Po hudbou preplnenej noci na festivale All Tommorrow's Parties v anglickom mestečku Minehead a výdatných "Tradiotional English" raňajkách driemem v posteli môjho obľúbeného guest house. Je sobota doobeda, vonku je tak ako v Anglicku začiatkom decembra má byť - teda chladno, vlhko a veterno - a ja v polospánku sledujem vzrušujúcu televíznu šou Saturday Kitchen. Dvaja známi šéfkuchári pripravujú v živom vysielaní fajnové jedlá, popri tom debatujú o kadečom možnom, do toho idú krátke "dokrútky" o anglickom vidieku, juhoafrickom víne, o rugby, či o chove koní.

Jeden z kuchárov pripravuje akúsi rybu. Keď z nej krája filety, povie, že je to "udržateľná ryba" ("sustainable fish"). Keď tento zvláštny (a vzhľadom na to, že nebohú rybu práve krája na kúsky aj trochu nevhodný) výraz viackrát zopakuje, moderátor sa ho spýta, čo tým myslí. Kuchár, ktorý podľa moderátorových slov priletel z Austrálie len kvôli programu Saturday Kitchen odpovie priamo a bez okúňania: "Udržateľná ryba, je ryba s nízkou uhlíkovou stopou." Že tomu nerozumiem ja, je celkom pochopiteľné. Prekvapene sa však tvári aj ináč veľmi profesionálny a šikovný moderátor. Obaja si zrejme pomyslíme, že "uhlíková stopa" ryby je plus/mínus vždy rovnaká. Austrálsky kuchár, ktorý sa do londýnskeho štúdia dopravil veľkým lietadlom a potom taxíkom, či - v lepšom prípade - vlakom a metrom vysvetľuje, že udržateľná a teda nízku stopu zanechávajúca ryba je tá, ktorú ulovili tradičným spôsobom. Ako ilustráciu použije aljašského lososa, ktorý - až kým ho nechytia - voľne pláva v amerických potokoch. Neudržateľný je napríklad losos vykŕmený v anglických lososových farmách.

Odhliadnuc od toho, že jeden aj druhý losos je pomerne slizký a preto ťažko udržateľný, ba aj od toho, že konzumujúc grilovaného lososa je úvaha o jeho udržateľnosti buď príliš abstraktná (ak hľadáme súvis medzi rybou a klimatickými zmenami), alebo príliš konkrétna (ak nebol dobre pripravený a na blízku nie je toaleta), sa mi zdá poriadne absurdná. Predstavujem si aljašského rybára, ktorý na svojom džípe či snežnom skútri príde k divokému potoku, chytí zopár lososov, dovezie ich do dediny, kde ich predá obchodníkom, ktorí ich čo najrýchlejšíe - teda lietadlom - dopravia povedzme do Londýna a tam ich náš austrálsky kuchár označí za "udržteľné", lebo majú "nízku uhlíkovú stopu". Na druhej strane stoja neudržateľné tisíce lososov vykŕmených na farme v Hastings, kde ich vo veľkom vylovia a rozvezú do miestnych supermarketov, kde si ich za pár libier kúpia zástupcovia strednej a nižšej triedy (aristokrati a bankoví manažéri dajú určite prednosť drahšiemu lososovi z Aljašky) a potom ich s chuťou skonzumujú. Chutnejšia je určite ryba z Aljašky. Asi aj zdravšia a preto aj drahšia. Dostupnejšia a preto lacnejšia a tiež aj "šetrnejšia" voči životnému prostrediu je naopak ryba vypestovaná vo veľkochove v susednom meste.

Snažím sa byť voči televíznemu kuchárovi empatický. On v podstate nevie nič o uhlíkových sotpách ani o udržateľnosti rýb. Keďže je však špecialista pracujúci v drahej a štýlovej reštaurácii, chce len povedať, že ryba z prírody je lepšia ako ryba z umelého chovu. Hoci je drahšia, tí čo chcú byť skutočne cool, trendy a sexy, jej vždy dajú prednosť. Ale povedať, že (akákoľvek) ryba je cool, trendy a sexy je predsa len prisilné konštatovanie. "Udržateľná ryba" znie oveľa lepšie. A coolovému, trendy a sexy fajnšmekrovi, kupujúcemu cool, trendy a sexy veci ešte dodá aj pocit, že koná rozvážne a morálne. A že svojou troškou prispieva k záchrane planéty.

Vypínam televízor a idem do anglického dažďa.

Nech žijú udržateľné ryby a svetový mier!