Materiálne dôkazy (DNA a podobne) o tom, že sa skutok znásilnenia a vraždy stal, ani o účasti odsúdených na ňom neexistujú. Neexistuje dokonca ani dôkaz, že nájdená a rýchlo spopolnená mŕtvola ženy bola naozaj zmiznutá študentka Cervanová.
Celá konštrukcia vyšetrovateľov stojí a padá na vynútených priznaniach a vzájomných obvineniach, ktoré sú si navzájom dôkazom. Obžalovaní muži, korunná svedkyňa a všetci ďalší relevantní svedkovia všetky priznania odvolali s tým, že boli ku krivým výpovediam prinútení.
Obžalovaní muži i korunná svedkyňa boli v predpokladanom čase zločinu inde,majú na to zväčša aj svedkov a väčšinou sa navzájom ani nepoznali. Z policajných vyšetrovacích materiálov z prvých troch rokov po zmiznutí študentky Cervanovej, ktoré ležali celé roky utajnené v policajnom archíve a ktoré odmietol súd vziať do úvahy, vyplýva, že nik z odsúdených nebol medzi tromi stovkami ľudí, ktorých zistila polícia ako účastníkov diskotéky, z ktorej zmizla Cervanová. Celá konštrukcia príbehu údajného znásilnenia a vraždy je postavená tak, že ak sa z nej vytiahne jediná podpera (teda ak sa ukáže ako nepravdivá jediná výpoveď, jediné priznanie, jediné vzájomné obvinenie), zrúti sa celá stavba.
Stačí použiť elementárnu logiku: Ak pri skutku nebol jediný z odsúdených, ktorí sa najprv priznali a obvinili iných, potom neexistuje dôkaz, že pri tom boli ďalší obvinení. Ak pri skutku nebola korunná svedkyňa, neplatí ani jej (neskôr odvolané) svedectvo o priebehu údajného zločinu – nebola teda svedkom nijakého zločinu. Ak tam nebola korunná svedkyňa ani ďalší odsúdení, nik nevie, aký bol osud Cervanovej, či bola znásilnená, či bola zavraždená a ak bola, kto ju zavraždil. Čo sa vlastne stalo, je otvorená otázka, na ktorú však nevie odpovedať nik z odsúdených. Nemajú to ako vedieť, ak boli v tom čase niekde inde. Štyria zo šiestich odsúdených v prípade Cervanová sa podrobili testovaniu na polygrafe (zvyšní dvaja sú vo väzení). Jeden z najrenomovanejších odborníkov na polygrafiu z USA hovorí, že všetci štyria testovaní muži hovoria pravdu, keď tvrdia, že nikoho neznásilnili, ani nezabili, a ani neboli svedkami podobného zločinu. A hovorí, že ten výsledok je mimoriadne jednoznačný.
Mohlo by sa, čisto teoreticky, stať, že by sa niektorému z nich podarilo polygraf oklamať, ale to, že by sa to podarilo všetkým štyrom a natoľko dokonale, je prakticky vylúčené. Tých mužov neškolilo na podobné situácie KGB, tí muži sú normálni ľudia, ktorých takmer na smrť uštvala justičná konšpirácia, omyl či nekompetentnosť (vyberte si).
Tí muži hovoria už aj podľa detektora lži pravdu. Naozaj s tým dokáže slovenská justícia a najmä slovenská spoločnosť žiť?