I. Disciplinárna zodpovednosť sudcu všeobecného súdu vychádza najmä z:

a) vyváženého ustanovenia jeho práv a povinností v právnom poriadku (najmä v zákone),

b) rešpektovania tejto vyváženosti pri aplikácii práva  všetkými subjektami (nielen ale najmä v súdnej praxi) a 

c) nezávislého, nestranného a spravodlivého disciplinárneho konania za tvrdené porušenie sudcovských povinností.

Ak sú tieto tri podmienky uspokojivo splnené, nejde o neopodstatnený zásah do sudcovskej nezávislosti, či už dôjde v konkrétnej disciplinárnej veci k uznaniu viny a uloženiu disciplinárneho opatrenia, alebo či dôjde k oslobodeniu spod disciplinárneho návrhu; práve naopak, pri splnení týchto podmienok   to prispieva aj k riadnemu výkonu súdnictva.

Ak však tomu tak nie je, môže v rôznej miere dochádzať k zneužívaniu disciplinárneho konania, čo riadnemu výkonu súdnictva neprospieva. 

II. Prameňom práv a povinností sudcu (jeho právneho statusu)  je Ústava Slovenskej republiky („ústava“), vrátane princípu rovnosti, resp.“... zásady rovnakého zaobchádzania, aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl.12 ods.1 ústavy)“ [viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky („ústavný súd“) sp. zn. PL.ÚS 17/08 z 20.5.2009].

Bližšie je status sudcu upravený najmä v zákone č.385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov („zákon o sudcoch“) a v zákone č.757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov  („zákon o súdoch“).

Ide najmä o zákonnú zásadu: 

- rovnakých práv a povinností za rovnakých podmienok (“Každý sudca má za rovnakých podmienok rovnaké práva a povinnosti“- §34 ods.1 zákona o sudcoch);

- rovnomernej zaťaženosti (§52 ods.1 zákona o súdoch);

- náhodného prideľovania vecí tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí (§51 ods.1 zákona o súdoch);

- prideľovania vecí sudcovi podľa rozvrhu práce tak, aby ich mohol prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov (§34 ods.3 zákona o sudcoch);

- náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí za osobitných podmienok (§51 ods.4 zákona o súdoch);

- zákonného sudcu (§3 ods.2 zákona o súdoch). 

Pri aplikácii práva v reálnom živote, t. zn. najmä v súdnej praxi, by mala byť zabezpečená vyváženosť práv a povinností sudcov nielen v rámci jedného  súdu, ale aj vyváženosti práv a povinností  sudcov všetkých stupňov  súdov  na celom území Slovenskej republiky (o. i. približne rovnaká alebo porovnateľná pracovná zaťaženosť).

Disciplinárne konanie resp. základné ustanovenia o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (disciplinárne previnenie, disciplinárne opatrenia, disciplinárny súd...) sa nachádzajú v Tretej časti zákona o sudcoch a dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu (aj disciplinárne stíhaného) v § 22 .

III. Základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu je ústavnosť, t. zn. stav súladný s ústavou ako v právnej úprave práv a povinností sudcu, tak aj v jej praktickej aplikácii a napokon v disciplinárnom konaní toho -ktorého sudcu.

V tomto kontexte treba posudzovať aj konkrétne tvrdené disciplinárne previnenie disciplinárne stíhaného sudcu. To teda znamená, že pri posudzovaní opodstatnenosti disciplinárneho návrhu , ale aj konania a rozhodnutia o ňom, bude hrať podstatnú úlohu najmä otázka rešpektovania ústavných zásad,  a to najmä zásady legality, rovnosti, zákonného sudcu, nezávislosti sudcu a jeho viazanosti predovšetkým ústavou a zákonom, ako aj interpretácie a aplikácie práva v súlade s ústavou (články ústavy: 2 ods.2, 12 ods.1, 48 ods.2, 144 ods.1 a 152 ods.4).

