Učitelia, pedagogickí odborníci aj rodičia vedia, že zmena musí prísť. Chystala sa celé 90. roky. Prišiel projekt Milénium, kde bolo veľa pekných slov o humanizácii a demokracii. Obsah vyučovania a aj jeho podoba sa však zatiaľ veľmi nemenia. Objavili sa však nové možnosti – zo sveta prišli ponuky odskúšať si alternatívne projekty. V roku 1992 prišla do vtedajšieho federálneho parlamentu oficiálna návšteva holandských waldorfských učiteľov, aby informovali o svojich školách. V Česku vznikla prvá škola tohto typu už v roku 1992 a dnes ich tam funguje niekoľko desiatok (materských, základných i stredných škôl). Aj slovenskí pedagógovia dostali pozvánky do rôznych pedagogických centier v zahraničí, na prednášky sem chodili odborníci, ponúkajúci svoje metódy, a nadácie finančne podporovali dovoz „alternatívy“. Napriek tomu sa tu s alternatívou vôbec neroztrhlo vrece. Svoju úlohu zohrala istá slovenská opatrnosť a nedôvera k novotám. V tomto prípade hneď k dvom naraz – k súkromným školám a alternatívnym metódam. Alternatíve neprialo ani to, že sa dodnes nepodarilo zredukovať množstvo učiva, ktoré žiaci v slovenských školách musia zvládnuť. To ide ľahšie memorovaním než mäkšími metódami alternatívcov.

.prvé pokusy
Experimentovať s alternatívou sa začalo najprv v materských školách. Prvá trieda materskej školy Montessori vznikla v roku 1993 a po dvoch rokoch založili aj základnú školu. Waldorfská základná škola vznikla v Bratislave až v roku 2001 a dodnes funguje ako experiment.
Škola, založená na systéme „Person Centred Education“ (P-C-E), ktorý vytvoril psychológ Carl Rogers, na Slovensku ešte ani neexistuje. Slovenskí pedagógovia ju chodia študovať do Maďarska.
Čistej alternatívy je teda na Slovensku máličko, dokonca aj školy, ktoré si slovo alternatíva dali do názvu, využívajú vo vyučovacom procese len niektoré alternatívne prvky.
Obľúbená je napríklad alternatívna vyučovacia metóda nazvaná ITV (Integrované tematické vyučovanie). V tomto prípade nejde o čistú alternatívu, deti sa učia v podstate to isté, čo v klasických školách, akurát inými metódami. Hoci na Slovensku vzniklo málo čistých alternatívnych škôl, stále pretrváva platonický obdiv k ich metódam, najmä k hravej atmosfére s partnerskými vzťahmi v škole, kam deti chodia rady.
Obdiv k alternatíve spôsobuje aj fakt, že najznámejší slovenský odborník na pedagogiku, tvorca projektu Milénium profesor Miron Zelina je veľkým zástancom alternatívy.
Je aj autorom knihy Alternatívne školstvo, z ktorej sa učia budúci slovenskí učitelia.
„Alternatívne školy treba chrániť,“ tvrdí aj dnes profesor Zelina. Sám je garantom jedinej waldorfskej školy na Slovensku, ale aj medzinárodnej školy Forel, ktorá funguje vDevíne a používa takzvanú multi-inteligenčnú metódu.
Profesor Zelina však už dnes hovorí o alternatívnych školách opatrnejšie a zdôrazňuje, že štát musí mať pod kontrolou to, čo sa deti v týchto školách učia. Eufória z alternatívy, ktorá zavládla v 90. rokoch, už teda opadá.
Alternatíva môže byť zaujímavá, podnetná, inšpirujúca, ale môže byť aj bizarná a nebezpečná. O tom sa však zatiaľ v slovenských médiách mlčí. V rôznych rodinných či detských časopisoch možno nájsť najmä propagačné články. Často ich píšu priamo zamestnanci školy alebo novinári, ktorí na škole strávia zopár hodín a sú očarení atmosférou, krásnymi obrázkami na stenách, sebavedomými deťmi či uvoľnenou disciplínou.
