.týždeň - úvodná stránka

Dňa 19. novembra sa z iniciatívy výtvarných umelcov Miroslava Cipára, Vladimíra Kompánka, Rudolfa Sikoru, Jozefa Jankoviča, Karola Lacka, Ľubomíra Longauera, Daniela Fischera, Ladislava Čarného, Petra Horvátha, básnika Ľubomíra Feldeka a filmového režiséra Martina Hollého zišli na verejnom zhromaždení v Umeleckej besede v Bratislave zástupcovia umeleckých zväzov, kultúrnych inštitúcií a študentov bratislavskej VŠMU. Prijali tri dokumenty – výzvu, odsudzujúcu brutálny zásah bezpečnosti proti študentom v Prahe, vyhlásenie slovenských divadelných umelcov, ktorým sa pripojili k svojim pražským kolegom a podobný list študentov VŠMU poslucháčom pražskej DAMU. Nešlo ešte o priamy politický akt, ale o prvý spoločný verejný výraz budiaceho sa svedomia po dvadsiatich rokoch. Okrem toho sa vo vyhláseniach objavil pojem verejnosti ako základného znaku občianskej spoločnosti a zdôraznil nenásilný ráz vzopretia sa proti násiliu.

Na tomto zhromaždení sa ustanovil výbor, ktorý mal koordinovať spoločné aktivity. Ešte v ten večer vznikol v diskusii Jána Langoša, Jána Budaja, Olega Pastiera, Martina M. Šimečku a Miloša Žiaka názov, ktorý sa stal pomenovaním celej iniciatívy: Verejnosť proti násiliu.

Skupina ľudí, ktorá novembrovú zmenu na Slovensku uskutočnila, ako spoločná politická či občianska  sila pred rokom 1989  neexistovala.  Spojili sa v nej viaceré menšie skupiny, ktoré zjednocoval odpor voči režimu. Bol to kresťanský a občiansky disent a ochrancovia životného prostredia, ktorí prekročili pôvodný prah čisto ochranárskych záujmov, fungovali celoplošne a práve preto mohli vytvoriť organizačné podložie Verejnosti proti násiliu. K nim pribudli malé skupinky vedcov a umelcov. Generátorom celého pohybu sa stali výtvarníci, ktorí si v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch udržali najväčšiu mieru integrity a vnútornej sily vzdorovať režimu.  

Bola to rôznorodá, slabá skupina ľudí, ktorá sa nepripravovala stať sa hegemónom revolúcie. Mala však tri silné stránky, a tie rozhodli o tom, že uskutočnila na Slovensku zmenu od totalitnej k demokratickej spoločnosti. Vnútorne bola na túto  zmenu pripravená, mala odvahu uskutočniť ju a bola nositeľkou jej étosu.

Už na druhý deň, v pondelok 20. novembra 1989, sa v Programovom vyhlásení VPN jasne formuluje zmysel celého pohybu. Vyhlásenie sa postavilo proti deformáciám v spoločenskom a politickom živote, chronickým chorobám ekonomiky, klesaniu úrovne sociálnej a zdravotnej starostlivosti, školstva a kultúry, proti rôznym prejavom sociálnej nespravodlivosti, nedodržiavaniu platných zákonov, devastácii životného prostredia, proti narastajúcemu napätiu medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, generáciami, národmi a národnosťami a proti prehlbujúcej sa mravnej kríze v spoločnosti. Vyslovilo sa za vytvorenie skutočnej, nie iba predstieranej demokracie. Prvé Vyhlásenie Verejnosti proti násiliu sa končilo vetou: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“. To už bola jasná výzva režimu.

Fakticky v ten istý čas, 19. novembra večer, vzniklo v Prahe v Činohernom klube „za účasti zástupcov kultúrneho frontu, nezávislých iniciatív, študentov a ďalších občanov" Občianske fórum. Toto voľné združenie ľudí, kritických k politickým pomerom, si dalo za úlohu prispieť k tomu, aby republika bola slobodná a demokratická.

 Obe občianske iniciatívy vznikli paralelne a nezávisle od seba. Veľmi rýchlo však začali spolupracovať a postupovať spoločne. November 1989 sa stal skutočnou česko-slovenskou revolúciou.

Peter Zajac

Verejnosť proti násiliu vznikla v nedeľu 19. novembra v Umeleckej besede. Tu prečítal Ľubo Longauer spoločný text proti zvrátenej komunistickej demonštrácii sily. Na druhý deň prečítal Martin Bútora prvé Vyhlásenie VPN. Končilo sa slovami: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“ V utorok už žiadal Fedor Gál prepustenie politických väzňov, priestor v masových médiách, stretnutie zástupcov VPN a študentov s predsedom vlády a Ľubo Feldek zrušenie vedúceho postavenia KSČ. Čas sa závratne zrýchlil.

Fotografia: ©Ján Lőrincz