IV. Nedávna minulosť, ale aj súčasnosť dosvedčujú, že ústavnosť ako základ disciplinárnej zodpovednosti sudcu ešte  zďaleka nie je jav  samozrejmý. Dostatočne to potvrdzuje najmä inštitút dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu (ďalej len „dočasné pozastavenie“ alebo „dočasne pozastavený sudca“), ako vážny zásah do jeho sudcovskej nezávislosti.

Zákon o sudcoch, v znení platnom do 1.februára 2011 (a v znení účinnom ešte aj v súčasnosti) umožňuje u disciplinárne stíhaného sudcu dočasné pozastavenie ministrom spravodlivosti alebo Súdnou radou Slovenskej republiky („súdna rada“), ak ide o sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („najvyšší súd“). V prípade, že ide o rozhodnutie ministra spravodlivosti,  toto môže byť napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom rozhodne  súdna rada.

Kritiku stavu, keď k dočasnému pozastaveniu dochádza napriek tomu, že sudca nie je disciplinárne stíhaný za čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu  (lebo iba za taký čin môže byť odvolaný z funkcie prezidentom republiky v zmysle čl.147 ods.1 ústavy), som vyjadril v príspevku “Načo sú ústavné orgány ? (ktoré nerešpektujú ústavné princípy)“ [www. tyzden. sk/kauzy/súdy; 2.augusta 2009.] 

Najmä v záujme nezávislosti disciplinárneho súdu (a tým aj disciplinárne stíhaného sudcu) vzniesli signatári prehlásenia Päť viet a Výzvy sudcov z 26. septembra 2009 tiež požiadavku, aby bol inštitút dočasného pozastavenia prenesený z právomoci ministra spravodlivosti a súdnej rady na disciplinárny súd.

Trinásti sudcovia z týchto  signatárov následne listami  z 10.októbra 2009 oznámili ministerke spravodlivosti a súdnej rade, že ústavné princípy legality a  ústavne konformného výkladu a uplatňovania práva  nedovoľujú dočasné pozastavenie u sudcu, ktorý nie je disciplinárne stíhaný za čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu  a požiadali ich aby u takýchto sudcov ukončili stav, ktorý nie je v súlade s ústavou [„Listy pre ministerku spravodlivosti a Súdnu radu“; www. tyzden. sk/kauzy/súdy; 25.október 2009.]

Keďže súdna rada reagovala viacmenej propagandisticky a sústredila  sa na osoby signatárov a nie na vecnú stránku problému, napísal som úvahu „Iné svety“ [www. tyzden. sk/kauzy/súdy; 9.november 2009.] Okrem iného som v nej uviedol ,že: “...v justícii existujú dva svety: otvorený (justícia je vec verejná), reprezentovaný signatármi Výzvy sudcov resp. minimálne 13-timi sudcami (autormi listu) a konzervatívny (resp. uzavretý), reprezentovaný napr. súdnou radou“. Pretože rozpor a problém medzi týmito svetmi je v prípade dočasného  pozastavenia  právny a tiež ústavnoprávny, musí ho vyriešiť súd.

Sklamanie z odmietavého rozhodnutia ústavného súdu vo veci dočasne pozastaveného sudcu (uznesenie sp. zn. I.ÚS 162/09 z 24. júna 2009)  som vyjadril v príspevku „Toto je ochrana ústavnosti?“ [www. tyzden. sk/kauzy/súdy; 11.október 2009.] Predmetné rozhodnutie bolo podľa môjho názoru ústavne neakceptovateľné pre spôsob interpretácie a aplikácie práva a pre odmietnutie ochrany ústavnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu súdnej rady(ktoré v podstate znamenalo potvrdenie rozhodnutia ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení). Rozhodnutie ústavného súdu sa mi napokon nejavilo ako ochrana ústavnosti, ale neústavnosti.

