.týždeň - úvodná stránka

Po generálnom štrajku 27. novembra sa mocenská situácia zásadne zmenila. Najmä po abdikácii Ladislava Adamca z funkcie predsedu federálnej vlády 7. decembra bolo jasné, že Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu musia prejsť z pozície kontrolóra k účasti na moci. 

Pri tvorbe federálnej a slovenskej vlády šlo ešte stále o istý kompromis. Predsedom federálnej vlády sa stal Marián Čalfa, ktorý bol podpredsedom poslednej Adamcovej vlády. Podpredsedmi novej vlády sa však už stali Ján Čarnogurský a Waltr Komárek ako predstavitelia novej moci a členmi vlády Vladimír Dlouhý, Jiří Dienstbier, Petr Pithart, Václav Valeš, Václav Klaus, Petr Miller, Slavomír Stračár, Richard Sacher, Vladimír Prikazský a ako riaditeľ Federálneho úradu pre tlač a informácie na úrovni ministra Miroslav Kusý, ktorí reprezentovali Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu a neskoršie Kresťanskodemokratické hnutie.  
Slovenskú vládu Milana Čiča, posledného ministra spravodlivosti komunistickej vlády, tvorili ministri, ktorí vzišli z jeho dohôd s Verejnosťou proti násiliu, medzi nimi aj jej budúci predstavitelia v parlamentných voľbách v júni 1990 Vladimír Ondruš, Ladislav Kováč, Michal Kováč, Vladimír Mečiar a Ladislav Snopko.
Na rozdiel od Mariána Čalfu však mala lojalita Milana Čiča voči Verejnosti proti násiliu len situačnú platnosť. Už v januári 1990  sa stal spolu s predsedom Slovenskej národnej rady Rudolfom Schusterom brzdou ďalšieho politického vývoja, čo vytváralo po nástupe Petra Pitharta do funkcie predsedu českej vlády 6. februára 1990 asymetriu medzi dynamickým vývojom v Českej republike a pribrzdenou situáciou v Slovenskej republike.
Vo vládach Mariána Čalfu a Milana Čiča boli aj zástupcovia „historických“ politických strán, v rokoch 1948-1989 vazalov Komunistickej strany v Národnom fronte. Je zaujímavé, že to boli práve predstavitelia týchto strán, ktorí v tom čase žiadali zrušenie Komunistickej strany Československa. V rámci Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu zaznievali takéto hlasy z regionálnych štruktúr, ale nestali sa nikdy oficiálnym postojom samotných vedení.
Dňa 29. decembra sa stal československým prezidentom Václav Havel. Okolo jeho voľby vznikli konšpiratívne teórie, zakladajúce sa na tvrdení, že medzi Občianskym fórom a Komunistickou stranou Československa došlo pri Havlovej voľbe k tajnej dohode. Tieto teórie sa neopierajú o nijaké argumenty, dokumenty či doklady, vyplývajú skôr z nevraživosti predstaviteľov starého režimu alebo z frustrácie niektorých nositeľov nového režimu.

Najspoľahlivejším svedectvom neudržateľnosti takýchto a podobných konšpiratívnych teórií sú slová českého historika Jiřího Suka z jeho základnej publikácie Labyrintem revoluce: „Dohodu s Havlom možno ťažko charakterizovať inak ako politický dohovor predstaviteľa štátu s hlavou demokratického hnutia, ktorého účelom bolo urýchliť demokratický proces. Objavili sa pokusy interpretovať ho ako tajný pakt predstaviteľov nastupujúcich politických elít s exponentmi starého režimu... Môžeme s istotou tvrdiť, že nič také 15. decembra 1989 nebolo dohodnuté“. 
Podobné, ešte striktnejšie osobné svedectvo podal Petr Pithart vo svojej memoárovej knihe Devětaosmdesátý. Tu komentuje domnelé indície, že by mohla existovať nejaká tajná dohoda s Komunistickou stranou Československa nasledovne: „Tie vety som vyslovil 22. decembra 1989 ja. Referoval som vtedy pred našimi ľuďmi z KC OF a VPN o tom, že tajomník KSČ Mohorita v súvislosti s voľbou prezidenta republiky hovoril o istých ,zárukách‘. Hovoril som, že ide o niečo, pre čo ,nie je zatiaľ presný termín´. Mohorita o tom však hovoril pri ,okrúhlom stole‘, teda pri verejnom, nahrávanom rokovaní pred predstaviteľmi ostatných nekomunistických strán, a nie pri nejakom diskrétnom stretnutí. Vtedy tam vravel, že ak sa máme dohodnúť na spoločnom kandidátovi, musia mať, teda komunistickí poslanci ,mandát‘. Myslel tým najskôr záruky od spoločného kandidáta (nie prezidenta), „ktoré nebudú nikdy zverejnené“. Nemohol myslieť nič iné ako istotu, že budú vôbec sedieť v parlamente. Dodal som vtedy, že Václav Havel je istotne ochotný vyvrátiť ich obavy, že by sme ich chceli všetkých do jedného vyhádzať. Tým sa to skončilo. Nijaké ďalšie rokovania o ,zárukách‘ neboli zaznamenané, a vtedy sa zaznamenávalo až posadnuto úplne všetko.“
Komplikovanejšia bola otázka roly Alexandra Dubčeka, ktorý si robil ašpiráciu na funkciu prezidenta, podporovanú nielen predsedníctvom Slovenskej národnej rady, ale aj skupinou šesťdesiatosmičkárov v Občianskom fóre. Občianske fórum spolu s Verejnosťou proti násiliu však ako celok podporilo voľbu Václava Havla ako muža novembra 1989 a Alexander Dubček sa po kooptácii do Federálenho zhromaždenia stal jeho predsedom. Vedenie Verejnosti proti násiliu si vymohlo od Václava Havla prísľub, že prvé funkčné obdobie nového prezidenta sa skončí po slobodných voľbách v júni 1990. Bolo to aj v Havlových intenciách, lebo vtedy vychádzal z presvedčenia, že vo funkcii prezidenta republiky zostane len krátke obdobie.
Do konca roka 1989 sa uskutočnili s výnimkou českej vlády všetky mocenské zmeny v Československu. Novembrová zmena spoločenského systému prešla z revolučnej do realistickej fázy.

10. decembra sa končila víťazná revolúcia masovým karnevalovým pochodom. V ten istý deň sa začal dlhý pochod politického realizmu a vytriezvenia. Vznikla prvá ponovembrová federálna vláda, o dva dni na to slovenská a 29. decembra bol zvolený Václav Havel za prezidenta Československej, vtedy ešte socialistickej republiky.
© Ján Lőroinc a © Petra Bombíková-Maudgil