.týždeň - úvodná stránka

Prvé dní poskytli prístrešie Verejnosti proti násiliu ochranári zo Slovenského zväzu ochrancov prírody na Markušovej ulici. Potom sa jej centrum presunulo na Vysokú školu múzických umení. Tu sa v týždni najdramatickejšieho a najvypätejšieho zápasu o novembrovú revolúciu rodili koncepcie mítingov až po generálny štrajk. Tu sa zo študentov a z lídrov Verejnosti proti násiliu a Maďarskej nezávislej iniciatívy vytvorilo zvláštne kolektívne telo, ktoré vyzeralo ako strapec hrozna a pracovalo ako spoločný živý organizmus. 

30. novembra 1989 dostala Verejnosť proti násiliu rozhodnutím Bytového odboru – dislokačného oddelenia Národného výboru hlavného mesta Bratislavy k dispozícii päť miestností v Mozartovom dome oproti Vysokej škole múzických umení, ktorý bol v správe Mestského domu kultúry a osvety. 
Bol to zvláštny dom. Ventúrska ulica, pomenovaná po meštianskej rodine Venturovcov, pochádzajúcich z Talianska, je jednou z dvoch najstarších ulíc Bratislavy. Lemuje ju rad palácových stavieb, rokokový Erdödyho palác v dome číslo 1, Zichyho palác v dome číslo 11, palác Lepoloda de Pauli na čísle 13 a v dome číslo 10 Pálffyho palác, prezývaný aj Mozartov dom podľa toho, že v ňom mal koncertovať šesťročný Wolfgang Amadeus Mozart.
Do novembra 1989 bolo v tomto dome sídlo Večernej univerzity marxizmu-leninizmu. Keď sa doňho nasťahovala Verejnosť proti násiliu, viseli na stene ešte stále inštruktážne tabule s poučkami z vedeckého komunizmu, dialektickej a materialistickej filozofie, z dejín robotníckeho hnutia a obrazy vodcov revolučného hnutia. Podobný osud mala aj neskoršia budova Kresťanskodemokratického hnutia na Žabotovej ulici, ktorá bola predtým  sídlom Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska. Kresťanskí demokrati sa tu pokúšali dosť dlho s kadidelnicami v rukách vyhnať z domu ducha komunistickej strany. 
Sídlo Verejnosti proti násiliu však bolo zvláštne najmä tým, že sa v ňom naplno rozvinul duch hnutia. Tento pojem vznikol po novembri 1989 a vyjadroval rozdiel medzi politickými stranami, ktoré sa za múrmi sekretariátov venovali politike a hnutiami, v ktorých sa krížili s politickou činnosťou najrozmanitejšie občianske aktivity od jednoduchej informácie občanom cez právnu poradňu a psychologickú pomoc až po kultúrne aktivity, redakcie časopisov Verejnosť a Kultúrny život, počítačové stredisko, archív, až po rodiace sa prvotnopospolné podnikateľské aktivity. Jeden trakt na prvom poschodí bol vyhradený politickej činnosti Verejnosti proti násiliu, Maďarskej nezávislej iniciatívy a tlačovému oddeleniu.
Bola to zvláštna kohabitácia. Jej umeleckým vrcholom bola vegetariánska reštaurácia v suteréne a kaviarnička v átriu, v ktorej sedávali vedľa seba vo vášnivých rozhovoroch pri káve študenti s lídrami Verejnosti proti násiliu. Nikdy predtým ani potom neboli politici v slovenskej politike tak blízko ľuďom, a je len paradoxom dejín, že práve týchto politikov obvinil neskôr Vladimír Mečiar z kabinetnej politiky.
Rovnakým paradoxom ostalo aj to, že keď sa do Mozartovho domu nasťahovalo po Verejnosti proti násiliu rakúske veľvyslanectvo, pri prestavbe sa našli v stenách hromady odpočúvacích zariadení, od telefónnej centrály, z ktorej bola pred rokom 1989 odpočúvaná tretina Bratislavy až po najmodernejšie odpočúvacie zariadenia, vyrobené po roku 1989. 
Atmosféra Mozartovho domu zodpovedala romantickej tradícii spoločenstva družnosti, priateľstva a obetavosti. Jeho výrazom bolo všeobecné tykanie, od prezidenta republiky po dievčatá, ktoré varili kávu na smrť uťahaným politikom. S koncom Mozartovho domu zanikol aj fenomén hnuta, ktorý pretrval len v názve jednej politickej strany.    

Popri vrátnici prúdili do Mozartovho domu ľudia. Jedni hádzali do veľkej škatule peniaze, iní ponúkali pomoc, ďalší ju potrebovali. Dievčatá sedeli pri telefónoch a preberali najneuveriteľnejšie telefonáty. Vo dvore bola fantastická kaviarnička, v suteréne vegetariánska reštaurácia. Na prvom poschodí sa permanentne schádzali politické špičky Verejnosti proti násiliu, pripravovali politické rozhodnutia, tlačovky, vyhlásenia, mítingy, hovorili o nových zákonoch... vybavovali bežnú agendu. V ďalšej miestnosti sedela Maďarská nezávislá iniciatíva. Oproti bola právna a psychologická poradňa, kultúrne oddelenie, počítačová miestnosť, archív. Vzadu sedela redakcia Verejnosti, v ďalšej miestnosti vznikal Kultúrny život. K tomu tlačové stredisko, bufet, rozmnožovňa, jedna či dve kancelárie pre ľudí, ktorí sa potrebovali sústrediť na konkrétnu robotu, zasadačka. A v stenách odpočúvacie zariadenia – prednovembrové, aj ponovembrové. Definitívne ich odstránili až špecialisti rakúskej ambasády v čase, keď už Verejnosť proti násiliu neexistovala.
© Ján Lőroinc a © Petra Bombíková-Maudgil