Pokiaľ sa dočasne pozastavení sudcovia obrátili o ústavnú ochranu na ústavný súd, ten skutočne nič meritórne nevyriešil. Spravidla sudcov odkazoval na správny súd a tak – z hľadiska možností rýchlej a účinnej právnej ochrany - veci končili „v závoze“. Prvostupňový správny súd totiž konštatoval, že „rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu je rozhodnutím predbežnej povahy s dočasnou účinnosťou a ako také je preto vylúčené...z preskúmania súdom...“  alebo  „rozhodnutie súdnej rady nie je možné považovať za individuálny právny akt dotýkajúci sa práv žalobcu, ktorý by podliehal súdnemu prieskumu“ ( uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 169/2009 z  13.5.2010  resp. sp. zn. 1S 178/2009 z 23.9.2010).

Hmatateľné výsledky medzinárodnej ochrany sudcov prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (pokiaľ sa naň obrátili) nie sú doposiaľ  k dispozícii.

Z viacerých disciplinárne stíhaných sudcov, ktorí boli v nedávnej dobe dočasne pozastavení (minimálne 7 sudcov z okresných a krajských súdov), a to aj po preskúmaní tohto úkonu súdnou radou na základe podaného opravného prostriedku, žiaden nebol odvolaný z výkonu funkcie sudcu a po dlhšej dobe dočasného pozastavenia (1 až 2 roky) sa   vrátili do výkonu funkcie (okrem jednej sudkyne, ktorá miesto nástupu na vzdialený súd nižšieho stupňa radšej odišla na starobný dôchodok).O nezmyselnosti dočasného pozastavenia dvoch sudcov z Okresného súdu Michalovce a jednej sudkyne z Okresného súdu Lučenec  svedčí aj fakt, že disciplinárne konanie bolo napokon zastavené, keďže príslušný navrhovateľ (predseda súdu) vzal disciplinárny návrh späť.

Treba pripomenúť, že u štyroch disciplinárne stíhaných a ešte dočasne pozastavených sudcov, dočasné pozastavenie zrušila krátko po svojom nástupe do funkcie súčasná ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (stalo sa tak 6.augusta 2010). 

Nezabúdajúc ani na ostatné prípady, žiada sa na tomto mieste osobitne spomenúť vec  sudcu najvyššieho súdu JUDr. Petra Paludu.

Proti menovanému sudcovi podala 8.septembra 2009 disciplinárny návrh na disciplinárny súd súdna rada pre tvrdené dvojnásobné závažné disciplinárne previnenie, ktorého sa mal dopustiť voči predsedovi najvyššieho súdu (údajne nepravdivé trestné oznámenie a  mediálne publikované oznámenie) s návrhom na disciplinárne opatrenie – odvolanie z funkcie sudcu.

Uznesením z toho istého dňa mu súdna rada podľa §22 ods.1, ods.2 písm. a) zákona o sudcoch aj dočasne pozastavila výkon funkcie (čo trvá až doposiaľ) a to všetko bez toho, aby ho čo i len vypočula. 

Ústavný problém nedostatku nezávislosti disciplinárneho súdu - ktorý kreuje súdna rada a jeho nezávislosť je tiež  súčasťou sudcovskej nezávislosti - spočíva vo  vstupe súdnej rady do disciplinárneho konania dočasným pozastavením, t. zn. závažným procesným úkonom, ktorý vykonala ona a nie disciplinárny súd. 

 Jednou z nevyhnutných podmienok nezávislosti súdu je však jeho plná jurisdikcia. Túto v prípade disciplinárneho súdu vyjadruje aj primeraná aplikácia (viď §150 ods.2 zákona o sudcoch) ustanovení Trestného poriadku (zákon č.301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) , v tomto prípade napr. §238 ods.2 , podľa ktorého: “Po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný ,nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia“. 

