Novembrová revolúcia nebola len pražskou a bratislavskou záležitosťou. Zachvátila celú krajinu. Druhým centrom protestov sa stali na Slovensku Košice. Tu konali organizátori mítingov a generálneho štrajku v prvých dňoch nezávisle od bratislavského centra a hrdú svojskosť si zachovali aj neskôr. V niektorých oblastiach, predovšetkým pri identifikovaní štruktúr a techník práce Štátnej bezpečnosti alebo konšpiratívnych metód Vladimíra Mečiara reagovali rýchlejšie a presnejšie ako bratislavské centrum.
V slovenských regiónoch, mestách a obciach prebiehala novembrová revolúcia v jednotlivostiach odlišne a mala rozdielny rytmus. Mnohé črty však mala spoločné. Niekde dochádzalo k prvým protestom už okolo 20. novembra. Jeden z nich opisuje Dano Brezina v Rimavskej Sobote: „No a v pondelok ráno išli so slovenskou zástavou po meste. Zhodou okolností my sme tam, niečo na tržnici filmovali, tak som ich zastavil, že čo robia akože, kam idú? No však nevieš? A ja hovorím, viem, ale treba ľudí zohnať a keď už chodíte, tak zoberte nejakú kroniku. A tak sme im kúpili kroniku, dodnes je schovaná v Rimavskej Sobote, bolo v nej okolo 15 000 podpisov. A keď ľudia videli tú kroniku a zástavu, tak sa začali normálne zapisovať a tak to začalo fungovať u nás v Rimavskej Sobote. Tá kronika je u nášho kamaráta v garáži.“
Prvé základné informácie o revolúcii nepochádzali z Bratislavy, ale z Prahy, najčastejšie prostredníctvom Hlasu Ameriky a Rádia Slobodná Európa, ktoré preferovali pražské dianie. Preto v mnohých mestách vznikli pred Verejnosťou proti násiliu Občianske fóra, najmä na východnom Slovensku a v mestách s vysokými školami, kde mali študenti priamy styk s českými vysokoškolákmi.
V Martine sa začal prvý štrajk divadelníkov už 22. novembra a okolo osobností ako Ivan Giač a Jozef Ciller sa začalo tvoriť aj Koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. Až po 23. novembri, na konci mediálnej blokády, začali fungovať informácie z bratislavského Námestia SNP ako návestia na konanie po celom Slovensku. Prejavilo sa to potom najmä pri organizovaní generálneho štrajku, ktorý bol vo väčšine miest na Slovensku zlomovým okamihom, lebo do činnosti Verejnosti proti násiliu sa zapojili aj mnohé podniky. Alfréd Haško opisuje situáciu v Kremnici deň pred generálnym štrajkom: „Tak sme obsadili mestský rozhlas v meste a hneď do toho sneženia sme pustili Modlitbu pre Martu a požiadali sme všetkých občanov mesta, aby prišli do kultúrneho strediska. O siedmej večer tam prišlo 300-400 ľudí. Na druhý deň, 27. novembra bol generálny štrajk. Na tomto stretnutí sme založili Verejnosť proti násiliu v Kremnici.“
Osobitným problémom bol vzťah regionálnych štruktúr k centru. Niektoré okresné štruktúry Verejnosti proti násiliu mali pocit, že sú radikálnejšie ako bratislavské centrum. Zuzana Dzivjaková napríklad spomína: „Z celej tej doby mám pocit a presvedčenie, že sme boli po okresoch revolučnejší, ako to bolo v centrále v Bratislave, ba dokonca väčšiu revolučnosť bolo cítiť v Košiciach, ktorej nositeľmi boli v tej dobe Marcel Strýko, Jožo Križan, Daniel Líška a ďalší.“ Jozef Šušaník si z prvého snemu v Bratislave pamätá, že sa tam prijala myšlienka, „že komunisti môžu byť dokonca vo výboroch Verejnosti proti násiliu a Jano Budaj to odobril a to sa mi jednoducho zdalo, že to naozaj nie je dobré.“
Niektoré okresné štruktúry boli s činnosťou Koordinačného centra spokojné. Hovorí o tom napríklad Imrich Michalovský z Novej Bane: „... keď sme niečo chceli, tak sme jednoducho sadli do auta a išli sme na Koordinačné centrum a nestalo sa, že keď sme niečo žiadali, že by sme to neboli dostali:“ Väčšina okresných štruktúr však bola so spoluprácou nespokojná. Plasticky dôvody nespokojnosti opisuje Alžbeta Hanzlíková z Martina: „Keď sme raz išli na Ventúrsku, na Koordinačné centrum, strašne dlho nás tam nechali čakať. Nikto si nás nevšimol, na tej pavlači sme postávali a potom ani to si nepamätám, kto vtedy s nami hovoril.“
Štruktúry Verejnosti proti násiliu sa menili trikrát. Prvý raz v novembri a decembri 1989, kedy sa utváral vzťah medzi Verejnosťou proti násiliu a Občianskym fórom, druhý raz pri vzniku Kresťanskodemokratického hnutia a tretí raz pri rozčesnutí Verejnosti proti násiliu a vzniku Hnutia za demokratické Slovensko. Daniel Pastirčák o tom hovorí: „Postupne silnela taká skupina, ktorá bola stále silnejšia a v Michalovciach sa stalo to, že nakoniec úplne celá Verejnosť proti násiliu skončilo ako Hnutie za demokratické Slovensko. A zatiaľ nikto z nás nespomenul to, že hneď v januári 1990 vzniklo Kresťanskodemokratické hnutie, že časť tých prvých ľudí u nás odišla doňho.
Treba však povedať najmä to základné. Verejnosť proti násiliu dokázala vo všetkých štruktúrach pri všetkej chaotickosti a improvizovanosti uskutočniť nielen politickú zmenu v novembri 1989, ale aj vyhrať parlamentné voľby v júni 1990. Bolo to možné len preto, že sa v nej združovali ľudia prvej hodiny. Tí mali najviac odvahy postaviť sa proti komunistickej moci a doviesť v prvých slobodných voľbách víťazstvo do konca.