Menej sa hovorí o výsledkoch Montessori a waldorfských škôl – uskutočnili sa na nich totiž len čiastkové inšpekcie a porovnávať úroveň vzdelania medzi týmito školami a masovým školstvom je ťažké. Navyše, alternatívne školy oponujú tradičným predstavám vonkajšieho sveta o tom, čo a ako by malo dieťa v danom veku ovládať.
Rodičia, ktorí uvažujú o alternatívnom vzdelávaní svojich detí, by však prinajmenšom mali o fungovaní školy a jej alternatívnej metóde vedieť čo najviac. Mali by poznať nielen všetky za, ale aj proti.

.iný svet Márie Montessori
Je ráno, osem hodín. Na základnej škole Montessori v bratislavskom Lamači sa práve začalo vyučovanie, ktoré prekvapí každého, kto odrástol v tradičnej škole. Už priestor je netradičný – nijaká klasická trieda so zoradenými lavicami a katedrou vpredu. V dvoch triedach, medzi ktorými je voľný priechod, sú ľubovoľne, ale nie neporiadne rozmiestnené lavice. Navôkol veľa vecí z dreva. Na koberci v úzkom kruhu sedí 20 detí, prvákov až tretiakov, a potichu sa rozprávajú s Jordanom a Lenkou, svojimi učiteľmi. Jordan deťom hovorí: „Poďme sa porozprávať, či je dôležité pravidlo, že lavice nechávajú žiaci na určenom mieste.“ „Stačí povedať,“ vyzve ho jedno dievčatko. Samozrejme, potichu. Jordan sa potichu ďalej pýta, vyjadria sa aj ďalší, a na konci diskusie si potvrdia dohodu, že lavice si môžu umiestniť, kam chcú, ale nie počas vyučovania, aby sa navzájom nerušili.
Mária Montessori, priekopníčka dnes vyše sto rokov starej pedagogiky, by mala radosť:
deti v Lamači vyzerajú spokojné. Učitelia ich priamo neinštruujú, no nemajú ani voľnosť bez obmedzenia. Na stene majú zavesené základné pravidlá spolužitia: „rozpráva iba jeden“, „rozprávame potichu“, „chodíme pomaly“, „správam sa k iným veciam tak, ako chcem, aby sa ony správali ku mne“. Aj k týmto sa dopracovali po diskusii. Pod vedením učiteľov, treba dodať.
Po asi 20 minútach sedenia v kruhu a rozprávania sa začína výučba. Žiaci sa rozptýlia v priestore oboch tried, každý si sadne do jednej lavice. Každé dieťa si vyberie, čo sa chce úvodnú hodinu učiť: niektorí riešia z cvičebnice úlohy z matematiky, iní si volia slovenčinu.
Kto nerozumie, ide za Jordanom alebo za Lenkou. Ako za priateľmi, ktorých môžu potľapkať po chrbte, a najmä, ktorí vedia pomôcť.
To všetko v tichosti, pri pomalom kroku.
Čo ak sa niekomu nechce učiť v ten deň matematika? Riaditeľka Soňa Bobeková a zriaďovateľ školy Ivan Juráš hovoria, že to nie je znepokojujúce. Obaja vysvetľujú, že pre ich pedagogiku je úplne zásadná sloboda dieťaťa a jeho uvedomenie si, čo chce. Dieťa sa tak rozhoduje pre činnosť z určitého predmetu podľa svojej momentálnej chute. Podľa Bobekovej, „ak deti môžu uplatniť svoje individuálne potreby, prevezmú zodpovednosť za seba“. Ale čo ak dieťa nemá vnútornú potrebu?
„Občas máme deti, ktoré obchádzajú isté činnosti. Vždy však prišiel čas, keď ich prestali obchádzať a samy začali robiť.“ Juráš objasňuje filozofiu tejto pedagogiky: „Podstatou je nevytvárať dieťaťu prekážky, pretože dieťa vie, úplne rovnako ako dospelý, čo v danej chvíli chce a potrebuje. Sú školy, ktoré stavajú na direktívnosti, boja sa, že dieťa nebude bez toho vedieť „správne“ žiť. To vedie podľa mňa k stádovitosti. Naša pedagogika rozvíja popri vedomostiach a logike uvedomovanie emócií a vlastného prežívania.“
Bobeková ako dôkaz uvádza, že podľa zahraničných výskumov majú deti z Montessori škôl porovnateľné vedomosti ako žiaci tradičných škôl, ale sú tvorivejšie, neboja sa vysloviť svoj názor. „Po ukončení záverečného štvrtého ročníka sa z našej školy dostane okolo 80 percent detí na osemročné gymnáziá,“ hovorí Bobeková, ktorá to pokladá za dôkaz, že žiaci zvládajú požiadavky učebných osnov.
