19. decembra ráno o ôsmej prišiel za Fedorom Gálom na sekretariát Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu JUDr. Fábry, generálny prokurátor Slovenskej socialistickej republiky a JUDr. Antalík, zástupca náčelníka Správy nápravno-výchovných zariadení a žiadali o pomoc pri riešení napätej situácie vo väznici v Želiezovciach.
Bolo si ťažko predstaviť, že pohyb, ktorý zachvátil celé Československo, obíde väznice. Väzni sa v podstate domáhali zlepšenia podmienok. Nezriedka sa pritom stierala tenulinká hranica medzi oprávneným volaním po ľudských podmienkach a faktom, že až na výnimky, ktoré súviseli s komunistickým zneužívaním práva boli väzni odsúdení na základe reálne spáchaných trestných činov.
23. decembra predseda slovenskej vlády Milan Čič v diskusii na Koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu prisľúbil, že 24. decembra prijme hovorcov vzbury zo Želiezoviec a z Leopoldova a bude s nimi priamo rokovať. Svoj sľub nedodržal. Radšej zaželal ľuďom z televíznych obrazoviek šťastné a veselé Vianoce. Keď sa potom objavili predstavitelia Verejnosti proti násiliu s väzenskými lídrami vo večerných hodinách v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase, ľudia ostali pri štedrovečernom jedle v šoku.
Tento šok sa zopakoval, keď novozvolený prezident Václav Havel vyhlásil 1. januára 1990 bez prípravy akýchkoľvek resocializačných opatrení rozsiahlu amnestiu. Krok Václava Havla mal vnútornú logiku bývalého väzňa komunistického režimu, ale samotní väzni ani verejnosť naň neboli vôbec pripravení, a tak sa mnohí amnestovaní väzni dostali veľmi rýchlo späť do väzenia.
Tretí šok zažila verejnosť 1. marca v Leopoldove, keď sa v objekte zvanom Hrad zabarikádovalo 217 väzňov, vyhlásili hladovku a odmietli poslušnosť. Vzbura vyvrcholila 28. marca 1990, kedy väzni zapálili strechu Hradu. Po šesťhodinovom neúspešnom vyjednávaní zasiahli príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia, ozbrojených zložiek Federálneho ministerstva vnútra a Zboru nápravnej výchovy a vzburu za tri hodiny zlikvidovali.
Vzbura si vyžiadala jedného mŕtveho a dvadsaťdeväť zranených väzňov a jedného ťažko a desať ľahko zranených spomedzi zasahujúcich bezpečnostných jednotiek. Tým sa novembrový sen väzňov o slobode skončil.
Bolo si ťažko predstaviť, že pohyb, ktorý zachvátil celé Československo, obíde väznice. Väzni sa v podstate domáhali zlepšenia podmienok. Nezriedka sa pritom stierala tenulinká hranica medzi oprávneným volaním po ľudských podmienkach a faktom, že až na výnimky, ktoré súviseli s komunistickým zneužívaním práva boli väzni odsúdení na základe reálne spáchaných trestných činov.
23. decembra predseda slovenskej vlády Milan Čič v diskusii na Koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu prisľúbil, že 24. decembra prijme hovorcov vzbury zo Želiezoviec a z Leopoldova a bude s nimi priamo rokovať. Svoj sľub nedodržal. Radšej zaželal ľuďom z televíznych obrazoviek šťastné a veselé Vianoce. Keď sa potom objavili predstavitelia Verejnosti proti násiliu s väzenskými lídrami vo večerných hodinách v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase, ľudia ostali pri štedrovečernom jedle v šoku.
Tento šok sa zopakoval, keď novozvolený prezident Václav Havel vyhlásil 1. januára 1990 bez prípravy akýchkoľvek resocializačných opatrení rozsiahlu amnestiu. Krok Václava Havla mal vnútornú logiku bývalého väzňa komunistického režimu, ale samotní väzni ani verejnosť naň neboli vôbec pripravení, a tak sa mnohí amnestovaní väzni dostali veľmi rýchlo späť do väzenia.
Tretí šok zažila verejnosť 1. marca v Leopoldove, keď sa v objekte zvanom Hrad zabarikádovalo 217 väzňov, vyhlásili hladovku a odmietli poslušnosť. Vzbura vyvrcholila 28. marca 1990, kedy väzni zapálili strechu Hradu. Po šesťhodinovom neúspešnom vyjednávaní zasiahli príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia, ozbrojených zložiek Federálneho ministerstva vnútra a Zboru nápravnej výchovy a vzburu za tri hodiny zlikvidovali.
Vzbura si vyžiadala jedného mŕtveho a dvadsaťdeväť zranených väzňov a jedného ťažko a desať ľahko zranených spomedzi zasahujúcich bezpečnostných jednotiek. Tým sa novembrový sen väzňov o slobode skončil.
