Rok 1989 bol historicky prvou masovou revolúciou v priamom prenose. Vyplývalo to z roly elektronických médií, ktoré zasahovali a ovplyvňovali celú spoločnosť. Celý svet mohol sledovať okrúhle stoly v Poľsku, odstraňovanie drôtov na hranici medzi Maďarskom a Rakúskom, pád Berlínskeho múru. Osobitosť československej mediálnej revolúcie spočívala v tom, že masové zhromaždenia v Prahe a Bratislave mali povahu fór, na ktorých sa verejne odohrávali všetky fázy demokratického prechodu.
Osobitne to platilo o slovenskom novembri 1989. Námestie Slovenského národného povstania v Bratislave sa v čase od 22. novembra do 10. decembra premenilo na miesto rozhodovania. Napriek všetkej improvizovanosti mali rozhodnutia vecnú logiku a následnosť. Tu bol verejne ohlásený študentský štrajk, ktorý spustil solidarizačnú vlnu a Zuzana Mistríková prehovorila o nenásilnom proteste proti násiliu. Tu sa utvorilo občianske spoločenstvo, ktoré prekonalo strach a vzalo svoje záležitosti do vlastných rúk. Tu bola potvrdená legitimita Verejnosti proti násiliu a jej aktérov. Tu sa individuálne vystúpenia menili na výzvy celým sociálnym skupinám. Tu oslovil jeden z lídrov študentského hnutia Anton Popovič robotníkov a roľníkov. Tu vznikla súbežne s demonštráciami pred Justičným palácom masová vlna za prepustenie politických väzňov a oslobodenie Jána Čarnogurského. Tu boli vznesené základné požiadavky na zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany a na slobodné voľby. Tu zaznel hlas Václava Havla a Občianskeho fóra o partnerstve s Verejnosťou proti násiliu a o demokratickej federácii. Tu bol prednesený prvý program Verejnosti proti násiliu. Tu sa vyhlásenia Verejnosti proti násiliu stávali návodom na konanie pre celé Slovensko. Tu bol ohlásený generálny štrajk ako masová forma nátlaku na federálnu a slovenskú vládu, keď odmietla zmenu moci a ponúkla len jej kozmetické úpravy. Tu vzniklo spoločenstvo ľudí, ktoré sa v Deň ľudských práv vydalo 10. decembra na pochod do rakúskeho Hainburgu a prestrihlo hranice vnútornej, ale aj vonkajšej neslobody.
Kľúčový význam médií bol jasný. Komunistické médiá informovali v prvých dňoch o študentských protestoch a solidarizačných aktoch proti mocenskému násiliu ako o podvratnej činnosti, proti ktorej sa chystala komunistická moc zasiahnuť násilím. Televízia informovala o dianí tendenčne a skreslene. Prvý míting na Námestí SNP ignorovala. Preto sa stal vstup do médií hlavnou požiadavkou druhého mítingu 23. novembra. Keď v ten deň z tribúny Eugen Korda verejne ohlásil, že zamestnanci bratislavskej televízie sa solidarizujú s verejnosťou, rokujú s vedením televízie a v prípade nesplnenia ich požiadavok vstúpia do štrajku, vedenie televízie sa zlomilo a v televíznom spravodajstve z Námestia SNP ukázalo vystúpenie Alexandra Dubčeka, ktorý sa po dvadsiatich rokoch navrátil do verejného života.
Už o deň neskôr, v piatok 24. novembra, sa odohral v bratislavskej televízii prvý otvorený dialóg, na ktorom sa zúčastnili riaditelia veľkých závodov, predstavitelia Verejnosti proti násiliu Ján Budaj, Fedor Gál, Milan Kňažko a Vladimír Ondruš a za Študentské hnutie Sveťo Bombík a Miloš Lauko. Po dvadsiatich rokoch zazneli v televízii jasné slová o okupácii Československa v auguste 1968 a prvý raz od roku 1948 požiadavka na zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany.
Na ďalší dialóg v sobotu 25. novembra sa funkcionári Komunistickej strany Slovenska neodvážili už ani prísť a televízia sa stala prvý raz priestorom priamej komunikácie predstaviteľov Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov s celým Slovenskom.
Spojenie verejného tlaku na Námestí SNP so vstupom do médií sa stalo urýchľovačom zmeny na celom Slovensku. Prvé mítingy na námestiach miest a mestečiek sa stali predzvesťou generálneho štrajku, ktorým sa zmena preniesla z námestí do závodov a inštitúcií verejnej správy.
Tento proces sa nedal zadržať. V nasledujúcich dňoch a mesiacoch sa stali televízia a rozhlas tribúnou verejnej diskusie, ktorá spečatila pád komunistickej moci.
Československá nežná revolúcia sa stala mediálnym predobrazom ružovej revolúcie v Gruzínsku, oranžovej revolúcie na Ukrajine, buldozérovej revolúcie v Srbsku, tulipánovej revolúcie v Kirgizsku, džinsovej revolúcie v Bielorusku a svojím spôsobom aj iránskej zelenej revolúcie. Vo všetkých prípadoch sa však ukázalo, že ich výsledok závisel od vnútornej pripravenosti jednotlivých krajín na demokratickú zmenu a v prípade víťazstva od ich schopnosti reálne ju uskutočniť v každodennej politickej praxi.
Československá nežná revolúcia sa stala mediálnym predobrazom ružovej revolúcie v Gruzínsku, oranžovej revolúcie na Ukrajine, buldozérovej revolúcie v Srbsku, tulipánovej revolúcie v Kirgizsku, džinsovej revolúcie v Bielorusku a svojím spôsobom aj iránskej zelenej revolúcie. Vo všetkých prípadoch sa však ukázalo, že ich výsledok závisel od vnútornej pripravenosti jednotlivých krajín na demokratickú zmenu a v prípade víťazstva od ich schopnosti reálne ju uskutočniť v každodennej politickej praxi.