Do akej miery je to práve úspech školy, však ťažko posúdiť. Deti do týchto škôl vysielajú rodičia, ktorým na vývoji ich dieťaťa obzvlášť záleží a dá sa predpokladať, že deti sú skôr z podnetnejších prostredí. Navyše, zaplatiť 53-tisícové ročné školné si môžu dovoliť najmä rodičia z vyššej strednej vrstvy. Juráš zdôrazňuje, že je zavádzajúce porovnávať ich žiakov smnohými nezmyselnými požiadavkami okolia: „Žijeme v požadovačnom prostredí, ktoré kadie nezmyselné nároky na dieťa a nereflektuje psychológiu dieťaťa. Keď dieťa dospeje v slobode, ktorú dáva naša pedagogika, lepšie sa vyrovnáva s požiadavkami vonkajšieho sveta, lebo je samostatnejšie, nebojí sa pýtať, je iniciatívnejšie. Chceme totiž vychovávať príčinlivých ľudí.“
Pre školu sú typické špeciálne pomôcky z drahého dreveného materiálu. Juráš vysvetľuje: „Nám ide o to, aby bol kvalitný a vydržal celé roky. Všetky tie drevené mapy, kartičky s číslami, nákresy zvierat, špeciálne počítacie zariadenia majú v našej pedagogike zvláštny zmysel. Oslovujú okrem logiky aj senzorické vnímanie.“ Na otázku, prečo sa vyhýbajú napríklad hračkám z umelej hmoty, Juráš reaguje: „Podľa nás je dobré, keď dieťa dostáva do ruky prírodné materiály, pretože vtedy sú senzorické vnemy odlišné od tých, čo pozná z kontaktu s umelými hmotami, ktorých má neúrekom. Hračky, čo sú iba nefunkčné imitácie predmetov, nepoužívame. Uprednostňujeme funkčné veci, prispôsobené veľkosti dieťaťa.“ Zvláštne, ale ak to rodičom neprekáža, prečo nie?

.vec vkusu
Pedagógovia z Trnavskej univerzity Branislav Pupala a Ondrej Kaščák patria vo svojej odbornej obci k menšine, ktorá alternatívne školy pokladá za „nafúknutú bublinu“.
Podľa Pupalu sú Montessori školy najmä veľký biznis. Ondrej Kaščák metódy Montessori školy komentuje slovami: „Snažia sa vytvoriť dojem, že tú vonkajšiu autoritu prenášajú do detí, ktoré sa rozhodujú samy. Podľa mňa je to len forma techniky, ktorá však tiež slúži k zdisciplinovaniu. Oni sa programovo vyhýbajú priamemu inštruovaniu pod ideológiou, že to je mocenské.“
Pre mnohých rodičov je zásadná práve tá forma techniky. Montessori je vhodná pre deti s rôznymi poruchami správania a učenia, ktoré zlyhávajú v klasickej škole. Pre rodičov, ktorí odmietajú dať dieťa do špeciálnej školy, je preto Montessori alternatívou.
O pedagogických princípoch Montessori školy sa dá diskutovať, ale ešte stále sa pohybujeme v hraniciach zdravého rozumu.

.waldorfská... škola?
Bývalá Mierová kolónia blízko bratislavského Istrochemu je dnes príjemným sídliskom starších činžiakov, obkolesených parkom a záhradami. Pokojnú, takmer vidiecku atmosféru, narúšajú pred pol deviatou akurát autá, ktoré sa v zástupe pomaly presúvajú pred budovu školy. Tu každé na chvíľu zastane, vystúpi dieťa, a kolóna sa opäť pohne.
