrovej zmeny začali hovoriť o prevrate, najzreteľnejšie Vladimír Mináč vo svojom pamflete Návraty k prevratu. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o hru slov. Za ňou sa však skrýval zreteľný rozdiel v chápaní toho, čo sa odohralo v roku 1989, a to nielen na Slovensku a v Československu, ale v celej strednej Európe.
Každé slovo, každý pojem má svoje symbolické zázemie. Slovo prevrat sa spája v strednej Európe predovšetkým s rokom 1918, keď vzniklo v dôsledku prvej svetovej vojny na pôde Habsburskej monarchie množstvo nových štátov, v ktorých došlo k zásadnej zmene politického, do istej miery právneho a s výnimkou prerozdeľovania majetku len v malej miere ekonomického systému.
Okrem toho evokuje pojem prevratu predstavu vojenskej alebo inej militantnej formy zmeny režimu ako v roku 1948, keď Komunistická strana najprv mocensky obsadila bezpečnostný aparát štátu, potom prostredníctvom milícií, masového verejného nátlaku a generálneho štrajku úplne prevzala politickú moc, následne uskutočnila zmenu celého spoločenského systému a pod mocenskými krídlami Sovietskeho zväzu aj geopolitického zakotvenia Československa.
Slovo prevrat, použité v súvislosti s rokom 1989, potom nabáda na predstavu, že bol akýmsi mechanickým opakom roka 1948, pomstou za komunistický prevrat a že všetko, čo sa odohrávalo v roku 1989, bolo len zrkadlovým obrazom roka 1948: metódy, spôsoby, cesty a v konečnom dôsledku aj výsledky.
Zmena v roku 1989 sa na základe tohto jednoduchého symbolického triku obsahovo stotožnila so zmenou v roku 1948, len sa jej pridalo opačné znamienko. Vzbudzoval sa dojem, že výsledkom má byť nový totalitný systém. O úspešnosti tohto falzifikovania dejín svedčí, ako rýchlo sa v najslobodnejších časoch začalo hovoriť o „totalite VPN“ a jej „kabinetnej politike“.
Ako to však bolo naozaj? Predstava, že revolúcia sa spája vždy s násilím, vychádza z deterministického, predovšetkým marxistického chápania dejín. Ale to, čo sa dialo v novembri roku 1989, bolo verejným vzopretím sa proti komunistickému násiliu nenásilnými prostriedkami.
November 1989 bol pravým opakom komunistického puču v roku 1948. Jeho metódou bol zápas o demokratickú legitimitu spravovania vecí verejných a cieľom odstrániť komunistické násilie cestou, inšpirovanou predstavou o demokratickej revolúcii, ktorú vymedzil už v devätnástom storočí ako americký protiklad Francúzskej revolúcie Alexis de Tocqueville.
November 1989 bol pritom zmenou hlbokou, doslova revolučnou. Znamenal základnú zmenu politického, právneho a ekonomického poriadku.
Možno si však položiť otázku, či šlo v novembri 1989 o revolúciu dovŕšenú. Opakované krízy demokracie, a to nielen na Slovensku, ale v celej strednej Európe, svedčia o opaku. Revolučné zmeny z roka 1989 v nej ostávajú aj po dvadsiatich rokoch vnútorne neukotvené. Náchylnosť prijímať nové, aktuálne formy demagógie, autokracie, porušovania slobôd a princípov právneho štátu je stále veľmi vysoká.
