Tesne po novembri 1989 sa začalo obdivne hovoriť, že pád komunizmu trval v Maďarsku rok, v NDR mesiac a v Československu týždeň. Vytvoril sa nimbus zamatovej či nežnej revolúcie. Nimbus vybledol, vrtáci prerobili revolúciu na neholúciu, a to, čo ostalo, je skôr pachuť z výrokov domácich historikov a politológov, že „štrnganie kľúčmi brány Jericha nezborilo“ a že v novembri 1989 šlo „o nežný kolaps“.
Situácia však bola celkom iná. Keď začali v pondelok 20. a v utorok 21. novembra prúdiť ulicami Bratislavy prvé zástupy ľudí a zhromažďovať sa pod sochou vodcu komunistického puču z februára 1948 Klementa Gottwalda na vtedajšom Gottwaldovom námestí a dnešnom Námestí slobody a večer pod sochou Pavla Országha Hviezdoslava na Hviezdoslavovom námestí, nevedeli, či ich nerozoženú príslušníci Verejnej bezpečnosti a striekacie autá rovnako brutálne ako pred rokom sviečkovú manifestáciu. Napriek tomu vyšli do ulíc. Hľadali si miesto, kde by mohli spoločne a verejne vysloviť svoje pobúrenie a odpor voči režimu.
Riskovali a vedeli to. Komunistická strana sa skutočne pripravovala na represívne zásahy policajných, milicionárskych a vojenských zložiek a na potlačenie akýchkoľvek verejných protestov. Svoje mocenské a ekonomické pozície, ale aj majetok, vplyv a postavenie v každom podniku a v každej inštitúcii bránila do posledného dychu, aj keď bola na začiatku zmätená a dezorientovaná. Každý ďalší ústupok si na nej vynútil len rastúci celospoločenský tlak. Napokon sa pod celonárodným tlakom zdráhavo, po vnútornom odpore a dlhom váhaní rozhodla pre ústup – ale ustupovala s tvrdošijnou zaťatosťou, milimeter po milimetri, aby si zachovala čo najviac z unikajúcej moci. To bola v Československu cena za nenásilný, nekrvavý, ústavný prechod k demokracii.
Ako sa napokon ukázalo, nežná revolúcia vôbec nebola taká nežná. Veľké bútorovské odklínanie sa zmenilo na veľké pranie špinavej bielizne. Vynorili sa démoni všetkých minulostí: predmníchovskej, pomníchovskej, slovenskoštátnej, povojnovej, pražskojarnej, normalizačnej. Ukázalo sa, že ekonomická a sociálna devastácia bola oveľa väčšia ako predstava o rýchlej ekonomickej a sociálnej transformácii. Najhoršie boli postihnuté ľudské vzťahy. Vytratila sa tradičná spolupatričnosť a po roku 1989 začal dominovať bezuzdný egoizmus. Československo nekráčalo po roku 1989 ľahkou cestou a nekráča ňou ani Slovensko od roku 1993. November 1989 bol možno nežnou revolúciou. Ponovembrové obdobie bolo celkom iste tvrdým dopadom.
Nešlo v nijakom prípade len o štrnganie kľúčmi. Komunistická strana používala všetky mocenské páky, ktoré mala k dispozícii. Prvé dni boli v znamení neľútostnej konfrontácie. Komunistická strana, federálny parlament, národné rady, všetky tri vlády označovali všetko, čo sa v krajine dialo, za "udalosti, za ktorými stoja nepriatelia socializmu". Hovorili o tom, že "nechcú ísť cestou provokácií, ktoré sa nám pokúšajú vnútiť určité protisocialistické živly".
Vlády Československej, Českej a Slovenskej socialistickej republiky súhlasili 20. novembra "s opatreniami, ktoré mali za cieľ obnoviť poriadok, chrániť majetok a životy občanov". Komunistická strana bola ústami M. Jakeša 21. novembra rozhodnutá neustúpiť "od ďalšieho rozvoja socializmu v našej krajine". Predsedníctvo ÚV KSS chcelo 21. novembra "zintenzívniť práce na výbere kádrových rezerv pre federálne orgány štátnej správy". Komunistická strana a Revolučné odborové hnutie sa 22. novembra prihlásili k prejavu M. Jakeša, v ktorom mala byť "realisticky ukázaná cesta na prekonanie zložitej situácie v našej krajine". Orgány Komunustickej strany Slovenska 22. novembra tvrdili, že "slovenská vláda je plne zodpovedná za zabezpečenie normálneho, pokojného života a prijíma na to konkrétne opatrenia“. Vedúci funkcionári Československej ľudovej armády na stretnutí 23. novembra vyhlásili, že "odmietajú hazardovať s osudom a životom ľudí a anarchiu, ktorú šíria vonkajšie a vnútorné protisocialistické sily", čo nebola v tých časoch verbálna vyhrážka, ale súhlas so straníckou inštrukciou na represívny zásah.
Medzi 17. a 23. novembrom odmietla komunistická strana akýkoľvek dialóg. Bola pripravená použiť a proti študentom aj použila brutálne policajné násilie, využívala príslušníkov a agentov ŠtB na infiltrovanie občianskych iniciatív, v zálohe mala pripravené milície a vojsko, demonštrovala silu prítomnosťou ozbrojených transportérov v Prahe a okolo Bratislavy, rozširovala letáky s výzvami na podporu svojich násilných krokov, vytvorila v elektronických médiách, ale aj v tlači úplnú informačnú blokádu a funkcionári komunistickej strany použili celú svoju mašinériu na zastrašovanie študentov a robotníkov.
Nahovárať dnes ľuďom, ktorí na celom Slovensku a v celom Československu prekročili bariéru strachu a vedomí si hrozby mocenského násilia vytrvali a vynútili si zmenu systému, že komunistický systém "sa v Československu rozpadol sám od seba", je dodatočným násilím na tých, čo prejavili veľkú osobnú statočnosť. Boli to totiž oni, ktorí túto zmenu reálne uskutočnili. Upierať im to znamená cynicky popierať to najlepšie v ich vlastných životoch. Ich odvaha fakticky zlomila moc komunistickej strany, čo bolo zmyslom toho "len takého štrngania kľúčmi".