Robotnícka štvrť, ku ktorej táto škola kedysi patrila, už zostarla, detí ubudlo, a tak sa budova školy uprostred veľkého sadu stala sídlom prvej waldorfskej školy na Slovensku na Vihorlatskej ulici. Škola začínala kedysi v roku 2001 v Petržalke, ale po podrobnom preskúmaní ekologických rizík v okolí chemickej továrne sa presťahovala do pôvabnej Mierovej kolónie. Tu jej to určite viac svedčí, keďže medzi jej princípmi je aj dôraz na estetickosť, na premyslené používanie farieb a tvarov a mäkký charakter architektoniky.
Klasická školská budova je upravená veľmi decentne, ale dômyselne pre potreby svojich nových esteticky náročných užívateľov.
Žiadne pravé uhly, jemné pastelové farby, pôsobivé dekorácie, mozaika, všade samé prírodné materiály. Ešte aj peračníky majú žiaci špeciálne ušité, žiadna umelohmotná sériová výroba. Domyslený je tu každý detail. Ak by sa rodič rozhodoval pre školu najmä na základe jej architektúry, interiérového dizajnu a dekorácií, waldorfská škola by ho nadchla. Tak ako nadchla rodičov približne 120 detí od prvého po zatiaľ šiesty ročník.
Deti stoja pred začiatkom vyučovania pred triedou v rade. Prichádza učiteľ, otvára dvere a deti sa pomaličky presúvajú po jednom k nemu. Učiteľ každému podá ruku a pološeptom prehodia spolu zopár slov. Pôsobí to príjemným dojmom – učiteľ vníma žiaka ako individualitu. Prvý dojem uchváti.
Epocha – lebo tak sa tu hovorí jednému vyučovaciemu bloku – sa začína pár tónmi, ktoré zahrá umelecky vynikajúco disponovaný učiteľ na zobcovej flaute. Deti spoločne odrecitujú krátky veršík pripomínajúci akúsi modlitbu s rukami prekríženými na prsiach. Deti si rozcvičujú ústa a spieva sa. Dvojhlasne, trojhlasne. Ako v profesionálnom zbore. Umelecká výchova je tu dôležitá.
Potom sa deti presunú do veľkej sály a nasledujú rytmické cvičenia. Pri nich odriekajú básničky, spievajú, tancujú a robia rôzne cvičenia s kovovou tyčou. Až potom sa deti vracajú do triedy a začnú pracovať na epoche, ktorú práve preberajú. Tento mesiac je to slovenčina a deti sa pri inscenovaní krátkych scénok majú naučiť, čo sú to slovesá.
Na koniec epochy deti ticho sedia a počúvajú učiteľa, ako rozpráva príbehy. V každej triede iné – najmenší počúvajú rozprávky, druháci bájky, tretiaci príbehy z Biblie, štvrtáci celý rok príbehy zo severskej mytológie...
V triede je počas hodiny uvoľnená atmosféra, ale deti nevyrušujú, učiteľa rešpektujú a živo sa hlásia. O chvíľu sa epocha končí, žiadne známky sa nerozdávali, učivo sa skúšalo len tak mimochodom. Akurát pozorovateľ má pocit, že sa toho za ten čas veľa neučilo. Deti majú poobede už len jazyky, eurytmiu, hudbu a napokon tvorivé predmety ako ručné práce, modelovanie, kreslenie, telocvik. Nesmierne dôležitá je príroda, deti sa napríklad naučia dopestovať chlieb.
