.týždeň - úvodná stránka

Veľké systémové zvraty majú svoju vlastnú vnútornú  logiku a dynamiku. To, čo sa 16. a 17. novembra začalo ako študentský protest, stalo sa v priebehu niekoľkých nasledujúcich dní a týždňov veľkou systémovou zmenou. V nej sa študentské hnutie, ktoré bolo na začiatku iniciátorom celého pohybu, dostalo na konci do úzadia. Jeho úlohou nebolo stať sa politickým hegemónom revolúcie. To však nijako neznamená, že černoch len splnil úlohu a musel odísť.

Zoberme si len bratislavské kalendárium novembrových udalostí. V pondelok 20. novembra študenti FFUK v Bratislave búrlivo diskutujú v aule univerzity s vedením školy a chystajú sa do ulíc. Ešte v ten deň sa spájajú s poslucháčmi VŠMU v budove na dnešnej Ventúrskej ulici. Študenti Filozofickej fakulty a Vysokej školy múzických umení vstúpia spoločne do štrajku. Priestor budovy VŠMU zmenia počas niekoľkých hodín na revolučné centrum. V hektickom dianí sa v Kaplnke, kde sa ináč hrá študentské divadlo, rodia stratégie postupu a každodenné dramaturgie mítingov. Tu vznikajú vyhlásenia VPN a Študentského hnutia. Na prvom poschodí ťukajú písacie stroje, na prízemí zriaďujú študenti prvú rozmnožovňu cyklostylov, tlačové, informačné a zdravotné stredisko. V bočnom trakte vzniká imaginatívne centrum, kde sa pripravujú plagáty a pútače.

Budova VŠMU sa stáva kľúčovým miestom revolúcie. Symbolizuje slovenský november 1989. Nevychádza z nervného podzemia ako pražská Laterna magika v pasáži paláca Adria, v ktorej si aj chodby šuškajú, ako a koho chce režim zlikvidovať. Od prvého dňa má otvorený, verejný charakter, čo sa stáva jej výhodou aj nevýhodou. Tá budova a jej okolie má  však aj symbolicky význam. Tu sídlila renesančná, v tom čase jediná uhorská univerzita Academia Istropolitana, v tesnej blízkosti, v budove Univerzitnej knižnice, vyhlásil Uhorský snem revolúciu v roku 1848.

V utorok už štrajkujú študenti prakticky v celej republike. V stredu ráno 22. novembra sa spájajú s občianskou iniciatívou Verejnosť proti násiliu a poskytnú jej v budove VŠMU prístrešie. Tu sa v ten istý deň zrodí pracovný Koordinačný výbor VPN, ktorý utvoria maliar Miroslav Cipár, spisovateľ Ľubomír Feldek, herec Milan Kňažko, ochranár Ján Budaj, prognostik Fedor Gál, dramaturg Ladislav Snopko, novinár Eugen Gindl, literárny vedec Peter Zajac, sochár Vladimír Kompánek, sociológ Martin Bútora, maliar Rudolf Sikora a jeho konateľmi sa okrem nich stávajú kritik Valér Mikula, ochranár Peter Tatár, spisovateľ Martin M. Šimečka, politológ Miroslav Kusý, spisovateľ Miloš Žiak, ekonóm Jozef Kučerák, ochranárka Mária Filková, dramaturg Martin Porubjak, architekt Bohuslav Kraus, pedagóg Juraj Záriš, sochár Jozef Jankovič a programátor Alfréd Zimmermann. Legitimitu dostáva na prvom mítingu na Námestí SNP aklamačne potleskom.

Od 22. novembra pripravujú študenti s VPN spoločne všetky mítingy na Námestí SNP, generálny štrajk v pondelok 27. novem¬bra a 10. decembra cestu do Hainburgu, ktorou si Slovensko a Československo otvorilo cestu do Európy.    

Pôvodný protest proti násiliu sa zmenil na politický zápas o demokratickú tvár spoločnosti. Študentské hnutie prekonalo za niekoľko dní neuveriteľný skok od požiadaviek na zlepšenie študijných podmienok cez požiadavku socialistickej plurality až k zmene celého spoločenského systému.

Študentské hnutie sa postupne vrátilo k svojej pôvodnej funkcii. Vznikla Vysokoškolská únia Slovenska a stala sa zástupkyňou študentov pri transformácii školstva, najmä pri prijímaní prvého demokratického Zákona o vysokých školách, ktorý im zaručoval autónomiu od štátnej moci a v rámci prijatých samosprávnych princípov založil spoluúčasť pedagógov a poslucháčov na ich riadení.

Študentské hnutie nebolo bez tvárí ani beztvaré. Malo svojich tribúnov Zuzanu Mistríkovú, Miloša Lauka a Antona Popoviča, v osobách Sveťa Bombíka, Daňa Bútoru a Filipa Vagača intelektuálny potenciál, fotograficky ho zaznamenala Petra Bombíková-Maudgil. Medzi jej lídrami bolo množstvo talentov, ktorých mená bude treba vyňať zo zabudnutia. Malo svojich spevákov, rockové kapely, v mladej generácii sa začala utvárať ponovembrová garnitúra publicistov. V osobnosti Juraja Alnera malo svojho demokratického radcu. Jeden z najmladších, vtedajší žiak Strednej všeobecnovzdelávacej školy Milan Nič, ukázal v televíznej diskusii s Vladimírom Mináčom, aký je rozdiel medzi jasným názorom mladého študenta a oportunistickým kľučkovaním špičkového predstaviteľa komunistickej pracujúcej inteligencie.

Individuálne osudy predstaviteľov študentského hnutia na Slovensku sa začali rôzniť, tak ako sa začala diferencovať a polarizovať celá spoločnosť. V novembri 1989 mu však neodňatelne pripadla rola iniciátora a rozbušky celospoločenskej zmeny.

Na niekoľko dní a nocí sa budova VŠMU zmenila na politické, strategické, programové, tlačové a informačné centrum revolúcie, na miesto diskusií, dramaturgií mítingov, na liaheň imaginácie, sloganov, ktoré boli v príkrom protiklade s komunistickými heslami, sľubujúcimi nemenosť na večné časy. Ale aj na zdravotné stredisko, jedáleň a nocľaháreň. Bol to úľ a tí, čo doň vkročili a vytrvali, nezabudnú.
Fotografie: ©Ján Lőrincz a © Petra Bombíková-Maudgil