Do novembra 1989 neexistoval v Československu skutočný verejný dialóg. Od februárového puču v roku 1948 platil do novembra 1989 mocenský monopol KSČ. Všetko sa odohrávalo pod jeho taktovkou. Komunistická strana mala aj v období uvoľnenia v roku 1968 v rukách všetky mocenské nástroje od politickej moci po médiá. 21. augusta 1968 kapitulovala pred okupáciou vojskami Sovietskeho zväzu, jeho poľských, maďarských, bulharských a východonemeckých satelitov a Československo sa opäť zaradilo medzi poslušné, znormalizované krajiny východného bloku, Varšavskej dohody a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.
Nie náhodou sa začal november 1989 verejnými diskusiami. Stali sa prvým signálom zmeny. Ľudia pri nich pociťovali priam fyzickú úľavu zo slobodného slova. Verejné vystúpenia sa začali 19. novembra v Umeleckej besede, kde Ľubo Longauer prečítal protestnú rezolúciu, odsudzujúcu brutálny zásah Verejnej bezpečnosti proti pokojnej demonštrácii študentov v Prahe, Milan Kňažko stanovisko bratislavských divadelných umelcov a zástupcovia študentov z Vysokej školy múzických umení list pražských kolegov z Divadelnej akadémie múzických umení.
Ešte v ten istý deň oznámil Martin Huba v mene hercov na Malej scéne SND, že vstupujú do štrajku a divadelné predstavenie sa nekoná. To isté oznámil v tú istú hodinu na začiatku predstavenia divákom v dnešnej Astorke Marián Labuda.
Už na druhý deň sa začali verejné diskusie v Štúdiu S, na Vysokej škole múzických umení a na Filozofickej fakulte v Bratislave, potom v Slovenskom národnom divadle a postupne vo viacerých divadlách na celom Slovensku, na pracoviskách, v rodinách, na uliciach.
O jednej veci sa vtedy nediskutovalo, hoci je z historického hľadiska kľúčová. Nikto sa vtedy nepýtal, odkiaľ sa vzali novembroví aktéri. Až neskôr sa vyrojili hlasy odporcov, že november 1989 bol náhodným pohybom náhodných ľudí, v ktorom "nebolo pozitívnej myšlienky, kde nikto nemal jasnú predstavu o tom, čo by sa malo stať, ako by sa to malo stať". Tak to napísal komunistický pamfletista, ktorý vychádzal z predstavy, že revolúcia rovná sa vopred pripravenému puču a pýtal sa, či bolo Slovensko "filiálkou pražského fóra"?
Možno sa však pýtať ináč a presnejšie: Bolo to, čo sa dialo na Slovensku niečím vonkajškovým, cudzorodým, odvodeným, čo vlastne len zabránilo prirodzenému pohybu, ktorý sa mal opierať o pohyb vnútri komunistickej strany? Bol november 1989 v dejinách Slovenska mimo ich hlavného prúdu, niečím vykoreneným, čo treba z dejín vytesniť?
To je základná otázka novembra 1989 a podnes ostáva nezodpovedaná. Odpoveď však nemožno hľadať len v samotnom roku 1989. Treba od neho poodstúpiť a pozrieť sa na celé moderné dejiny Slovenska. Existujú v nich tri porovnateľné historické zlomy: rok 1848, 1918 a 1944. Všetky tri boli dvojjediným pokusom o konštituovanie moderného slovenského politického národa a nastolenie slobodného, demokratického zriadenia.
Prvý pokus v rámci Rakúsko-Uhorska stroskotal na slabosti národného hnutia, pohybujúceho sa medzi revolúciou a reštauráciou, na rakúsko-uhorskom vyrovnaní a maďarskej národnostnej politike, v ktorej nebolo miesta pre demokratické vyrovnanie sa s ostatnými národmi a národnosťami Habsburskej monarchie.
Druhý pokus viedol k vytvoreniu demokratického Československa a stroskotal na predstave jednotného československého národa, na falošnej národnostnej koncepcii, na nemeckom fašizme a na slabosti medzinárodného postavenia prvorepublikového Československa.
Tretí pokus v predposlednom roku druhej svetovej vojny chcel vybojovať slobodu so zbraňou v ruke a obnoviť demokratické Československo na základe rovnoprávneho postavenia Čechov a Slovákov. V oboch cieľoch zlyhal a stroskotal na totalitnej povahe komunistickej moci.
November 1989 patrí do tohto historického radu. Len v jeho rámci nadobúda jasný význam. Je to typický slovenský paradox, ale jediný, kto doteraz verejne vyslovil vetu o historickej príbuznosti štúrovcov a politickej reprezentácie novembra 1989, bol nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel pri otváraní Goetheho inštitútu v Bratislave. A podnes sa nenašiel nikto, kto by sledoval túto historickú súvislosť ako hlavnú vnútornú líniu moderných dejín Slovenska.
Étos novembrových dialógov medzitým vyhasol. Nič to však nemení na význame novembra 1989, ktorý sa stal jedinou pokojnou, slobodnou, demokratickou revolúciou v novodobých dejinách Slovenska.