Učiteľ Marián Czére s pripomienkou, že deti sa počas epochy učili primálo, nesúhlasí: „Dôkazom naučeného nie je to, že sú po nás stohy papierov. Myslím, že sa veľa učíme, je to dosť intenzívne.“ O svojej ceste k waldorfskej pedagogike hovorí, že keď ju začal študovať, niektoré veci mu nesedeli. „Ale zmenil som názor. Je to pedagogika, ktorá vychováva hlavu, srdce a ruky, čo sa prenáša aj do vyučovania. Využívame dva rytmické systémy, dýchací a srdcovo-cievny,“ vysvetľuje postupy, ktoré pôsobia trochu šamanským dojmom. Nie všetci učitelia, ktorí pracujú vo Waldorfskej škole, dôverne poznajú antropozofiu, ale pre Mariána Czéreho je dôležitá: „Mne to dáva odpoveď na veľmi mnoho otázok.“ Keďže deti začínajú aj končia vyučovanie veršom, ktorý pripomína zvláštnu modlitbu, zaujíma nás, či vyznáva nejaké náboženstvo. Je vraj veriaci kresťan, ale mimo konfesie. „Nemám povinnosť veriť ničomu. Toto nie je náboženstvo.“ Pokúša sa nám vysvetliť, na čom stojí jeho vyučovanie. „Snažím sa deti napríklad pri maľovaní držať v čistom vnímaní.
Nemám sa pýtať, čo im namaľovaný predmet pripomína. Nedávam im pojmy, lebo keď im ich dám, dieťa odpája vnímanie. Waldorfská pedagogika sa snaží, aby dieťa malo aktívne vnímanie.“ Snaží sa nám tiež vysvetliť, ako sa učia niektoré matematické úkony.
„Hľadali sme rytmus násobku dvojky, trojky, štvorky. Nechcel som od nich reprodukciu, išlo len o zážitok. V treťom ročníku vedia násobilku fantasticky. Treba mať dôveru v to, že schopnosti prídu.“

.nespokojné matky
V kaviarni v centre Bratislavy sedia tri ženy a pred sebou majú stohy papierov. Kedysi pred piatimi rokmi boli presvedčené, že pre ich deti bude Waldorfská škola tou najlepšou voľbou. Hoci školné 3000 korún mesačne nebolo pre ne bezvýznamné, chceli poskytnúť svojim deťom to najlepšie, čo našli.
Dnes sú už ich deti v iných školách a niekoľko žien sa dodnes stretáva a rozmýšľa, ako upozorniť čo najviac inštitúcií na to, ako táto škola funguje. Tvrdia, že rodičov, ktorí vzali svoje deti z tejto školy, je viac, ale mnohí o tom nechcú rozprávať. Trápi ich, že nikde nemôžu verejne hovoriť o svojich zlých skúsenostiach. Motívy, prečo odtiaľ svoje deti vzali, sa líšia. Soňa Nováková zistila, že jej dcéra má slabé vedomosti a že škola neplní to, čo sľubovala. Pani Fabiánová tvrdí, že jej dcéra, ktorá vyžaduje špeciálnu starostlivosť, bola v škole šikanovaná. Zároveň zistila, že úroveň vedomostí dcéry je katastrofálna. „Dcéra mi rozprávala, čo sa učia napríklad na prírodopise o ľudskej hlave. Že v porovnaní so zvieracou ríšou je ľudská hlava ako chobotnica a deti potom kreslili chobotnice. Ja som z toho bola šokovaná. A na rodičovskom združení nám riaditeľka s nadšením ukazovala výkresy detí, na ktorých bola chobotnica.“
Dcéra Zuzany Piussi sa zase sťažovala, že sa v škole nudí, že ju už nebaví šiť. „Ona sama mi povedala: mama, chcem ísť odtiaľ preč,“ hovorí Zuzana Piussi. „Mala pocit, že nič nevie. Chýbali jej vedomosti, tak som sa začala pýtať. A keď som začala tú školu kritizovať, zistila som, že moja dcéra tam začína mať problémy. Riešila som to rýchlo. Dala som ju do inej školy, ale musela ísť o ročník nižšie.“
Na otázku, či sa boli pozrieť na vyučovaní, krútia hlavou. Ako prebieha vyučovanie, teda vôbec nevideli. Pritom otvorené hodiny sú dnes bežné aj v klasických školách.
Tieto ženy sa obrátili na rôzne inštitúcie – Slovenské stredisko pre ľudské práva, ombudsmana či ministerstvo školstva – aby upozornili na riziká tejto školy. Štyri mamy poslali aj list na ministerstvo, v ktorom žiadajú pozastaviť tento experiment. Škola na Vihorlatskej ulici je totiž ako súkromná škola riadne zaradená do siete verejných škôl, ale jej spôsob výučby – teda waldorfská pedagogika – je stále len v štádiu experimentu.