Ďalší ústavný problém predstavuje skutočnosť, že súdna rada, ktorá podala na sudcu disciplinárny návrh, je  aj účastníkom konania pred disciplinárnym súdom (navrhovateľom).V zmysle čl.47 ods.3 ústavy sú  všetci účastníci konania pred súdom rovní. Dočasné pozastavenie, ako procesný úkon súdnej rady, je  ale zjavným znevýhodnením sudcu ako druhého účastníka v konaní (odporcu) a jasným porušením ústavnej zásady rovnosti účastníkov konania. Súdna rada nerešpektovala ústavný príkaz uvedený v čl.152 ods.4 ústavy,  že „výklad a uplatňovanie právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“. Hoci zákon o sudcoch jej umožňoval  dočasne pozastaviť výkon funkcie sudcovi najvyššieho súdu, ústava jej zakazuje aby takto postupovala, pokiaľ  koná ako účastník konania pred súdom proti druhému účastníkovi , lebo v takom prípade porušuje ústavnú zásadu rovnosti účastníkov konania pred súdom podľa čl.47 ods.3 ústavy..

Z uvedeného vyplýva aj táto neodbytná otázka: Keď nemá už ani sudca najvyššieho súdu garanciu ústavného postupu zo strany, dá sa povedať, najvyššieho ústavného orgánu vo všeobecnom  súdnictve (súdnej rady), akú právnu istotu v ústavné garancie môže mať ktorýkoľvek iný sudca?

V. Reakcia na tento stav je vo svojej podstate jednoduchá: ústavnosť, ako základ disciplinárnej zodpovednosti sudcu, musí byť centrom pozornosti.

Viaceré sudcovské iniciatívy, ktoré vyústili v marci 2010 v nezávislú sudcovskú iniciatívu Za otvorenú justíciu (ZOJ), upozorňovali na zneužívanie disciplinárnych konaní voči „nevhodným sudcom“. Zdôrazňovali tiež požiadavku, aby ako  odvolanie disciplinárne stíhaného sudcu z výkonu funkcie , tak aj jeho dočasné pozastavenie boli možné  iba za jasne legálne definovaný čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, pričom o dočasnom pozastavení by rozhodoval len disciplinárny súd.

Disciplinárne konania proti sudcom sa stali otázkou verejného záujmu a disciplinárne pojednávania začali navštevovať viaceré subjekty (radoví sudcovia, masmédiá, nevládne organizácie, zastupiteľské úrady...)

Účastníci medzinárodnej konferencie „Súdne reformy - minulosť a budúcnosť“, konanej v dňoch 21.-22.1.2011 v Bratislave, v  tzv. “Bratislavskej výzve“ vyzvali aj „zástupcov všetkých ústavných orgánov k eliminácii všetkých možných vonkajších aj vnútorných zneužití mocí ohrozujúcich nezávislosť sudcov, vrátane zneužitia disciplinárnych konaní sudcov a inštitútu dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu“.

Pozitívne treba hodnotiť, že ostatnou novelou zákona o sudcoch ( platnou od 1.2.2011 a účinnou od 1.5.2011), došlo k obmedzeniu možnosti odvolať disciplinárne stíhaného sudcu z výkonu funkcie, ako aj dočasne pozastaviť jej výkon tak, že toto je možné  iba v súvislosti s upresnenými a legálne definovanými činmi nezlučiteľnými s výkonom funkcie sudcu. Dočasne pozastaviť výkon tejto funkcie môže už iba disciplinárny súd a nie minister spravodlivosti alebo súdna rada (ktorej pri disciplinárnom konaní ostala len právomoc kreovať disciplinárne senáty.)

Pre budúcnosť ostáva ešte výzva najmä posilňovať ústavnosť a to vo všetkých jej aspektoch,  ktoré sú pre disciplinárnu zodpovednosť sudcu relevantné.

V Košiciach,5.februára 2011

Juraj Babjak

sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici

bývalý sudca Ústavného súdu

Tento príspevok bol prvýkrát zverejnený 10.2.2011 na  HYPERLINK"http://www.viaiuris.sk/dalsie-aktivity/otvorene" www.viaiuris.sk/dalsie-aktivity/otvorene-pravo.html