.reč anjelov
„Múdrosť a dobro je v základoch waldorfských škôl,“ napísal v predslove k osnovám bratislavskej školy jej garant Miron Zelina. Predovšetkým, v základoch týchto škôl je ich rakúsky zakladateľ Rudolf Steiner (1861 – 1925), a tieto školy sa mali podľa neho stať „pilierom celého antropozofického hnutia“ (o Steinerovi a antropozofii prinášame rozsiahly text v Kritickej prílohe). Ľudské hlavy ako chobotnice, nad ktorými krútili hlavou nespokojné matky, či cvičenia nazvané ako eurytmia, to všetko súvisí práve so Steinerom. Jeho náuka vznikla ako výsledok jeho jasnovideckých schopností preto, aby mohli jeho „duchovný svet“ objaviť aj iní. Empirická veda mohla podľa Steinera už iba odhaliť to, čo predtým objavila jeho antropozofia.
Vo vyučovaní na Vihorlatskej dôležité eurytmické gestá, ktoré znázorňujú samohlásky či spoluhlásky, boli pre Steinera dorozumievacou rečou anjelov. To, ako sa na škole maľuje a ako sa kreslia geometrické obrazce, zasa súvisí s jeho teóriami o „čistej farbe“ a „čistých číslach“. Steiner veril v reinkarnáciu, Krista pokladal za vládcu kráľovstva slnka, v človeku objavil okrem fyzického aj éterické a astrálne telo. Žiaci vo waldorfskej škole tak uctievajú prírodu preto, že vo všetkých predmetoch v prírode sídlia duchovia.
V štvrtáckom zošite dcéry pani Novákovej sa napríklad píše: „Z každého kamienka, rastliny a zvieraťa žije aj vo mne kúsok.“ Alebo: „Kvet dvíha kalich k oblakom, napĺňajúc sa tak čistým svetlom.“ Pozoruhodné sú aj vysvedčenia, ktoré zaskočili pani Fabiánovú, keď si o svojej dcére prečítala: „Ešte stále ukrýva bohatstvá svojho vnútra pred svetom. Je veľmi málo chvíľ, keď sa mi podarí nazrieť do jej sveta, ale sú to veľké okamihy stretnutia s ňou.“ Dcéra pani Novákovej sa z vysvedčenia zrejme tiež nepotešila, pretože podľa učiteľky „nenašla harmóniu v sebe ani vo vzťahoch so spolužiakmi“. Ale aspoň v eurytmii nezlyhala: „Na hodinách eurytmie sa naučila formové gestá hlások od A po Z.“
Čo o tejto škole bez učebníc vieme? Čo sa tam deti nič netušiacich a naivných rodičov vlastne učia? „Antropozofiou a waldorfskými školami sme sa v našom združení vedcov Sisyfos podrobne zaoberali,“ hovorí pre .týždeň známy český vedec Jiří Grygar. „Sú to hrôzy a nezmysly. Zástancovia waldorfskej školy sa nesnažia ani modernizovať Steinera, stále sa ho držia. Tie deti, čo tú školu absolvujú, sú potom chudáci, lebo nie sú pripravení do života a v hlave majú zmätok.“

.sekta z Vihorlatskej?
„Má to do veľkej miery charakter sekty,“ hovorí Grygar. Jeho kolega zo združenia, profesor Jiří Heřt dodáva, že „antropozofickí učitelia sa správajú troška ako kňazi“. Na našu otázku, či sa to týka všetkých učiteľov na waldorfských školách, spresňuje: „Nie, ale väčšina tých učiteľov skutočne prejde školením v Nemecku a sú viac-menej zasvätení.“
Heřt vo svojej štúdii k týmto školám napísal: „Podľa Steinerových predstáv vedie k pravému poznaniu meditácia a intuícia. Waldorfské školy sa snažia poznatky postupne vybavovať z podvedomej mysle dieťaťa. Zanedbáva sa naproti tomu kritické myslenie, odpovedanie na otázky, hľadanie kauzality a výchova k vedeckému mysleniu s racionálnym testovaním hypotéz. To priamo odporuje biologickej podstate človeka, ktorý sa stal človekom vtedy, keď sa začal pýtať a chcel pochopiť súvislosti.“
Na počudovanie, podobné stanoviská zazneli na Slovensku aj na oficiálnej úrovni.
Na sťažnosť Drahomíry Fabiánovej reagoval už pred rokom Ústav pre vzťahy štátu a cirkví (ktorý podlieha ministerstvu kultúry): „Tiež je potrebné upozorniť na priame prepojenie na antropozofické učenie, (i keď o tom školy oficiálne nehovoria), ktoré má základ v špiritizme. A práve to je najväčšie nebezpečenstvo, pretože kontakty tohto druhu neprospievajú ani dospelým, (existuje dosť prípadov, keď ľudia zaoberajúci sa špiritizmom skončili na psychiatrii), a už vôbec nie deťom“.
Ústav varoval, že v prípade týchto škôl „nie je žiadnou výnimkou, keď deti nevedia čítať ani v šiestom (ročníku). Čo je v súlade so Steinerom, ktorý odporúčal začať sa učiť čítať až po puberte. (...) Takýto postup odporuje aktuálnym zisteniam výskumov, podľa ktorých deti nezvládajúce čítanie na prvom stupni budú zaostávať za ostatnými po celý život.“
Ako je možné, že o tom nevedelo ministerstvo školstva, ktoré povolilo zaradenie tejto súkromnej školy do siete verejných škôl? Proti zaradeniu Waldorfskej školy do siete verejných škôl, podporovaných štátom, boli podľa informácií .týždňa viacerí odborníci na ministerstve školstva. Tí, ktorí tieto školy navštívili v zahraničí, vedeli, že ide o sektársku komunitu, ktorá sa izoluje od ostatného sveta. Deti pokračujú v štúdiu na stredných waldorfských školách a ostávajú pracovať v komunite, kde žijú svojráznym životom.
Školy pre širokú verejnosť slúžia aj na to, aby sa táto komunita dostala cez deti k ich rodičom. Aj pre bratislavskú školu je budovanie komunity rodičov dôležité, matky šijú bábiky, na rodičovskom združení vzývajú slnko či eurytmicky nadhadzujú loptičky.
Waldorfské školy majú úzke kontakty so Spoločenstvom kresťanov – hnutím za náboženskú obnovu. Na webových stránkach tohto medzinárodného spoločenstva sa waldorfská škola uvádza ako spriatelená organizácia. Teologické učenie tohto spoločenstva vzniklo priamo zo Steinerovej antropozofie.
Na ministerstve školstva mali odporcovia zaradenia tejto školy do siete verejných škôl silné argumenty. Ale najviac zavážilo meno jej garanta – Mirona Zelinu.
Ministerskí úradníci, s ktorými .týždeň hovoril, sa nechceli vyjadriť verejne a sami pochybovali, či sa vlastne ešte tento experiment dá zastaviť alebo ovplyvniť.

.reformná inšpirácia
Podľa Branislava Pupalu sú čisto alternatívne školy všeobecne rizikové. „Je to nečitateľné prostredie, ktoré šíri zavádzajúce predstavy. Škola nemá byť školou hrou, škola má vytvoriť predstavu, o čom je verejný život.
Od šiestich rokov má diferencovať, že dieťa má súkromie, kde sa môže hrať, a v škole prichádza na rad povinnosť a výkon. Mnohí učitelia používajú tézu: oni sa učili bez toho, aby sa učili. To je zle. Deti musia vedieť, aká práca vedie k akému výkonu.“
Alternatívne školy sa netaja tým, že vytvorením svojho vlastného sveta pravidiel chcú meniť vonkajší svet. Lenže nemajú školy na svet skôr pripravovať, než ho meniť? Ak sú čisto alternatívne školy v čomsi inšpiratívne, tak v tom, akou cestou by sa reforma nášho školstva uberať nemala.
Z prípadu Waldorfskej školy, ktorý je naozaj extrémny, vyplýva, že rodičia by mali byť pri alternatívnych školách napozore. Občas nemusí ísť o alternatívu k tradičnej škole, ale o alternatívu k zdravému rozumu.